Džezáky plné vďaky

Keď pred niekoľkými týždňami ohlásili Bratislavské jazzové dni program aktuálneho 49. ročníka, pôsobilo to veľkolepo. Na druhej strane: narodeninová torta si žiada exkluzívny materiál a tento ročník v istom zmysle aj jubilejným bol. Nebyť lockdownov, Džezáky by v októbri 2024 slávili polstoročnicu (!) a blahoželať k výročiu prišla celá hŕba pozoruhodných osobností ako Richard Galliano, GoGo Penguin, Bill Frisell alebo Steve Coleman. A takýmto zástupom gratulantov by určite nepohrdlo nijaké fajnové podujatie

Aká by to bola oslava bez publika? Treba dodať, že fanúšikovia nedajú na Džezáky dopustiť a prichádzajú takmer za každých okolností. Na svoj festival nezanevreli ani počas dramaturgicky jalovejších rokov a tiež ich nevyrušuje zmena priestorov. Darmo však budeme lamentovať nad atmosférou PKO – Bratislava jednoducho nedisponuje vhodným koncertným priestorom podobnej kapacity (čo je skutočne na hanbu) a preto sa naše prvé jazzové podujatie muselo uchýliť do síce akusticky vhodných, no z hľadiska komfortu nie celkom uspokojivých televíznych a eventových priestorov A4 Studia na Trnavskej ceste. Boliestky daného miesta, ktoré som opísal pred rokom, viacmenej pretrvávajú a tak nám neostáva iné ako „ber, alebo nechaj tak.“

Džezákových priaznivcov to, zdá sa, neodradilo a dôkazom bol vypredaný sobotný večer s vlajkovou loďou novej britskej jazzovej vlny. GoGo Penguin sa na festivale blysli už v roku 2016 a teraz si svoj triumfálny nástup obhájili. Kto očakával akustické jazzové trio, musel byť prekvapený ako novátorským zvukom, tak všehochuťou ingrediencií, ktoré trojica vyťahovala z klobúka a medzi ktorými nechýbali tanečná hudba, minimalizmus ani elektronika. A to všetko v rámci viacmenej akustického konceptu, ktorý dvadsať rokov pred nimi priniesla podobná (povedal by som objavnejšia) trojica priekopníkov zo Švédska, vedená klaviristom Esbjörnom Svenssonom. Možno sa dostanem do polemiky s priaznivcami manchesterskej trojice, ale napriek tomu, že som GoGo Penguin počul prvýkrát až v sobotu, chýbalo mi očarenie niečím novým alebo nepočutým. Ich devízou ostávajú vrstvenia repetitívnych patternov klaviristu Chrisa Illingwortha, prierazné kontrabasové linky Nicka Blackeho a viacdimenzionálna hra nového bubeníka Jona Scotta.

Sobotný program ešte ponúkol dvojicu vokalistiek. Večer otvorila charizmatická Nina Kohout s pomerne sviežim konceptom, ktorý osciloval medzi akustickejšími plochami a elektropopom. Objavne zneli najmä úseky s basklarinetom či barytónsaxofónom jej otca Petra Kohouta a pokiaľ niekomu jej popevky alebo prejav evokovali tvorbu Tori Amos, Kate Bush či Sinead O'Connor, nebol ďaleko od pravdy. Pre mňa bolo vystúpenie Niny Kohout príjemným prekvapením, hoci by som si na výkladnom domácom jazzovom podujatí skôr predstavoval umelcov, ktorí aspoň vzdialene koketujú s jazzom. Rovnaké to bolo aj s brazílskou speváčkou Biou Ferreirou. Jej prejavu nebolo možné uprieť energiu a chytľavosť refrénov priam nabádala k spolupráci s publikom, na jej vystúpení mi však prekážali angažované prejavy medzi jednotlivými skladbami, ktorým venovala takmer rovnaký priestor, ako hudbe. Nespomínam si, že by som počas posledných troch dekád počul na Džezákoch podobne kontroverzné agitky, ktoré môžu medzi festivalovými priaznivcami (ale aj sponzormi či partnermi) narobiť viac škody ako osohu.

Možno to bolo spôsobené neskorou nočnou hodinou, ale hudba hlavnej piatkovej hviezdy, londýnskeho klaviristu a skladateľa Alfy Sekitoleka, ktorý si necháva hovoriť Alfa Mist, na mňa pôsobila značne uspávajúco. Kritika ho prirovnáva k legendárnemu Josefovi Zawinulovi, keďže je výraznejším skladateľom ako interpretom a vo svojom prejave dokáže originálnym spôsobom prepájať najrôznorodejšie vplyvy – v jeho konkrétnom prípade zvukové spektrum súčasného hiphopu s filmovo atmosférickými plochami a jazzom. A podobne ako viedenský rodák, nie je prvoplánovým sólistom a rozsiahlejší priestor skôr ponúka svojim spoluhráčom. Na bratislavskom koncerte to bol najmä gitarista Jamie Leeming, ktorého košatým sólam nesmierne svedčil syntezátorový opar. V každom prípade sme mali možnosť absorbovať niečo z najsúčasnejších britských jazzových trendov a nadšenie publika dávalo tušiť, že vízia nenápadného chlapíka za klávesovými nástrojmi si ich naplno získala.

Vrcholným okamihom prvých dvoch festivalových dní bolo bez debaty vystúpenie kvarteta saxofonistu Steva Colemana. Meno takmer sedemdesiatročného (!) umelca nie je v našich končinách príliš známe, no v Amerike patrí Coleman k formotvorným osobnostiam a zakladateľom brooklynského združenia M-Base, ktoré v 80. rokoch minulého storočia ovplyvnilo celú generáciu umelcov (spomeniem aspoň najvýraznejšie osobnosti ako speváčku Cassandru Wilson, klaviristku Geri Allen, trombonistu Robina Eubanksa alebo saxofonistu Grega Osbyho). V Bratislave predstavil Coleman svoju formáciu Five Elements, ktorej prejav vychádzajúci z voľného používania vopred skomponovaných rytmicko-melodických vzorcov (modulov) možno nebol pre bežného poslucháča najkomunikatívnejší. Neustále plynúci tok sólových nástrojov (popri lídrovom altsaxofóne exceloval trubkár Jonathan Finlayson) nedal poslucháčovi, ktorý sa orientoval snáď len prostredníctvom ostinátnych figúr basgitaristu Richa Browna, vydýchnuť. To, čo sme na koncerte Five Elements počuli, však znelo ako zvukový záznam veľkej knihy toho najčistokrvnejšieho afroamerického jazzového dedičstva.

Sériu vrcholov sme zažili najmä v nedeľu. Bolo vopred jasné, že koncert hviezdneho kvarteta okolo gitaristu Billa Frisella bude udalosťou. Výsledok však predčil všetky očakávania: kolektívny ansámbel nám spočiatku bez prestávky predostrieral sériu majstrovsky vystavaných kompozícií s kontrapunkticky sa prelínajúcimi hlasmi. Nebol by to jeden z najoriginálnejších gitarových majstrov 20. storočia, keby sa predstavil „len“ v úlohe sólistu, ktorý exceluje nad sprievodnou kapelou. V tomto prípade sme počuli skupinovú improvizáciu, ktorá sa pomerne striktne pridržiavala stanovenej kostry, ale napriek tomu ponúkala kreatívny priestor či už lídrovi s charakteristicky nahaleným zvukom, alebo tenorsaxofonistovi Gregovi Tardymu. Frisellov slobodný koncept funguje aj vďaka absencii basového fundamentu, ktorý by v danom kontrapunktickom pradive hlasov pôsobil zbytočne zväzujúco. Koncert Frisselovej zostavy Four bol jednoducho nádherne priezračnou esenciou zvuku i obsahu.

A pokiaľ sa niekomu zdalo, že už niet čo dodať, vyviedol ho z omylu koncept francúzskeho akordeonistu Richarda Galliana. Chválim organizátorov, že rezignovali na svoju pôvodnú ideu neopakovať vystúpenia umelcov, pretože práve prípad Galliana poukazuje na mnohotvárnosť jeho rozličných zoskupení. New York Tango Trio prinieslo nový akustický koncept vychádzajúci najmä z repertoáru Argentínčana Astora Piazzollu. Galliano si okolo prsta omotá aj poslucháča, ktorý jeho tvorbu dokonale pozná a zažil už sériu jeho koncertov. V nedeľu opantal okrem svojej fenomenálnej techniky a spôsobu frázovania napríklad dokonalým zvukom tria. Ale neostalo len pri Piazzollovi, zaznelo napríklad aj jeho excelentné New York Tango, nad ktorým sme sa opájali ešte v polovici 90. rokov minulého storočia, keď ho spolu s gitaristom Birélim Lagrènom, bubeníkom Al Fosterom a kontrabasistom George Mrazom predstavil na rovnomennom albume (Dreyfus Jazz 1996). O nič horšie ho nepredviedlo ani aktuálne trio s vnímavým gitaristom Adrienom Moignardom a kontrabasistom Philippem Aertsom.

Spomínam si, keď sobotné či nedeľné večery Bratislavských jazzových dní vrcholili tancovačkou (alebo podľa jazzových priaznivcov – bohapustou zábavou). Opäť musím pochváliť organizátorov, že sa po zoskupeniach typu Level 42, Mezzoforte alebo Matt Bianco vrátili k esenciálne jazzovým kapelám a že Bratislavské jazzové dni opäť patria (prevažne) jazzu. Nie je to málo, no je to výzva aj pre (opäť) jubilejný 50. ročník Bratislavských jazzových dní 2025. Džezáky 2024 ale budeme s odstupom času radiť k tým najlepším. Ďakujeme!

Autor: Peter Motyčka

Foto: Daniel Priehoda a Pavol Paľo