Nespútaná energia v rukách Billyho Cobhama

Koncert skupiny Billy Cobham Band, Porgy & Bess, 25.3.2015

Billy Cobham (1944), jeden z najvýraznejších bubeníkov posledných dekád, priekopník v žánroch fusion a jazzrocku sa už v mladosti sa preslávil účinkovaním s Milesom Davisom, Georgom Dukeom alebo Johnom McLaughlinom. Slovenskí priaznivci jazzu snáď ešte majú v pamäti jeho vystúpenie  na BJD 1987. Iným sa Cobham možno vynorí v spomienkach ako člen sprievodnej skupiny Petra Gabriela v Bratislave v roku 1994 . Mladšia generácia zas bude možno ešte dlho spomínať na jeho vystúpenie na festivale  Openjazzfest  na Zelenej vode v roku 2013. Nakoľko v tomto roku zatiaľ Billy Cobham nemá vo svojom kalendári žiadne vystúpenie na Slovensku, jeho priaznivci mali jedinečnú šancu navštíviť jeho koncert 25.marca v klube Porgy & Bess vo Viedni.

K výročiu svojich sedemdesiatych narodenín si Billy Cobham doprial v minulom roku nový album Tales From The Skeleton Coast, ktorý predstavuje tretiu časť série venovanej jeho panamským rodičom. Práve tento, zatiaľ posledný, album sa stal nosným prvkom koncertu v preplnenom viedenskom klube. Koncertnú zostavu tvoril, na rozdiel od osemnástich inštrumentalistov na štúdiovej nahrávke, komornejší kvintet.

Niektorých členov Cobhamovho aktuálneho viedenského line-upu sme mali možnosť vidieť aj na Openjazzfeste. Konkrétne francúzsku klávesistku Cameliu Ben Naceur, anglického basistu Michaela Mondesira a francúzskeho gitaristu Jeana-Marie Ecaya.

Snaha o propagáciu nového albumu sa prejavila aj vo výbere skladieb. Sedem z dvanástich odohraných kompozícií pochádzalo práve z nového CD. To sa nesie presne v duchu doterajšieho typického Cobhamovského rukopisu, na ktorom zrejme ani v budúcnosti už veľa nezmení. Aj naďalej prevažuje dominantná rytmická zložka a nespútaná energia, ktorá sa na jeho koncertoch šíri z pódia ako z výkonného generátora. Cobhamovo perpetum mobile tak vždy naživo “valí”  plynule jednu skladbu za druhou. Až na pár výnimiek (vrátane pauzy medzi dvoma setmi) na koncerte v Porgy nepoľavil ani na chvíľu zo strhujúceho tempa. Na čerstvého sedemdesiatnika veľmi solídny fyzický výkon. Ja osobne na Cobhamovej hudbe a štýle hry obdivujem i po rokoch to, že údery do batérie bicích uštedrí presne vtedy a s takou razanciou, akú očakávam.

I napriek štyrom Cobhamovým spoluhráčom sa celé predstavenie na pódiu odohrávalo viac-menej okolo kapelníka. Hoci bicia súprava (Tama) bola nazvučená na vyššiu intenzitu ako ostaní členovia skupiny, nevytláčal Cobham svojich spoluhráčov mimo hry. 

To, že živé hranie dokáže byť pre muzikantov vášňou i zábavou demonštrovali najpresvedčivejšie v priamom prenose gitarista Jean-Marie s klávesistkou Cameliou. Predovšetkým z tejto neposednej, vyšportovanej francúzsky (pozn.: vášnivá surfistka) počas celého večera sršala energia a emócie. Naopak, najrezervovanejšie pôsobil samotný kapelník. Úsmev sa na jeho sústredenej tvári (veľkú časť koncertu odohral so zatvorenými očami) objavil až v posledných skladbách. Jeho koncetrácia na výkon mala svoje opodstatnenie a bola zúročená v podobe bezchybne odohraného koncertu. Keďže práve komunikácia na pódiu býva u jazzových hudobníkov jedným z významných faktorov kvalitnej súhry nedalo mi nespýtať sa po koncerte muzikantov na dôvod ich minimalistického vizuálneho kontaktu. Od Camelie sa mi dostalo vysvetlenia, že mimoriadna náročnosť niektorých častí skladieb si vyžaduje plne sústredeného človeka. Noty na stojane každého z muzikantov tak boli úplnou samozrejmosťou. Nuž teda takto to to chodí na pódiu s Billym Cobhamom.

Popri nových skladbách odznelo na koncerte aj niekoľko Cobhamovych osvedčených archívnych kusov, ako napríklad Crosswinds (1974) z rovnomenrého albumu alebo jedenásťminútovka Stratus z ešte staršieho albumu Spectrum (1973). Pri skladbe Insel Inside z CD Tales bolo nadovšetko jasné ako veľmi je Cobham do poslednej bunky nasiaknutý jazz-rockovou fúziou. Napriek tomu, že skladba pochádza z roku 2014, melodika a farba zvuku silne evokovali nezabudnuteľný Weather Report. S Weather Reportom síce Cobham nehrával, skupina sa však v 70-tych rokoch stala priekopníkom žánru fusion jazzu. Spolu s formáciou Mahavishnu Orchestra, ktorej zakladateľom Cobham patril, ovplyvnili Weather Report hudobný vývoj ďalších dekád.

Napriek tomu, že Billy Cobham je vnímaný predovšetkým ako excelentný bubeník, jeho osemminútove bubenícke sólo v polovici druhého setu nenadchlo až tak, ako jeho hráčske schopnosti pri nasadení plnej kapely. Sólo plynule prešlo do ukľudňujúceho gitarového intra skladby Skeleton Coast. Groovom pulzujúca skladba Na Pasashok a po nej nasledujúca The March uzatvorili druhý set. Vyvrcholením dvojhodinového zážitku bol prídavok Red Baron zo spomínaného albumu Spectrum.

V kontraste s vážnosťou Cobhama pri sústredenej hre na bicích bola nakoniec milým prekvapením jeho pohodová nálada a bezprostrednosť po koncerte. Pri barovom pulte ochotne podpisoval CD a komunikoval s ľudmi, ktorí čo i len náznakom prejavili záujem. Taká atmosféra sa nedala nevyužiť. Pripomenul som mu jeho bratislavský koncert s Petrom Gabrielom na ktorom ako hosť vystúpil aj slávny, pôvodom indický, huslista L.Shankar. Stačilo vysloviť meno huslistu a Billy hneď s úsmevom spustil historku o tom ako raz musel Shankar uprostred turné nadiaľku riešiť telefonát s domovinou, pretože mu z ohrady ušiel slon. Presne toto je atmosféra, aka býva tou čerešničkou na torte po vydarenom koncerte. Takáto možnosť osobného stretnutia s osobnosťami kalibru Billyho Cobhama býva skôr výnimkou ako pravidlom.