Jazzman týždňa: Charlie Parker
Saxofonista, ktorý vytvoril jeden z najvýznamnejších jazzových štýlov - bebop - a jednoznačne sa radí medzi päť najdôležitejších osobností jazzovej histórie. Jeho nástrojové majstrovstvo, virtuozita a novátorský prístup ku jazzovej improvizácii doteraz obdivujú a analyzujú všetci od začínajúcich hráčov až po jazzových majstrov. Jeho život bol tragický a netrval ani štyri dekády, no aj tak je považovaný za doteraz neprekonaného kráľa bebopu - to je Charlie "Bird" Parker.
Charles Parker Jr., prezývaný "Yardbird" alebo "Bird", sa narodil 29. augusta 1920 v epicentre stredoamerického jazzu a bluesu v meste Kansas City. Už v mladom veku mu matka kúpila prvý altsaxofón a Charlie sa zbláznil do hudby, ktorú počul všade navôkol. Jeho najväčším vzorom sa stal tenorsaxofonista Lester Young, jeden z najvýznamnejších inštrumentalistov swingovej éry. Lester pôsobil v orchestri Count Basieho a pravidelne spolu hrávali v kansaskom Reno Clube, kde chodil dospievajúci Parker svoj idol počúvať spoza zatvorených dverí alebo z povaly - bol totiž príliš mladý na to, aby ho pustili do klubu, v ktorom sa nalieval alkohol.
Parkerov dojem z Youngovej hry popísal Ross Russell vo svojej známej biografickej knihe Bird Lives!: "Lester sa postavil a začal hrať sólo. Charlie počul tučné, vzdušné noty, dlhé plynulé melódie, ostré zvuky aj jemné tóny. Vybral si saxofón z púzdra, upravil nákrčník a dal si prsty na klapky. Dal si do úst hubicu s plátkom, no z jeho nástroja nevychádzal nijaký zvuk. Charlie do nástroja nefúkal. Hral spolu s Lesterom, iba vo svojej hlave, jeho prsty sa na klapkách hýbali tak ako Lesterove a pri zvuku dlhých kvetnatých melódií si predstavoval, že hrá tie noty rovnako aj on."
Prvá hudobná skúška v živote mladého Charlieho sa odohrala okolo roku 1937, keď mal 17 rokov a zúčastnil sa jam session s hviezdami Kansas City. Tu utrpel veľkú hanbu, keď sa stratil v skladbe I Got Rhythm, podľa historky mu bubeník "Papa" Joe Jones hodil ku nohám činel, aby prestal hrať. Parker z podniku ušiel so slzami v očiach, no vtedy sa zaprisahal, že už nikdy nič podobné nezažije a začal neúnavne cvičiť a zdokonaľovať svoju hru.
O rok neskôr sa na hudobnú scénu vrátil ako nový človek - pútavý sólista pripomínajúci Lestera, no s novým prístupom ku melódii, rytmu aj harmónii a začal hrávať ako sekciový hráč aj sólista v big bande Jay McShanna. S touto kapelou sa dostal do New York City a prostredníctvom živých rádiových prenosov, ktoré zaznamenávali a vysielali pravidelné nedeľné vystúpenia big bandu v newyorskej Savoy Ballroom sa jeho meno začalo skloňovať po celých USA. Výnimočnosť Parkerovej hry spočívala v jeho virtuozite, ale aj novom spôsobe narábania s harmóniou, ktoré podľa vlastných slov objavil počas improvizácie v skladbe Cherokee, kde si uvedomil, že ak použije nadstavbové intervaly 9, 11 a 13, jeho melodické línie nadobudnú úplne nový charakter.
Čoskoro sa s Parkerom začali stretávať podobne zmýšľajúci inovatívni hudobníci a na pravidelných pondelkových jam sessions v newyorskom Minton's Playhouse vytvorili nový jazzový štýl, ktorý kritici nazvali bebop. Medzi jeho spoluhráčov a tvorcov tejto hudby tu patril trubkár Dizzy Gillespie, klaviristi Thelonious Monk a Bud Powell, gitarista Charlie Christian, kontrabasista Oscar Pettiford a bubeník Kenny Clarke. S Dizzym začal Parker v prvej polovici 40. rokov vystupovať v rôznych lokáloch New Yorku a ich hudba spustila revolúciu nielen v USA, ale aj v Európe, kde tento nový "bebop" ľudia počúvali prostredníctvom platní dovezených z Ameriky. Nahrávky ako Groovin' High, Dizzy Atmosphere, Shaw 'Nuff, Salt Peanuts a Hot House patria medzi najväčšie bebopové klenoty tvorby oboch spomínaných umelcov.
Na prelome rokov 1945 a 1946 sa Dizzy a Parker s kapelou vydali na turné po západnom pobreží Ameriky, kde bol bebop úplnou novinkou - zatiaľ čo v New Yorku progresívni hudobníci hltali tento nový štýl, west coast sa stále prikláňal ku swingu a cool jazzu. Zrejme z tohto dôvodu séria ich koncertov nebola veľmi úspešná a turné predčasne skončilo. Parker sa tu však potýkal s úplne iným problémom. Jeho dlhoročná závislosť na heroíne, ktorú v NYC bez problémov pestoval, sa tu stretla s nedostatkom "materiálu" a Charlie trpel silnými abstinenčnými príznakmi, ktoré vyrovnával množstvom alkoholu. Kapela sa spoločne mala vrátiť do New Yorku, no Parker sa nedostavil na stanicu, svoj lístok totiž predal, aby mal peniaze na heroín. Dizzy ho bol nútený opustiť a to bolo až na pár výnimiek ich posledné spoločné stretnutie na jazzových pódiách.
Parkerov problematický život na západnom pobreží pokračoval a hoci aj tu sa mu podarilo zúčastniť sa viacerých úspešných nahrávacích sessions, jeho ťažkosti so závislosťou vyvrcholili 29. júla 1946, kedy mal spolu s trubkárom Howardom McGheem nahrať niekoľko skladieb pre vydavateľstvo Dial Records. Pred nahrávaním vypil Parker asi liter whisky a jeho hranie to značne ovplyvnilo - skladby Max Making Wax, Bebop, Gypsy a Lover Man to verne dokumentujú. Po tejto neúspešnej session zaspal Charlie na hoteli s cigaretou v ruke a keď takmer podpálil izbu, zbehol do vestibulu iba v ponožkách a začal nezrozumiteľne hučať na okoloidúcich. Pracovníci hotela zavolali políciu a to všetko vyústilo v Parkerovu prvú hospitalizáciu v psychiatrickom ústave Camarillo, kde sa zdržal asi pol roka.
Po návrate do New Yorku sa situácia zmenila, Parker začal hrávať s mladým Milesom Davisom a bubeníkom Maxom Roachom a opäť sa stal vysoko obdivovaným a žiadaným hudobníkom. Jeho drogové problémy však neprestali a postupne začal strácať dôveru organizátorov kvôli svojej nedochvíľnosti a v mnohých prípadoch úplnej neschopnosti dostaviť sa. Napriek tomu koniec 40. rokov predstavoval pre Parkera plodné obdobie a svedčí o tom množstvo nahrávok, napríklad Donna Lee, Scrapple From The Apple, Bird Gets The Worm, a Crazeology.
Začiatkom 50. rokov sa Parker dostal do ešte väčších problémov, jeho chronická nespoľahlivosť spôsobila odchod Davisa a Roacha a Bird sa stal hudobníkom na telefóne, ktorý iba hosťoval v kapelách iných. Norman Granz sa mu pokúsil pomôcť a prostredníctvom jeho vydavateľstva Verve nahral Parker jeden zo svojich najkrajších albumov, Charlie Parker with Strings. Jednalo sa o koncept známych jazzových štandardov naaranžovaných pre sláčikový orchester a jazzovú kapelu, dopĺňaných Birdovými improvizáciami. Tento album sa stal Parkerovým najpredávanejším a v roku 1988 bol zaradený do Grammy Hall of Fame.
Hoci Parker v roku 1953 prekročil len hranicu 33 rokov, jeho fyzické aj psychické zdravie sa začalo v nasledujúcich dvoch rokoch rapídne zhoršovať, nasledovali ďalšie hospitalizácie na psychiatrii, sústavné zneužívanie heroínu a alkoholu saxofonistovi spôsobilo žaludočné vredy a v roku 1955 sa ocitol pred izbou svojej známej a jazzovej patrónky Baroness Pannonica de Koenigswarter v hoteli Stanhope. Sťažoval sa na bolesti v hrudníku a barónka z tohto dôvodu Parkera prichýlila a zavolala k nemu jej osobného doktora. Ten nariadil okamžitý odvoz do nemocnice, ktorý Charlie odmietol. Niekoľko dní ostal u Pannoniky a hoci tvrdil, že jeho stav sa zlepšuje a potrebuje si len oddýchnuť, pri sledovaní Dorsey Brothers' Stage Show v televízii dostal osudový záchvat. Privolaná pomoc už len konštatovala smrť, pričom prítomný doktor Parkera odhadol na 50 až 60 ročného muža, tak veľmi bolo jeho telo zničené.
Hoci sa Charlie Parker dožil iba 34 rokov, jeho hudobný odkaz bol tak silný, že jazzmani po celom svete doteraz čerpajú z jeho improvizácií a hudobníci aj kritici ho jednohlasne považujú za jednu z najvýznamnejších osobnosti v celej histórii jazzu, spolu s Louisom Armstrongom, Johnom Coltranom alebo Milesom Davisom. Krátko po jeho smrti sa v New Yorku začali objavovať nasprejované nápisy "Bird Lives", teda "Bird žije" a v určitom zmysle to je pravda - kým bude existovať jazz, bude existovať aj hudobný odkaz Charlie Parkera.
Bird Lives!
Autor: Martin Uherek
