Príbehy majstrov saxofónu - Lester Young
Jeden z najosobitejších jazzmanov, tichý introvert, ktorého hranie a slovník navždy zmenili jazz. Lester Young, the Pres, prezident tenor saxofónu, ako ho nazvala Billie Holiday.
Lester žil v jedinečnom svete, ktorý si vytvoril a ktorého bol pánom. Rozprával akoby svojim vlastným jazykom, na čo spomína klavirista Bobby Scott: „Lester hovoril menej ako väčšina ľudí, ktorých som kedy poznal. Naučil som sa čítať jeho ticho, chcel som zistiť, čo je „to“, čo nevyslovuje. Raz mi povedal – ‘Najlepšia saxofónová sekcia, akú som kedy počul sú Mills Brothers.‘ Rozosmial ma, no prinútil ma zamyslieť sa. Mills Brothers, vokálne kvarteto, spolu splývalo tak , ako to človek v saxofónových sekciách počul málokedy.“
Youngov slovník dal celoživotné prezývky hudobníkom ako Billie Holiday – „Lady Day“, Harry Edison – „Sweets“ Edison, Charles Thompson – „Sir Charles“. Dokonca niektorí ľudia tvrdia, že Lester ako prvý začal používať slovo „cool“ v zmysle, v ktorom sa používa dodnes.
Lester pochádzal z hudobníckej rodiny, jeho otec založil rodinnú kapelu a svoje deti doslova donútil vyraziť na cesty a živiť sa muzikantským chlebom, hneď ako boli na to dosť staré. Pres študoval pod vedením otca husle, trúbku a bicie. Až neskôr, zhruba vo svojich 13-tich rokoch, začal hrať na alt saxofóne a neskôr na tenore.
Po pár rokoch cestovania s rodinnou kapelou a neskôr s inými bandleadermi sa Young dostal v roku 1933 do Kansas City, kde sa pod vplyvom režimu Toma Pendergasta, starostu s blízkymi vzťahmi s mafiou, rozvíjala celonočná hudobná kultúra. Po jednej ráno, keď sa skončili platené kšefty, sa muzikanti stretávali na jam sessions, ktoré vychovali medzi inými napríklad klaviristu Williama Basieho, saxofonistov Herschela Eansa a Bena Webstera, klaviristku Mary Lou Wiliams, neskôr aj otca bebopu Charlieho Parkera a ktoré umožnili vznik jedného z najznámejších big bandov všetkých dôb, Count Basie Orchestra.
Mesto Kansas City je známe aj legendárnou jam session, tenorovým súbojom medzi „otcom tenor saxofónu“ Colemanom Hawkinsom a „prezidentom“ Lesterom Youngom, ktorá sa odohrala v roku 1934 v klube Cherry Blossom, ako spomína klaviristka Mary Lou Williams: „Odrazu sa rozkríklo, že v Cherry Blossom hrá Hawkins a netrvalo ani pol hodinu a do klubu sa prihrnuli Lester Young, Ben Webster, Herschel Evans, Herman Walder a ešte pár neznámych tenoristov. Hawkins nevedel, že tenor saxofonisti z Kansas City sú takí dobrí a nejako sa mu nedarilo dostať do formy, hoci hral celé dopoludnie. Ja som práve v tú noc spala doma a naraz okolo štvrtej ráno počujem, že mi niekto klope na okno. Otvorila som a bol tam Ben Webster. Povedal mi: ‘Vstávaj dievčatko, hráme na jam session a všetkých klaviristov sme už uťahali. Hawkins si už vyzliekol košeľu, ale hrá stále ďalej. Musíš ísť dole!“
Hovorí sa, že Hawkins hral spolu s ostatnými na session až do nasledujúceho poludnia a odmietal sa vzdať, až do momentu, kedy musel zložiť nástroj a ponáhľať sa na ďalšie hranie s Fletcherom Hendersonom na svojom čisto novom Cadillacu takou rýchlosťou, že kým dorazil na miesto, úplne spálil a zničil jeho motor.
Po tejto jam session začala Lesterova popularita stúpať a keď sa Count Basie Orchestra preslávil svojimi prvými nahrávkami, Young ako jeden z hlavných sólistov prvý krát rozdelil tenor saxofonistov na dva „znepriatelené“ tábory.
Ako spomína Sonny Rollins, v súčasnosti jeden z posledných jazzových muzikantov zlatej éry jazzu, v interview o svojich vzoroch: „Na ulici, kde som býval, sa veľa ľudí zaoberalo jazzom. Ja osobne som bol vtedy veľkým fanúšikom Colemana Hawkinsa. A jedného dňa prišiel za mnou jeden kamarát a spýtal sa ma ‚Kto je najlepším tenor saxofonistom na svete?‘ Ja som povedal, že Coleman Hawkins. ‚Nie, Lester Young‘. Nechápal som, ako to myslí, že Lester Young. Coleman Hawkins! Tak som si povedal, že musím zistiť, kto je to ten Lester Young. Možno som ho už predtým počul, ale veľa som o ňom nevedel a tak som nechápal, keď také niečo (môj kamarát) povedal. Lester... to bolo niečo nevídané (angl. nonpareil).”
Tak ako vo svojom slovníku a správaní (napr. obe pohlavia, mužov aj ženy zvykol volať „Lady“ – dáma), Lester bol prelomovou osobnosťou vo vývoji saxofónového jazzového hrania - bol dokonalým protikladom Hawka.
Kde Coleman Hawkins hral „hot“, s plným, mohutným zvukom, kládol dôraz na vertikálny prístup k improvizácii (t.j. kládol dôraz na akordy) a bol známy riavou nôt, ženúcou sa z jeho nástroja, Lester Young bol jeho opakom, hral „cool“, s jemným, vzdušným zvukom, sóla ponímal horizontálne (t.j. kládol dôraz na melódiu) a dokázal úžasne swingovať na pár tónoch.
V štyridsiatych rokoch sa tenor (a nielen tenor) saxofonisti jasne rozdelili na dva protiľahlé tábory a doteraz je možné zaradiť snáď všetkých významných saxofonistov, ktorí začali svoju kariéru po roku 1934, do jednej z týchto skupín, medzi inými (hoci mnohí z nich v sebe niesli odkazy oboch škôl, výrazne je to počuť napr. u Sonny Rollinsa):
nasledovníci Hawkinsa – Ben Webster, Herschel Evans, Sonny Rollins, Lucky Thompson…
nasledovníci Younga – Charlie Parker, Sonny Stitt, Dexter Gordon, John Coltrane…
No už koncom 30-tych rokov, na vrchole swingu a vrchole boja medzi školou Hawkinsa a Younga, mesto Kansas City pripravovalo a formovalo ďalšieho revolucionára hry na saxofón. Bol ním mladý černoch, jedináčik bez otca, ktorý využíval čas, kedy jeho mama musela ísť v noci do práce a tajne utekal z domu, aby sa skrýval pri zadnom vchode podniku Reno Club, bez zvuku držal v rukách svoj nástroj a predstavoval si, že zvnútra sa ozývajúce tóny Lestera Younga sú jeho vlastné... Ale to už je iný príbeh.
Martin Uherek
Zdroje: Lewis Porter: Lester Young (1985)
