Sotva by sme našli v domácom časopriestore kultúrne rozhľadeného človeka, ktorý by nechyroval o košickej Hevhetii. Vydavateľstvo Jána Sudzinu sa od roku 2001 podpísalo pod takmer 300 hudobných albumov, sériu kníh, trojicu ročníkov časopisu :HUDBA, množstvo koncertov, festivalov a ďalšie sprievodné podujatia. Zrejme nebudem úplne objektívny a nestranný, ale mne osobne Hevhetia, jej spiritus movens a umelci prepojení s touto značkou, zmenili život. Aj z týchto dôvodov som sa rozhodol posledný januárový deň naštartovať nový seriál, ktorý počas celého roka 2025 venujem kľúčovým (zväčša jazzovým) nahrávkam tohto výnimočného vydavateľstva, uzatvárajúceho svoje pôsobenie.
Trochu spomienkového sentimentu na úvod: v januári 2004 som sa vybral do priestorov dnes už nejestvujúceho Divadla Stoka v Bratislave na krst albumu „Oskar Rózsa Sextet“. Po koncerte ma ktosi upozornil na majiteľa nového vydavateľstva a hneď prvý srdečný kontakt, počas ktorého mi Jano Sudzina vtisol do rúk čerstvé tituly Hevhetie s prosbou o spoluprácu ma presvedčili o tom, že sa stávam účastníkom čohosi výnimočného. Hevhetia počas dvadsiatich štyroch rokov spríjemňovala životy mnohým z nás a pokiaľ aj u niektorých nebola takým markantným spúšťačom zmien, ako to bolo v mojom prípade, určite rozšírila a zveľadila hranice našich kultúrnych priestorov. A to nie je vôbec málo.
Nielen z týchto dôvodov som sa pri ohlásení zániku (či snáď len hibernácie) vydavateľstva rozhodol zreflektovať 24 rokov Hevhetie a vybrať 24 kľúčových nahrávok, ktoré istým spôsobom posunuli domácu scénu alebo samotné vydavateľstvo. Vybrať LEN 24 nahrávok spomedzi takmer troch stoviek albumov sa javilo ako úplné bláznovstvo, čo som pochopil už počas širšieho „predvýberu“. Nebudem tajiť, že selekcia trvala niekoľko týždňov (preto sa aj úvodný text dostáva na svetlo až v hodine dvanástej…) a bola výsledkom vnútorných dilem. Prvotný výber, do ktorého sa dostalo asi päťdesiat nahrávok, uľahčilo rozhodnutie vyradiť nahrávky klasickej hudby (vypadla takmer desiatka favoritov, medzi ktorých patrili Miki Škuta, Quasars Ensemble, Nora Škuta, LOTZ Trio, Cluster Ensemble či Peter Katina). Stále som však bol nútený škrtať a tak prišli skrátka voľne improvizované projekty, medzi ktoré patrili projekty Jula Fujaka, Mikiho Škutu, Nebula Machina, Sundial, BACKSPACE [augmented] či wESTAMAN.
Keď už nie som úplne objektívny, tak nemusím ani zachovať chronológiu a úplne prvý album „Smaller Wounds“ basgitaristu Pavla Jakuba Rybu, ktorý v podstate začal písať históriu Hevhetie, si nechám na ďalší mesiac. Pripomeniem však jednu z kľúčových osobností začiatkov Hevhetie a na ňu nadväzujúce domáce zoskupenie. Využívanie folklóru a jeho inšpirácií býva zväčša ošemetné a nie je na škodu, ak k nemu umelci pristupujú ako ku korenistej ingrediencii. Viaceré osobnosti Hevhetie sa v rozličných štádiách svojej tvorby snažili s folklórom vysporiadať. Väčšinou osobito a neprvoplánovo (nenavliekajúc folklór do moderných aranžmánov). Ľudová hudba sa výrazne podpísala na vyjadrovacom jazyku gitaristu Andreja Šebana, ktorý sa dlhé obdobie predtým nechával formovať lídrami rôznorodého zamerania (Richard Müller, Peter Lipa, no predovšetkým Dežo Ursiny). Zbavovanie sa prebytočných vonkajších vplyvov vyústilo do vynikajúceho pesničkového albumu „Bezvetrie“ (Universal 2000), hoci šokovou terapiou bol až spoločný projekt dvojice Andrej Šeban – Anton Kubasák „SpaceBoys-PolyMusic“ (Hevhetia 2005).
Autor ho považoval za vstup do neoverených vôd a nepripraveného poslucháča mohli (nemilo) zaskočiť časté názvuky ľudových piesní, vrstvenia zvukomalebných štruktúr či psychedelické gitarové imitácie; výnimkou nebola ani dodekafónia poňatá ako technický arzenál hudobníka reflektujúceho vývoj hudby 20. storočia. A najmä parodovanie – výsmech plytkosti pop music ako aj snáh domácich hudobníkov o autentické bluesové či jazzové cítenie. V jednej z piesňových recesií Jazz klab „nakladá“ Šeban nejednému reprezentantovi pravej domácej jazzovej scény a koloruje to „nefalšovaným reggae spod Babej hory“. Fraška a výsmech hitovej recyklácie nemali ďaleko k trúfalých postojov Franka Zappu.
„Zdá sa mi prirodzené, že človek prechádza istými fázami a že sa tento vývoj odráža v jeho tvorbe. Vždy som sympatizoval s ľuďmi, ktorí svoj vývoj priznávali aj navonok. Pokiaľ sledujete Milesa Davisa počas Kind of Blue a v období albumu Tutu tak ťažko uveríte, že sa jedná o nahrávky kapely pod rovnakým lídrom. Tam sú badateľné zmeny, snaženia a spôsob, akým to dokázal naakumulovať do svojej hudby.“ Špecifikom, ktoré môžeme ponúkať svetu, je podľa Šebana práve ľudová hudba: „Na mnohé témy tu ľudia zabudli a ja som vedel, že ich môžem otvoriť práve cez folklór. Zabudli sme, že naším prirodzeným bluesovým pocitom sú slovenské ľudové balady a piesne. Akosi rýchlo zabúdame na naše korene. Komunizmus škodil ponímaniu folklóru, z ktorého sa vytratila čistota. Kde sa dnes na Slovensku spieva len tak pre radosť?“
Odpovede, hoci len v náznakoch, ponúkal aj nasledujúci album „Sklony“ (Hevhetia 2008). Od expresívnejšieho popisovania na „Bezvetrí“ dospel Šeban cez zvukomalebné slovné puzzle albumu „Spaceboys“ k hláskam so zašifrovanými emóciami, ktoré na „Sklonoch“ rezonovali v plnej intenzite. „Skláňať sa pred odkazom predkov, transformovať tieto odkazy prostredníctvom vyjadrovacích prostriedkov súčasného hudobného jazyka a naplno ich vysloviť.“ Toľko konkrétne posolstvo umelca, ktorý sa na vrchole svojej kariéry dokázal stiahnuť do ústrania a začal o hudbe premýšľať. Šeban si odrazu vystačil s nápadmi dôkladne primknutými k domácej tradícii. V danom svetle sa aj zdanlivo triviálne popevky Zlatá brána, Páslo dievča pávy či Keby ja bol vedel javili v úplne novom kontexte. Aj preto patrí vďaka Hevhetii, že priniesla na svetlo tieto pre domácu scénu nesmierne dôležité projekty. (V nasledujúcej ukážke znie Part One Šebanovej orchestrálnej kompozície Opus I for Electric Guitar, Fujara and Chamber Orchestra, ktorého incipit otvára aj album „Sklony“ a ktorú vydala Hevhetia v roku 2011.)
Andrej Šeban nemal v danom období kvôli svojím radikálnym príklonom k domácim hodnotám davy nasledovateľov. Jednou z mála osobitých kapiel, ktorá sa v polovici nultých rokoch nového milénia objavila na scéne, bolo banskobystrické zoskupenie 100 múch. Jeho debut „Z hrušky dole“, ktorý vyšiel v rámci sublabelu Hev-Het tune v apríli 2007 pod producentským dohľadom Andreja Šebana, bol úplným zjavením. „Andrej Šeban za nami chodieval do Banskej Bystrice od decembra 2003 – vtedy sme sa ešte volali Too Much,“ spomína na začiatky líder zoskupenia Juraj Haško. „Cvičením a spoločným hraním sme trávili celé víkendy, až sme mu raz po spoločnom koncerte v októbri 2005 nesmelo navrhli, či by už nebol čas ísť do štúdia… Po kratšom naliehaní nakoniec pristal a v januári 2006 vznikli v kultúrnom dome Cinobaňa prvé skice nášho prvého albumu. Od jesene sme potom bez úspechu ponúkali album viacerým vydavateľstvám, až kým ho náš kamarát a skvelý kontrabasista Robo Ragan nezaniesol Jankovi Sudzinovi. Od toho momentu nabrali veci rýchly spád.“
Album „Z hrušky dole“ prekvapí na prvé počutie množstvom excelentných hudobných i slovných nápadov, humorom, nadhľadom, recesiou a všeličím ostatným, čo postupne z hudby mizne. Poslucháč sa ani chvíľu nezamýšľa, do akej žánrovej priehradky ho zaradiť, pretože je výborne namiešaným lektvarom všetkého, čím sa nechali Muchy infikovať. A minimálne podmanivý popevok Kúpil som si Rhodes už stihol za dve desaťročia zľudovieť, čo je snáď najväčšou poctou aktérov. „Sme radi, že sa náš debut stretol so značnou odozvou a bol ocenený dvomi cenami Aurel ako producentský čin roka a album roka v kategórii alternatívna hudba,“ spomína po rokoch Juraj Haško. „Touto cestou ešte raz ďakujeme Jánovi a Hevhetii. V týchto týždňoch práve dokončujeme náš piaty album a pokiaľ by to situácia dovoľovala, radi by sme ho vydali pod značkou Hevhetia, ako štyri predošlé…“.
Autor: Peter Motyčka
