V dejinách akejkoľvek oblasti vždy existuje niekoľko osobností, niekoľko udalostí, niekoľko momentov, ktoré sú výnimočnejšie ako tie ostatné. Inak tomu nie je ani v histórii jazzového saxofónu - sú tu sóla hudobníkov, ktoré sa jazzovej verejnosti zapísali hlboko do pamäti, sŕdc a mysli. My vám teraz predstavíme 5 takýchto sól, ktoré vznikli v období swingu a bebopu, teda 30. až 50. rokov 20. storočia.
Coleman Hawkins: Body & Soul
Na prvom mieste sa jednoznačne nachádza skladba Body & Soul, ktorú Hawk nahral 11. októbra 1939 ako doplnok ku svojej nahrávacej session. Mal totiž nahraté len 3 skladby a tak potreboval poslednú na druhú stranu platne. Body & Soul bola skladba, ktorú Hawkins hrával rád a preto na mieste s kapelou vymysleli jednoduchý aranžmán a bez veľkej prípravy sa do toho pustili - jednoduché chorusy s doprovodom rytmickej sekcie a dychov, ktoré hrajú držané noty. Sám Hawkins si o nej tesne po nahratí nič nemyslel a následne si ju vraj ani nevypočul. O niekoľko týždňov neskôr sa však objavila vo všetkých jukeboxoch krajiny a v momente sa stala najhranejšou skladbou vo všetkých vtedajších hitparádach. Klavirista a skladateľ Thelonious Monk raz Hawka stretol na ulici a spýtal sa ho, ako je možné, že jeho nahrávka získala takú slávu. Veď na nej nebol spevák a Hawkins dokopy zahral zo známej melódie len pár nôt a potom ďalej len improvizoval! Toto prevedenie skladby Body & Soul sa stalo učebnicou vznikajúcich moderných jazzových štýlov a doteraz sa radí nielen za najlepšie swingové sólo, ale za jedno z najlepších saxofónových sól v celej histórii jazzu!
Lester Young: Shoe Shine Boy
U Lestera je ťažké vybrať len jedno dobré sólo - počas svojho pôsobenia v Count Basie Orchestra ich ako hlavný sólista nahral niekoľko. Lester Young bol prvým zo skutočných vyzývateľov Colemana Hawkinsa o korunu kráľa tenorsaxofónu, o čom svedčila aj legendárna jam session v Kansas City v roku 1934, kde podľa mnohých očitých svedkov Lester vo vzájomnom boji zvíťazil. Jeho sólo v skladbe Shoe Shine Boy vzniklo v roku 1936 a výnimočnosť tu spočíva v tom, že sa jedná o Youngov nahrávací debut. V malej kapele s Count Basiem tu figuruje ako hlavný sólista a hneď na prvý krát na pásku zaznamená dokonalý melodický prejav, ktorý napriek rýchlemu tempu pôsobí tak jemne a plynule, ako keď nôž prechádza maslom. Toto sólo malo podobne ako Hawkinsove Body & Soul vplyv na ďalšie generácie jazzmanov - existuje nahrávka bebopového génia Charlie Parkera, ktorý hrá toto Youngové sólo - na notu presne.
Ben Webster: Cottontail
Do tretice tu máme posledného swingového tenorsaxofonistu - Ben Webster podobne ako Lester vo svojom mladom veku pôsobil vo významnom big bande, konkrétne v Duke Ellington Orchestra. Tu sa mu podarilo nahrať jedno z najdokonalejších sól na "rhythm changes", teda známu harmóniu z Gershwinovej skladby I Got Rhythm. Ben Webster bol hudobne rozpoltená osobnosť, hoci dokázal hrať tie najemotívnejšie pomalé sóla, jeho túžbou bolo vyrovnať sa majstrovstvu Hawkinsa v rýchlych tempách a preto mal spočiatku často pri nahrávaní tendenciu hrať veľa nôt a s čo najväčšou energiou. Ellington vedel, že Webster hrá najlepšie na spontánnych sessions alebo na skúškach, keď hrá lyricky, sústredí sa len na muziku a nebojuje o "titul kráľa saxofónu". Preto keď 2. mája 1940 vošli do štúdia, aby nahrali Websterovu skladbu Cottontail, Ellington povedal kapele, že si pred nahrávaním zahrajú na nečisto jednu skúšobnú verziu - pritom ale tajne ukázal nahrávacím technikom, aby túto skúšku zaznamenali. Potom ako dohrali, Ben sa začal pripravovať na svoj "skutočný" výkon, no vtedy už bolo po všetkom. Ellington sa len smial, keď videl Webstera zúriť, pretože vedel, že tú najlepšiu verziu práve nahrali. A ako dôkaz, že Dukove rozhodnutie bolo správne, nám tu ostáva samotná nahrávka Cottontail.
Charlie "Bird" Parker: Just Friends
Človek, ktorý svojou hrou obrátil v 40. rokoch jazzový svet naruby - to je alt saxofonista Charlie Parker. Prakticky každá jeho nahrávka bola majstrovským dielom, no keď sa ho novinári ku koncu jeho života spýtali, ktoré bolo podľa neho jeho najlepšie zaznamenané sólo, povedal jednoznačne: "Just Friends". Pritom sa jedná o mierne netypický kus, nie je to skladba v podaní klasického bebopového kvarteta, ale nahrávka so sláčikovým orchestrom z 30. októbra 1949. Birdove frázy tu nádherne plynú a vypĺňajú medzery orchestra, pričom sa hovorí, že toto sólo bolo nahraté na prvý krát - bez akýchkoľvek skúšok alebo zohrávania. Čo je na tom pravdy neviem, no s istotou môžem povedať, že Parkerove Just Friends je neobyčajným dielom neobyčajného génia.
Sonny Stitt a Sonny Rollins: Eternal Triangle
Mierne podvádzanie na záver - v poslednej skladbe nášho rebríčka Top 5 sa v skutočnosti vyskytujú 2 vynikajúce saxofónové sóla. Ide o spoločnú nahrávku dvoch velikánov tenor saxofónu, takzvaný "tenor battle" (prekl. boj tenoristov) pod vedením trubkára Dizzy Gillespieho. Obaja saxofonisti boli ovplyvnení Charlie Parkerom, no každý z nich sa vydal svojou špecifickou cestou a výsledok je skutočne kontrastný - kým Sonny Stitt sa zameriava na plynulosť melódií a bebopovú virtuozitu, Sonny Rollins vsádza na energiu, "power", a svojim mohutným, miestami až nekultivovaným zvukom váľa do uší poslucháčov jednu frázu za druhou. Na samotné nahrávanie dňa 19. decembra 1957 spomína bubeník Charlie Persip: "Dizzy ma zavolal na jednu zo svojich nahrávacích sessions. Myslel som, že to bude big band a aranžmány ako obvykle, keď som prišiel do štúdia, bol tam len Diz. Staviam si bicie a zrazu do miestnosti vkráčal Sonny Stitt. V duchu si vravím 'wow, bude hrať s nami?,' no nič som nepovedal a ďalej rozbaľoval nástroj. O pár minút vidím Sonny Rollinsa so svojim tenorom a to sa už pýtam Dizzyho 'kde je kapela, s kým to budeme hrať?' A on na to: 'Ako kde je kapela? Toto je kapela!' V živote som sa tak nebál. No už po prvých pár chorusoch môj strach opadol a nahradila ho radosť, tí chlapi hrali tak úžasne..."
Eternal Triangle (prvý hrá Sonny Rollins, potom Sonny Stitt a na konci nasledujú striedačky)
Figurujú tieto sóla aj vo vašom rebríčku? Aké by ste odporučili vy? Zabudli sme na niečo? Napíšte nám do komentárov!
Autor: Martin Uherek
