Stanley Clarke: Z hudby sa stáva zvukový fast food

Stretli sme sa s ním pred vypredaným bratislavským koncertom. S hudobnou legendou, basistom, skladateľom a jazzmanom Stanley Clarkeom. Stanley bol príjemne ľudský, ústretový  a zhovorčivý. Spomenuli sme jeho nový album, plány do blízkej budúcnosti, rozhorčovali sme sa nad situáciou v hudobnom priemysle a hovorili sme o cvičení, komponovaní a líderstve.

Stanley, začínate aktuálne šnúru s novým programom, ako sa cítite?

Ide to, dnešný večer je vlastne štartovacím koncertom pre Band, predtým som mal 6 koncertov v New Yorku a Soule s jazzovou klaviristkou Hiromi. To, čo je dobré na tomto turné je, že ho robíme kvôli nahrávaniu nášho ďalšieho albumu. Odohráme 4-5 koncertov a potom strávime týždeň v Bruseli a budeme nahrávať. Potom máme ďalších 5 vystúpení. Zároveň skúšame a celé je to veľmi vzrušujúce, vždy je pekné pracovať na novom albume.

V čom je najnovší album ‚Up‘ odlišný od toho predošlého s názvom ‚The Stanley Clarke Band‘?

Je menej vykalkulovaný. Kedysi to bolo inak, keď sme robili albumy s Return to Forever, ako v prípade Romantic Warrior, veľa sme o ňom premýšľali. No niekedy to prosto príde samo. Na druhej strane, nad albumom, ktorý budeme robiť teraz, sa nám porozmýšľať oplatí, bude treba plánovať. Chceme totiž aby znel ako jeden hudobný celok. V poslednej dobe, keď vyjde nejaký album a dostane sa na iTunes, tak sa prirodzene rozdelí na niekoľko rôznych stôp. Spomeň si na skvelé albumy od The Jimi Hendrix Experience, či Love Supreme od Johna Coltranea, Dark Side of the Moon, The Beatles a White Album. Nevnímaš ich po stopách, sú celistvé. A tak to plánujeme spraviť aj my. Dokonca sme rozmýšľali, že to urobíme ako jednu skladbu a donútime všetkých to tak prijať. Ale zatiaľ o tom len hovoríme. Nechceme, aby nám biznis určoval, čo máme robiť, mnohí umelci tak začínajú rozmýšľať. Tento náš album bude o čosi agresívnejší. Vieš, je ťažké byť inštrumentalista, lebo nemáš slová a je ťažké odovzdať nejakú myšlienku, obzvlášť ak je tá myšlienka politická. No dá sa to cez názvy a prostredníctvom toho ako sa cítiš pri počúvaní. Môžeš mať pocit naliehavosti alebo byť šokovaný. To všetko bude v tom albume a ešte o čosi viac, lebo sme trochu nasratí (smiech).

‚Up‘ však takisto znie na viacerých miestach akoby bol nahratý naraz.

Áno, je to vďaka dobe v ktorej som vyrástol. Spôsob, akým sa hudba dnes vyrába a chrlí na ľudí je mi veľmi cudzí. Ľudia z tvojej generácie... vieš, ja fakt... mnohokrát mi je vás ľúto.

Mnohí netušia, aké nástroje vôbec počujú...

Nepoznajú nástroje, nepoznajú, kto tie veci nahrával. V šesťdesiatych, sedemdesiatych, ale aj osemdesiatych rokoch, bolo veľmi dôležité mať album, ktorý je hmatateľný. A ľudia často počúvali počas toho, ako si o tej hudbe čítali, a potom si to museli pustiť znovu... Bol to skutočný zážitok, sadnúť si a naozaj počúvať. Dnes si to pustíš z iPhonu, či z čoho ešte... Z hudby je taký zvukový fast food. Pustíš si skladbu, vzápätí ďalšiu... Ale vieš čo, ono sa to napraví. Je mnoho mladých ľudí s podobnými názormi, ktorí vedia, že toto nie je ono, a že niektorá hudba, najmä čo sa týka pop music, nie je až tak dobrá. Vlastne je dosť zlá. Ale tieto veci sa dejú, raz si hore, raz si dole, no rozhodne sme pripravení na ďalšiu hudobnú revolúciu. Hovorím ti, že to príde.

Myslíte, že sa to deje lebo veci prestávajú strácať ''fyzickosť''? Kedysi bolo všetko hmatateľné.

Určite, teraz sa tu veci len tak vznášajú vo vzduchu. Technológie majú svoje pre a proti. To čo mám rád na technológii je, že komunikácia je rýchla, svet je menší, a ľudia môžu nahrávať. My traja spolu (vzadu sedel ešte jeden človek, pozn. red.) tu teraz môžeme nahrať album, ani nezáleží na tom, na aký nástroj hráme. Nahráme to, spravíme obal, a vydáme to, všetko z tejto miestnosti, stačí nám pár počítačov a nástrojov. Ktovie ako by to znelo, ale dalo by sa to. To sa mi páči. Umožňuje to mnohým ľuďom robiť hudbu, no na druhej strane si ľudia zaslúžia, oficiálnou cestou, pozrieť sa na umelcov život a jeho minulosť, čo dokázal, kto mu hrá bicie, čo ktorá skladba znamená. A to ti tento dnešný hudobný fast food neumožňuje, to je ako keď ideš do McDonald's. No mám veľkú vieru v ľudí, ono sa to napraví.

Na to sa naozaj teším. Ako u vás vyzerá proces komponovania?

Ako kedy. Keď skladám hudbu do filmov, sedím za klavírom alebo len skladám v hlave. Keď robím na svojich veciach, je to kombinácia všetkého. Niektoré skladby som napísal špeciálne pre basu, napr. moje Bass Folk Songs. Tie som pochopiteľne napísal s basou v ruke. No niekedy sa to udeje za klavírom, niekedy čisto v hlave. Je to zábava, rád skladám.

Do akej miery prevláda kompozícia v skladbách, ktoré budete hrať na koncerte?

Je to v rovnováhe. V hudbe, ktorú robím, kompozícia udáva kostru, okolo ktorej sa improvizuje. Niekedy je zložitejšia, niekedy menej. Hoci robím veľa rôznych iných vecí, srdcom som jazzový hudobník, takže mám rád improvizáciu a považujem ju za esenciu jazzu. Existuje veľa rôznych jazzových podžánrov, no všetky ich spája improvizácia.

Raz ste povedali, že obľubujete skladbu Last Train to Sanity (album Up). Prečo?

Úplná šialenosť. Dlho som čakal na svoju veľkú symfóniu. Mnohí oveľa mladší hudobníci sa k tomu dostanú skôr, no ja som to odkladal, lebo som to chcel urobiť sám, nechcel som pomoc od druhých. Paul McCartney napísal veľkú operu, no pomáhali mu s tými traja ďalší ľudia. Ja som to chcel urobiť sám a tak som čakal, až kým som nebol pripravený. A tak som zo seba napokon vychrlil Last Train to Sanity, jednoducho to zo mňa vyšlo, nedalo sa to zadržať.

Bol to jednoduchý proces?

Áno. A dôvod prečo to vyšlo je zaujímavý, myslím, že som to ešte nikomu nerozprával. Kúpil som si program Sibelius na tvorbu nôt. Začal som písať a odrazu som napísal... (zahmká basovú linku zo začiatku skladby); rozbehlo sa to a po týždni z toho vznikla skladba. Hovorím si: 'To je úplne na riť'. Ktosi potom došiel na návštevu, myslím že to bol jeden môj kamarát klavirista, a povedal mi, že by som to mal nahrať. Pýtam sa ho, či mu šibe, a on že 'nie, urob to'. Tak sme to nahrali a bolo.

To ma privádza k mojej ďalšej otázke. Tá skladba je veľmi muzikálna, no zároveň veľmi technická. Cvičíte ešte stále?

No keď píšeš také veci, tak ti nič iné neostáva (smiech).

Cvičíte tú konkrétnu skladbu alebo niečo iné?

Za tie roky som cvičil veľmi veľa, vybudoval som si dosť techniky a tak. Wayne Shorter to vysvetlil skvelo, on si ľahne do postele a cvičí predtým ako ide spať. Lebo keď hráš na nástroji, na to aby si sa rozvíjal nepotrebuješ mať nutne v ruke ten nástroj. Je to o tom, že mozog rozkáže a prst musí niekam ísť. Keď si starší, nemusíš už ani používať prsty, celý mechanizmus je v tvojej hlave. Takže si doslova nástroj predstavíš a cvičíš v hlave. To robím a veľmi to pomáha. Zvyknem cvičiť bez nástroja a trvalo mi dlho kým som sa do tejto fázy dostal. Keď máš zas nástroj v ruke, to ti pomáha po fyzickej stránke. Basa je fyzický nástroj, obzvlášť kontrabas. Takže keď cvičíš, je to akoby si chodil do posilky. No cvičiť koordináciu a ktorý prst má ísť kam, to môžeš robiť aj bez nástroja.

Mnohí basisti chcú byť lídrami ako vy. Čo by ste im poradili?

Mne sa to stalo zhodou okolností. Mal som 16-17 rokov a hral som v kapelách, kde bol vpredu gitarista alebo trubkár. No a tí mi hovoria: 'Stanley, zaranžuj toto, Stanley, napíš mi skladbu.' Tak mi napadlo, 'do pekla, však by som vpredu mal byť ja, keď robím všetky aranžmány'. Tak som začal organizovať kapelu a dostal som sa zhodou okolností do pozície lídra.

Takže to bol prirodzený proces?

Úplne prirodzený. Stalo sa to, lebo som si uvedomil nejakú svoju schopnosť. Čiže moji obľúbení basisti - lídri sú tí, ktorí píšu vlastnú hudbu a majú víziu. Prvá strana každej knihy o líderstve hovorí, že treba mať nápad, agendu a schopnosť nájsť niekoho kto tú víziu dotvorí. A tom to je. To som spravil a stále to robím. A je to fajn, lebo keď som začínal, mali sme len Charlieho Mingusa a jedného alebo dvoch ďalších lídrov. Pamätám si, že som bol s Mingusom na večeri. On bol revolucionár, ten mohol pokojne vládnuť malej krajine, niekde v Južnej Amerike, pokojne mohol byť jeden z tých tam. Veľmi ma inšpiroval, lebo nemal najmenšiu pochybnosť o svojom líderstve a to nemalo nič spoločné s nástrojom. A ďalšia vec čo sa mi na dnešku páči je, že nástroj nerobí človeka, človek vytvára sám seba. Tvoj nástroj je len tvoj nástroj. Vieš, v šesťdesiatych, sedemdesiatych rokoch basisti postávali vzadu a tak, ale niekedy to boli najšikovnejší ľudia v kapele. Stáli vzadu a pozerali sa, čo za idiota to tam vpredu hrá.

Posledná otázka. Vedeli by ste menovať zopár mladých jazzových umelcov, ktorí vás nejakým spôsobom oslovili?

Mám rád veľmi veľa mladých umelcov, no môj problém je rozpamätať sa na ich mená. Páči sa mi trubkár Ambrose (zrejme Akinmusire, pozn. red.), Soundgarden, no tí už asi mladí nie sú (smiech). Nepamätám si mená, no mám rád kreatívnych ľudí, ktorí trochu vybočujú. A teším sa z toho ako sa vyvíja svet basy, nie je to uniformné. Sú takí basisti, onakí basisti. Nehrajú tradične, ani nedržia groove, sú ako gitaristi. Chvíľu mi trvalo, kým som si na nich zvykol. Ale to je v poriadku, sú súčasťou rodiny. A poslednú dobu si všímam veľa žien - basistiek. Videl som na internete jednu basistku, tá čo všetko pohrala na tej base, wow... A to je skvelé.

Rozhovor sa uskutočnil 7.marca 2016 pred bratislavským koncertom v rámci série City Sounds.

Adam Hudec