Sagacita je názov albumu Štefana Bugalu a toto slovo cudzieho pôvodu má podobný význam ako citlivosť či vnímavosť. Asi najznámejšia je jeho verzia z anglického sagacity kde znamená bystrosť, inteligentnosť, dôvtip. Pri tomto jazykovom okienku nie je márne sa nachvíľku pozastaviť, pretože pri skúmaní súvislostí objavíme až ako veľmi môžu názvy korešpondovať s obsahmi umeleckých diel, hoci ide často o súvislosti náhodné.
Pri tejto náhodnosti treba spomenúť aj románsky pôvod slova, kde jeho prominentné využitie nachádzame na konci ôsmeho príbehu siedmeho dňa Boccacciovho Dekameronu, v ktorom pani Sismonda veľmi dôvtipne [sagacità] prejde cez rozum svojmu žiarlivému manželovi. Sagacita teda zdôrazňuje nadanie predvídať a vhodne vyvodzovať dôsledky.
Predpokladať, že autorský počin jedného z najvšestrannejších hráčov na bicie nástroje na Slovensku bude primárne o bicích je legitímne. Zároveň ak poznáme v akých projektoch Štefan Bugala pôsobil tak sa rovnako opodstatnene môžeme nazdávať, že Sagacita bude čistokrvným fusion albumom. Čo ale vymyslí bystrý skladateľ a multiinštrumentalista pre svojho poslucháča, aby ho so síce úplne nezmiatol, ale zároveň aby mu ponúkol pádny dôvod zapochybovať o svojich pôvodných úsudkoch a očakávaniach. Takýto hudobník vymyslí album, v ktorom sa budú skladby odlišovať nie len žánrovo, ale aj inštrumentálnym obsadením, album v ktorom sa od klasických, akustických až po elektrické nástroje vystriedajú aj rôzne zvukové plochy, a ktorý ale napriek tejto dávke experimentátorstva nenechá poslucháča pochybovať o tom, že to čo počúva je rukopisom hráča na rytmický nástroj. Bugalovi sa takýto dôvtipný kúsok skutočne podaril a svojim fanúšikom v nejednej polohe prešiel cez rozum.
Šesť skladieb je dramaturgicky bravúrne zoradených do logického a priam naratívneho celku. Klišé o tom ako niekto svojim dielom rozpráva príbeh môže ísť pri tom bokom, skoro všetko rozpráva nejaký príbeh. Tu sa ale od prvej ortodoxnejšej fusion pozície plynule dostávame, vťahovaní silou ani nie tak gravitácie ako skôr kompozície, do úplne komorných duetov, aby sme následne tvárou v tvár swingujúcemu Nokturnu boli na konci nútení uvažovať o začiatku v Kruhu náznakov a nedopovedaných odpovedí. Aj pohyb v kruhu má svoj rytmus, svoju fázu posunu a jednotlivé sekvencie v podobe šiestich zastavení na tejto dôvtipnej trajektórii prinášajú citlivé a inteligentné motívy šité na mieru ako Bugalovi energickému bubeníkovi jazzrockovej formácie, tak Bugalovi komponistovi, znalého súčasných trendov vážnej hudby, schopného svoje melodické myšlienky účinne tlmočiť vibrafónom, klavírom či syntezátormi. Osobne som obzvlášť uchvátený z dvoch momentov v albume. Tým prvým je tá fantastická atmosféra druhej skladby kde Jarolím Emmanuel Ružička dokázal priam mahavishnuovsky docieliť farebnosť a plnosť monumentálneho progrocku, podotýkam, že v akustickom formáte s husľami! A druhým momentom je to osviežujúce spojenie experimentu a tradície v poslednej skladbe. Tu z povrchu štandardného fusion telesa sa ako echo z iného sveta odráža gitara Andreja Šebana, ktorého improvizačné schopnosti som už dávno nepočul tak dobre integrované! V celku je teda Sagacita exkurzom po okruhu zastavenia hodných pozoruhodností. Treba byť „len“ dostatočne vnímavý.
Štefan Bugala: Sagacita
Hudobný fond (Music Fund Slovakia), 2019
1. Reflective 7:02
2. Sagacita 7:32
3. Pohanská 11:04
4. Konfesia 7:02
5. Nokturno in F 8:13
6. Kruh 8:01
Štefan Bugala – bicie nástroje, vibrafón, perkusie, sample pad, malettkat, klávesy, Matúš Jakabčic, Michal Bugala a Andrej Šeban – gitara, Juraj Griglák a Juraj Gregorík – basgitara, Eugen Vizváry – klavír, Hammond organ, Boris Lenko – akordeón, Ryan Carniaux – trúbka, Milo Suchomel – tenor saxofón, Stanislav Baranec – klarinet, Martin Záhora – flauta, Jarolím Emmanuel Ružička – husle
