Duke Ellington Orchestra, USA, Istropolis, Bratislava, 27.9.2012, 20,00 hod.
Hodnota jazzovej hudby už nespočíva len v objavovaní progresívnych tendencií, ako tomu bolo povedzme do začiatku 70. rokov 20. storočia, ale aj v uchovávaní historických hodnôt. Toto je nesporne hlavná úloha Duke Ellington Orchestra. Prináša publiku big bandovú koncepciu jungle style a mood style, ktorá sa tvorila v 20.-30. rokoch 20. storočia. Nejde však len o oprašovanie stariny, ale o tvorivé rozvíjanie načrtnutých impulzov v duchu odkazu Duke Ellingtona, čo je niekedy omnoho ťažšie ako ohromne originálne sa tváriaca „pseudo-originalita“. Duke Ellington orchestra pod vedením dirigenta a klaviristu Tommy Jamesa sa ukázal ako skutočne jedinečný vo veľkoleposti spájania sentimentálnej nálady, dobových príchutí zabudnutej nonšalantnej elegancie, zdanlivej žoviálnosti s perfektným ovládaním modelovania tónu u všetkých členov telesa. Neskutočne precítené glissandá, smear, shake, lipp trill, vypracované vibráto, presahujúce miestami do tremola v dynamickej hladine od pianissima až po fortissimo pri jednom tóne, sóla v piane v kombinácii s týmito tónovými fajnovosťami, prinútili publikum nedýchať. Duke Ellington Orchestra je aj po 89 rokoch svojej existencie rovnako fascinujúci a jedinečný ako vo svojej prvej podobe pod vedením Duke Ellingtona.
Začali hitom Take the A Trane, pokračovali skladbou Birmingham Break, The Mooche, Caravan (1936), Black and Tan Fantasy, potom zaradili menej známe skladby, ako napríklad Such Sweet Thunder, Me and You, Blues for New Orleans z New Orleans Suite (1970), kde mali možnosť viac sa pohrať s aranžmánmi a aj sólami, pretože tieto skladby nie sú natoľko viazané na opočúvané spevné melódie, a napokon medzi posledné čísla znova zaradili hity It don´t Mean the Thing, Cotton Tail. Najmä pri známych hitoch je riziko, ak hudobníci porušia už jestvujúce aranžmány a zasiahnu tak do pôvodnej kompozície, tak zničia obľúbené štruktúry zaužívaných tvarov, čo môže vyvolať znechutenie pri počúvaní najmä u fanúšikov. Duke Ellinton Orchestra pod vedením Tommyho Jamesa sa držal pôvodných kontúr najmä pri vstupných hitoch a dokázal rôznymi inováciami prepracovať niektoré pôvodné aranžmány. Napríklad Cotton Tail znela ako epický dialóg dvoch saxofónov na úvod a na záver, kde dvaja tenorsaxofónisti, Robert Lavelle, Shelley Paul, vystúpili zo saxofónovej sekcie pred mikrofóny publika a hrali v duete, čo bola inovácia v porovnaní so staršími verziami. Čo sa týka jednotlivých sólových výkonov, všetci boli vynikajúci, ale podľa mňa v rozvíjaní odkazu ellingtonovského mood style dominoval altsaxofonista Mark Gross a trubkár Shareef Clayton, kde práca s dynamikou, jemnosť a súčasne dravosť džungľového štýlu sa snúbila s improvizačnou líniou. Čo je sympatické, je jednoduchosť improvizácie napríklad kontrabasistu Hasan As Shakur v skladbe Such Sweet Thunder, ktorá postupuje prehľadne pri práci s motívom a ostinátom, zrazu pleskne o hmatník rukou, zdôrazňujúc akcent a poslucháč mu odpustí aj trochu ťažší „odpal starých pánov“, najmä bicích nástrojov.
Ellingtonove skladby fascinujú nábojom bluesových stupníc, chromatiky a klesajúcich riffov, „padajúcich“ po stupnici dole. Až pri rôznom spracovaní jednej a tej istej skladby počas mnohých rokov sa ukáže, akú silu výrazu a emócií tieto skladby v sebe udržiavajú – od sentimentu, eleganciu cez iróniu až po moderné coolové harmónie dychových sekcií, ale aj klaviristu Tommy Jamesa, ktorý miestami prechádzal cez rozšírenú tonalitu až k abstraktným pasážam. Nálada a práca so zvukom sú jednoznačnými kvalitami orchestra v obsadení 4 trúbky, 3 pozauny, 5 saxofónov (2 altky, 2 tenory, 1 baryton saxofón). Niekedy dva saxofóny alterovali s 2 klarinetmi, alebo 1 soprán saxofónom, čo v kombinácii so saxofónmi prezentuje skutočne swingový sound z prvej polovice 20. storočia.
Úlohou tohto orchestra je nielen oživovať a udržiavať pôvodnú americkú tradíciu big bandov, ale aj propragovať kompozície veľkého jazzového skladateľa, akým Ellington bezosporu bol. Z jeho viac ako 1000 skladieb sú mnohé neznáme. Vystúpenie big bandu tak predstavilo publiku skladby Ellingtona od začiatku až do jeho smrti (1899-1974). Čo môže trochu prekvapiť, je nie celkom zaplnená sála bratislavského Istropolisu, ak však odhliadneme od faktu, že tu účinkovali pred rokom, nemusíme hneď špekulovať nad tým, či ide o nekultúrnosť slovenského publika v nezáujme o historické hodnoty alebo preferenciu progresu v jazze, môže ísť len o zlé načasovanie koncertu.
Snáď treba ešte spomenúť, že Duke Ellington Orchestra mal predskokana, duet slovenskej speváčky Ingrid Bezákovej a gitaristu Vlada Mindu. Zahrali 4 skladby, väčšinou volené podľa toho, aby sa hodili mood atmosfére speváčky a aj neskoršieho orchestra. Z nich v skladbách Temptation od Diany Krall, Cry Me a River, alebo No More Blues od A. C. Jobima sa to darilo asi najviac. Išlo o debut pred takýmto veľkým publikom, čo nie je jednoduché zvládnuť a duu sa to dobre podarilo. Zaujali, Vlado Minda na akustickej gitare v sólach ukázal vynikajúce rytmické cítenie a technickú dispozíciu. Čo sa dá možno v budúcnosti smerovať trochu do iných sfér je harmonické cítenie gitaristu a odvážnejšie improvizácie v speve.
Yvetta Kajanová
Foto: Zdenko Hanout
