Počas pravidelného sviatku jazzu na Slovensku, podujatia Bratislavských jazzákov, sa udiala vo Viedni nemenej dôležitá udalosť. Viedenský Konzerthaus privítal jedného z posledných žijúcich praotcov jazzového saxofónu, Sonnyho Rollinsa. 82 ročný tenor saxofonista je stále činný a jeho vystúpenia sršia neskutočnou energiou. Prinášame vám reportáž z jeho sobotňajšieho koncertu pohľadom mladého slovenského saxofonistu, pokračovateľa jazzovej tradície, Martina Uhereka.
27. októbra 2012, Viedeň, Wiener Konzerthaus
Krátko pred pol ôsmou som vkráčal do sály Viedenského Konzerthausu, plnej až do posledného sedadla, kde mal už o pár minút začať koncert legendy svetového jazzu, jedného z posledných žijúcich gigantov, pôsobiaceho na scéne už od konca 40-tych rokov 20. storočia, saxofónového kolosu menom Sonny Rollins, prezývaného Newk.
V momente ticha a očakávania zhasli svetlá a na pódium pomaly vystúpili bubeník Kobie Watkins, perkusionista Sammy Figueroa, gitarista Saul Rubin, kontrabasista Bob Cranshaw, Sonnyho synovec trombonista Clifton Anderson a krátko za nimi svojím charakteristickým krokom aj hviezda večera. Sonny nepomyslel ani na úvodné sólo a kapela hneď začala hrať prvú skladbu, ktorej názov som doteraz neobjavil. Téma zaznela, ako je to už pre Rollinsa posledné desaťročia už zvykom, v podaní tenoru s obligátnym druhým hlasom trombónu. Po svojom charakteristicky dlhom sóle prešiel leader hneď k poslednej téme, čím skladbu ukončil.
Newk podišiel k mikrofónu a predstavil členov svojej kapely a zároveň povedal, že v publiku je jeden jeho drahý priateľ, taktiež legendárny saxofonista Don Menza a chce mu venovať veľký potlesk. Potom predstavil nasledovnú skladbu, ktorou bolo svetoznáme calypso, St. Thomas, tentokrát hrané v neobvyklej tónine Eb, oproti pôvodnému C. Tu dostal sólový priestor aj Sonnyho synovec Anderson a gitarista Rubin, po ktorých sa Rollins opäť pustil do takzvanej „musical tour de force“, sóla pretkaného citáciami starých štandardov ako aj krátkych motívov, známych z klasickej hudby, a zároveň neustáleho prúdu nových myšlienok.
Podobné poradie sól nasledovalo aj v ďalších skladbách, Sonny poskytoval až netypicky veľké množstvo sólového priestoru všetkým ostatným členom kapely, okrem jediného, ktorý za celý koncert nezahral ani jediné sólo - Boba Cranshawa, Rollinsovho viac než 50-ročného spoluhráča (prvé spoločné nahrávky siahajú až do roku 1962, album The Bridge). Ďalšou v poradí bola skladba, ktorú nikto z prítomných zrejme nepoznal, Rollinsova nová, pomalá tiahla melódia, neustále obmieňaná. V jej závere zazneli štyri oddelené tóny, hrané spoločne celou kapelou. Po bohatých sólach na konci poslednej témy Sonny do mikrofónu cez spomínané štyri tóny vyslovil – „Jay - Jay - John - son!“ Vzápätí pokračoval slovami „ďakujeme ti, že tam na nás hore dávaš pozor, táto skladba je pre teba! Tribute pre úžasného človeka a trombonistu, jedného z mojich prvých mentorov, J.J. Johnson-a!“ dodal Rollins.
S krátkou pauzou na nádych uviedol ďalšiu vlastnú kompozíciu, s názvom Pecan Jelly. Po jej štandardnom prevedení, opäť s dych berúcim sólom, priniesol Sonny ďalšiu skladbu, tento krát pochádzajúcu z melódie od talianskeho skladateľa Riccarda Driga, ktorú Rollins ako chlapec v Harleme často počul v rádiu, troj-štvrťovú Serenade, kde sa majstrovsky ukázal ako sólista bubeník Kobie Watkins, v dlhých, no neustále pútavých striedačkách so saxofónom.
Pri pohľade na hodinky som neveril vlastným očiam – počas týchto 5 skladieb uplynula viac ako hodina a pol! V tej chvíli sa Rollins poďakoval publiku, ešte raz pochválil Viedeň ako nádherné mesto plné kultúry, do ktorého sa vždy rád vracia, znovu predstavil kapelu s veľkým úsmevom slovami „Ladies and gentlemen, Saul Rubin, Robert Cranshaw, Kobie Watkins, Sammy Figueroa, Kobie Watkins, Clifton Anderson, Kobie Watkins, Kobie Watkins, Kobie Watkins, Clifton Anderson, Kobie Watkins, Sonny Rollins, Kobie Watkins, thank you!“ a krátkou kadenciou uviedol poslednú skladbu, calypso Don’t Stop The Carnival, ktorá už viacero desaťročí vždy naznačuje záver Sonnyho koncertov.
Po jej konci celá sála prepukla do mohutného standing ovation, a Sonny si s úsmevom a právom potlesk užíval. Kapela sa viac krát uklonila a odišla z pódia, kde sa následne ešte raz musela vrátiť na klaňačku kvôli neutíchajúcemu potlesku.
Po koncerte som ostal sedieť na svojom mieste a vstrebával všetko, čo bol tento 82 ročný saxofonista schopný vytvoriť v priebehu dvoch hodín nepretržitého hrania. Z backstage zatiaľ vyšiel gitarista Saul Rubin a so smiechom sa prihovoril prístojacemu Don Menzovi „Sonny je neskutočný. Je neuveriteľné, ako stále dokáže prichádzať s niečím novým – neustále ma drží v strehu, netuším, ktorou cestou sa zas vyberie!“
Bolo vidieť, že si Sonny Rollins koncert užíval, mal dobrú náladu, veľa komunikoval s publikom a nechýbali ani jeho charakteristické prechádzky po pódiu a hranie zohnutý ku divákom v prvom rade, ako napríklad na legendárnej nahrávke My One And Only Love z roku 1982:
Po koncerte som bol súčasťou malej skupinky zhruba 30 ľudí, ktorí sa rozhodli počkať na Sonnyho v nádeji, že bude ochotný rozdať nám autogramy. Po zhruba hodinovom čakaní sme sa však dočkali omnoho viac – Newk nás s úsmevom prijal a každému postupne venoval krátky rozhovor, pri ktorom podpisoval CD, fotky, plagáty, lístky... A nielen to, bol som dokonca jedným z tých šťastlivcov, ktorí mali možnosť sa so Sonny Rollinsom odfotiť. Bol som schopný len s neopísateľnou vďačnosťou potriasť majstrovi rukou.
A tak som si z koncertu okrem nádherných hudobných pocitov odniesol aj fotku, ktorá mi bude navždy pripomínať stretnutie s jedným z posledných žijúcich mohykánov jazzu 40-tych a 50-tych rokov, právom nazývaného the Saxophone Colossus - Mr. Sonny Rollinsom.
