Recenzia CD: Ľuboš Šrámek/Nikolaj Nikitin - Altar
Zainteresovanému poslucháčovi domácej jazzovej scény mená Nikolaj Nikitin a Ľuboš Šrámek netreba predstavovať. Nikolaj Nikitin je saxofonista, ktorý sa za krátke obdobie etabloval medzi špičku slovenského jazzu. Jeho prvé albumy nahral v klasickom hardbopovom a modálnom duchu v obsadení kvarteta, kde s ním spolupracoval Gabo Jonáš, Jozef Dome, Juraj Griglák a hosťom bol americký trubkár Michael „Patches“ Stewart. Následne sa Nikitin vydal alternatívnejšou cestou. CD „Tales From My Diary“ venoval skladateľovi Leošovi Janáčkovi. Ďalej to bolo CD „EXXPPNNSS ensemble presents Slovak sounds“, na ktorom kapela voľnou improvizáciou zhudobnila textové a výtvarné námety výtvarníka Martina Gerboca.
Klavirista Ľuboš Šrámek je taktiež „lokálmatadorom“, ktorý už dlhé roky vedie svoje vlastné projekty ako napríklad „East European Artsemble“. V roku 2005 nahral svoje debutové CD „Correspondance“, neskôr album „Abstructures“. V roku 2015 CD „White Dream“, ktoré vyhralo cenu Radio_Heads 2015. Na tomto CD spolupracuje so Šrámekom aj svetovo uznávaný bubeník Peter Erskine. Šrámek je samozrejme aj nesmierne vyťaženým sidemanom v rôznych domácich aj zahraničných projektoch.
Najnovší album tejto dvojice nadväzuje na digitálne CD, ktoré bolo zadarmo stiahnuteľné z webu v roku 2010. Išlo o live nahrávky, ktoré boli zaznamenané na koncertnej šnúre v zložení dua - Nikitina a Šrámeka v ruskom Minsku. Toto digitálne CD sa volá „Live in Murmansk“.
Najnovší počin tejto dvojice má názov „Altar“. CD bolo vydané iba pred pár týždňami vo vydavateľstve Real Music House. Hudba na tejto doske je zložená z deviatich skladieb. Tri z nich sú prevzaté a upravené. Zvyšných šesť sú autorskými dielami Nikitina a Šrámeka. Už od prvých tónov je jasné, že CD sa nebude niesť v klasickom „straight ahead“ jazzovom duchu, ale pôjde o prierez všetkým, čo Nikitina a Šrámeka doteraz inšpirovalo.
Prvá skladba "Lullaby of Kirkland", ktorú napísal Šrámek veľmi pekne plynie. Kto pozná Šrámekov kompozičný a aranžérsky rukopis tak vie, že ide o nesmierne sofistikované koncepcie po každej stránke – rytmickej, harmonickej aj melodickej. Zaujímavé je však to, že napriek zložitým postupom sa nestráca muzikálnosť a plynulosť. Nikitnov tenor saxofón znie veľmi jemne a príjemne zapadá do nálady tejto skladby. Šrámekov doprovod je nesmierne pestrý. Sóla sú krásne vystavané u obidvoch hráčov.
Ako druhá v poradí je kompozícia Leoša Janáčka, ktorú poznáme z CD „Tales From My Diary“, na ktorom s Nikitinom spolupracoval aj Miroslav Vitouš. „Frýdecká panna Mária“ nesklamala ani v podaní dua. Úvodný klavírny motív jasne ukazuje, že nepôjde o jednoduché prevzatie a malú úpravu Janáčkovho diela. Šrámek sa úžasne vyhral s harmonickým pôdorysom, ktorý je úplne nový. Aranžmán v sebe nesie moderný rytmický aj melodický prístup. Skladba má disonantný charakter až kým sa neprejde do kontrastnej časti, kde dochádza k uvoľneniu a rozvedeniu úvodného napätia. Nikitin ani Šrámek nezanevreli na jazzovú tradíciu. Šrámekove „fill in“ vyhrávky pod Nikitinov tenor saxofón pripomínajú Chick Coreu.
Tretia skladba s názvom „Altar“ je autorskou kompozíciou Nikolaja Nikitina. Hlavná melódia ma voľný priebeh. Nikitin tu hrá na soprán saxofón, čo znie veľmi zaujímavo v kombinácii s úvodnými basovými tónmi klavíra. Melódia je krásna, plynúca. Každý motív pekne nadväzuje na predchádzajúci. Skladba má veľkú výpoveď. Nikitin sa krásne hrá s farbou nástroja. Výborne mení dynamiku a vkusne využíva subtón. Šrámekov klavír ho krásne podporuje. Svoje sólo založil na jednoduchých motívoch vo vysokom a strednom registri, ktoré úžasne plynú. Človek má miestami problém rozlíšiť, či ide o napísané party, alebo o lyrickú improvizáciu.
Ako štvrtá je v poradí skladba „Bolero“, ktorej autorom je Nikitin. Tempo sa zrýchlilo. Prístup je viac jazzový ako klasický. No napriek tomu tu nechýba nič z toho čo sme počuli doteraz. Nikitin aj Šrámek spolu výborne konverzujú. V každej skladbe je počuť, že navzájom spolupracujú už veľmi dlho a že sa po hudobnej stránke veľmi dobre poznajú. Sóla sú bravúrne. Veľmi pekne sa pohrávajú so španielskymi motívmi a rytmizovaním v tomto duchu. Šrámekove rytmické variácie dokazujú jeho presnosť a úžasnú kreativitu, ktorou oplýva.
Ďalej nasleduje Šrámekova skladba „Tempstation“ v ktorej počuť hlavne vplyv hardbopového prístupu. Skladba však nezostáva v klasickej jazzovej polohe. Hráči improvizujú cez seba. Dopĺňajú sa a veľmi dobre pracujú s pauzami. Bachov „Choral“ je kontrastom ku predchádzajúcej skladbe. Prvé tóny nás zavedú do baroka. Šrámek neriskoval a nezmenil Bachov kontrapunktický prístup. Vo svojom sóle sa krásne vyhráva s jednohlasnými aj viachlasnými motívmi, ktoré však nie sú „čisto bachovské“. Je v nich cítiť aj vplyv jazzu a popu – hráčov ako napríklad Brad Mehldau. Napriek tomu však nevyšiel z určeného konceptu a neporušil krásu hlavnej témy. Práve naopak. Svojim sólom ukázal, že jeho úroveň mu dovoľuje pozmeniť klasický barokový štýl a rozšíriť ho do iných sfér.
„The Rite“ je Nikitinova kompozícia, v ktorej je cítiť vplyv dua Herbie Hancocka s Wayne Shorterom. Skladba má silný avantgardný charakter. Hlavná melódia je jednoduchá – založená na „call and response“ motívoch. Tóny sú však v dobrom kontraste. Nikitin pekne strieda napätie s uvoľnením po celú dobu. Improvizácia má veľmi voľný charakter. Obaja hráči sa vyhrávajú s farbami, rytmom aj intenzitou čo spôsobuje konverzačný dojem. Opäť ide o pekný kontrast k predchádzajúcej pocte Bachovi. „Prelude“ je spoločná kompozícia Šrámeka aj Nikitina. Interpretácia je voľná, miestami až intuitívna. Plynule prechádza do poslednej skladby „Together but Alone“, ktorá je parafrázou štandardu „Alone Together“. Veľmi sa mi páči, že protagonisti ponechali štandardu voľný charakter. Tým pádom nevyšli z konceptu. Nikitin sa tu pekne vyhráva s melódiou tejto témy, ktorú rozvádza do nových polôh. Taktiež zvuk jeho tenor saxofónu prechádza od subtónu k strednej až silnej intenzite. Šrámek ho opäť výborne podporuje. Obaja sólisti sa veľmi dobre podporujú ku stále lepším výkonom.
CD Altar je nesmierne zaujímavé. Nesie v sebe prvky jazzu, vážnej hudby, ale aj avantgardy a voľného prístupu. Nikitin aj Šrámek sú hudobníci, ktorí sa veľmi dobre pohybujú aj na poli klasickej hudby, čo tu úžasne dokázali. Obaja hráči si prešli veľkým množstvom spoluprác – nielen jazzových a klasických ale aj alternatívnych či popovejších, čo sa na tejto doske potvrdilo vyzretým konceptom. Album odporúčam každému, kto má rád kvalitnú a inovatívnu hudbu. Ocení ho ortodoxný jazzový fanúšik, hipster, ale aj klasický hudobník.
Dávid Oláh
