Andrej Šeban a jeho band (Dano Špiner, Peter Rusňák a Michal Fedor) sa vydali na dlhé turné. Ich prvý koncert sa konal v klube Blue Note v Novom Meste nad Váhom. Počas vystúpenia som si pripravoval otázky na vopred dohodnutý rozhovor s Andrejom. Hudba, ktorú zostava predviedla bola ohromujúca a inšpirujúca. V prvej časti koncertu zazneli skladby, ktoré hudobníci vytvorili spoločne a bolo to aj poznať. Kapela hrala uvoľnenejšie a kompaktnejšie, ako keď som ich počul na ich prvom turné. Bol som tým úplne nadšený. Po koncerte som Andrejovi položil niekoľko otázok.
Vie sa o Vás, že s touto kapelou spolu veľa skúšate. Je tiež známe, že takýto spôsob prípravy Vám dosť dlho v rámci kapelového hrania chýbal. Keď po dlhých skúškach konečne vyjdete s novými skladbami na pódium, aký je v tom rozdiel?
Publikum dostáva človeka do varu. V každom hudobníkovi, ktorý ide na pódium je istý druh exhibicionizmu. A keď ľudia počúvajú a cítim ich, hrá sa úplne inak. Pretože to je to naozajstné. Skúšobňa to je dieľňa, ale toto je skutočné. Tu už je to naozaj na svete, narodené.
Hráte teraz s pomerne mladšími muzikantmi, napadla Vám paralela s Miles Davisom a jeho druhým kvintetom?
Tá paralela znie fantasticky (hovorí s úsmevom). Nenapadla mi táto paralela, veď kopec muzikantov urobilo to, že v istom období keď prišla nová generácia, tak si ich zobrali k sebe. Mladí ľudia vám prinesú veľmi veľa vecí. Energia sa roztočí a veci sa začnú vzájomne meniť. Jedno podporuje druhé... Ja to vidím ako úplne prirodzenú vec v živote hudobníka. Jednoducho začne hrať s mladšími ľuďmi, lebo už je starší...
Veľmi sa mi páčila tá hudba, ktorú ste dnes hrali v prvej časti koncertu. Tá o ktorej ste povedali, že ste ju vytvorili už spolu, ako kapela. Bol som už na vašom prvom turné a dnes mi to znelo vyrovnanejšie a kompaktnejšie. Podstatne menej ako Andrej Šeban a kapela.
Tie veci sa vyvíjajú. Pre chalanov hranie so mnou bolo niečo nové a nakoniec aj pre mňa to bola novinka. Tým, že odvtedy stále fungujeme vnímame to, že veci sa hýbu. Netuším čo všetko nás čaká a kam sa to posunie, ale máme z toho obrovskú radosť. Pretože sa radi stretávame a radi na tom spoločne pracujeme.
Dnes je zvláštna doba. Počul som príbeh, ako Bach chodieval peši dlhé kilometre, len aby si mohol vypočuť druhého organistu. Ale dnes je priestor preplnený muzikou. Hrajú ju v podnikoch, obchodoch, vo výťahu ba aj na záchodoch. Človek aby išiel tie dlhé kilometre, aby počul ticho. Načo stále tvoriť a nahrávať novú muziku?
Toto čo ste vymenovali nepovažujem za dôvody, aby som hudbu prestal robiť. Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že možnosť hrať je mojím veľkým životným šťastím. A je mojím veľkým životným privilégiom, že som sa narodil na mieste kde sa to dá robiť, aj keď nie vždy jednoducho. Ale dá. A vidím to na ľuďoch, ktorí túto možnosť nemajú, alebo neustále hľadajú nejakú náplň, niečo čo sa hrdo nazýva zmysel života a majú s tým problémy. Hudba je útočiskom, domovom aj sebarealizáciou... Človek na sebe pracuje, niečo nové sa učí. To je veľa dôvodov, prečo to človek robí. To čo sa robí vonku, mimo, je také aké je. Ale ak ľudia budú robiť veci poctivo a najlepšie ako dokážu, tak sa zmenia aj podmienky. Ona neexistuje doba, tú dobu vytvárajú ľudia...
Snažím sa prísť na to, prečo robiť hudbu. Pýtal som sa na to už mnohých hudobníkov. Prečo robíte hudbu pán Šeban?
Tak niečo v živote robiť je dobrá vec... Hudba oslobodzuje. Hudba dáva životu zmysel. Hudba je niečo, k čomu sa môže človek vždy vrátiť a je to nekonečný priestor.
Príde Vám ako poslanie - robiť hudbu?
Myslím si, že človek to tak niekedy cíti. Býva namyslený a opantá ho akási pýcha, tak si myslí, že nesie nejaké poslanie... Každopádne si myslím, že keď ľudia naozaj robia hudbu, tak je to prínosnejšie než vyrábať zbrane, alebo zakladať armádu.
Ale prijať to, že hudba je poslaním môže naopak v sebe obsahovať veľkú skromnosť a pokoru. Pochopiť to tak, že nie ja niečo prinášam, ale som len sprostredkovateľom niečoho...
V tomto zmysle áno, nepochybne. Človek si uvedomuje, že to prúdi cez neho a on je len tým médiom. Občas sa v tom zamotá a myslí si, že to vytvára a potom si uvedomí, že vlastne ani moc nevytvára, že to vlastne ani nie je jeho... Z tohoto pohľadu, že niekto vníma poslanie v tom, aby niečo sprostredkoval, to chápem. Ja som vnímal tú otázku inak. Tomuto rozumiem. Myslím si, že keď je človek úprimný sám k sebe, tak si uvedomí že niekedy verí, niekedy neverí, niekedy sa cíti tak, niekedy onak a... Čert aby sa v tom vyznal.
V piesni „Donaha“ ste položil zaujímavú otázku „Kým stvorený?“. V dokumente Časozber hovoríte o Vašom vzťahu k prírode a o kráse ktorú „vytvoril ten najväčší umelec“. Z týchto dvoch indícií usudzujem, že Váš svetonázor nie je zrovna evolucionistický. Ako to je?
Môj názor sa vyvíja, niekedy ma baví ho mať a niekedy ma baví ho aj napríklad nemať.
A dnes?
V dnešný deň? Keď človek koncertuje, tak najlepšie je, keď žiaden nemá. A na otázku nech si každý odpovie sám...
Také dlhé turné (33 koncertov), to sa už dnes len tak nevidí ani v populárnej hudbe...
Ja si myslím, že hej. Ale je to naozaj tak, že tá doba je veľmi napínavá a nebyť Tomáša Lukačku a združenia Euforion, tak tour neexistuje. On sa o nás fantasticky stará a je v ňom rovnaká miera nadšenia, ako v nás, čo si nesmierne vážim. Považuje to za zázrak, že máme túto šnúru. Stále platí, že naša krajina je malá, je tu málo možností na hranie, podpora je tu mizivá. Všetko je drahé. Ja stále hovorím, že sme dnes vrhnutý do svetovej konkurencie. Keď príde nejaká svetová kapela do Bratislavy, tak všetci vidia, kam sa to dá dostať. A zároveň vidia, že keď to robia miestni ľudia, tak sú tam isté obmedzenia. Ja sa cítim na to,aby som postavil program aj so svetlami, so všetkým. Ale nie vždy je aj dostatok prostriedkov.
Jeden z mojich základných pocitov, ktoré som dnes mal, ako som Vás pozoroval je, že táto kapela, resp. hranie s ňou na Vás pôsobí ako dobrá žena. Ste očividne vyrovnanejší a kľudnejší...
Áno, to je tou prípravou, to že sme spolu dlho pracovali. Potom človek ide na pódium s iným pocitom. Teraz mám z toho samozrejme radosť. Z toho, že je kapela na svete a že si ideme svojou cestou...
Michal Štefan
