V piatok 23.10. hostila Incheba 41. ročník najznámejšieho slovenského jazzového festivalu Bratislavské jazzové dni. Už hodinu pred oficiálnym otvorením sa pred vchodmi začali tvoriť rady verných návštevníkov, ktorí sa tešili na už známe prostredie, dve koncertné pódiá a sedem zaujímavých koncertov, ktoré v tento deň sľubovali pútavú kombináciu, orientovanú prevažne na fusion, groove a moderný jazz.
Je každoročnou tradíciou, že prvým účinkujúcim jazzákov sa stáva víťaz minuloročnej súťaže Pódium mladých talentov Nadácie SPP, tentokrát si túto cenu vyslúžila kapela GrooveHub. Už jej samotný názov zrejme poslucháčom naznačil, na čo sa môžu tešiť a presne to aj dostali - kvalitné našľapané groovy. Hudobníci Ľubomír Šramo (klávesy), Adam Hudec (basgitara) a Radovan Vallach (bicie) sa vo svojej tvorbe inšpirujú svetovými menami ako Hiromi, Mezzoforte a Marcus Miller a tieto prvky nám predstavili vo vlastných skladbách. Hoci ich žánrové zameranie je jasné, na koncerte sa nevyhýbali ani rôznym kombináciám latina, funku a miestami aj swingu. V skladbe Jelly Bean sa napríklad inšpirovali kráľom popu Michaelom Jacksonom, konkrétne jeho skladbou Billie Jean, ktorej basová línia im poslúžila ako hlavný motív. Zaujímavými boli aj náznaky swingového feelu v skladbe Time Lag Generator, ktorý kapela striedala s groovom, pričom jednotlivé úseky oddelila dynamicky - aj vďaka takýmto momentom si ich vystúpenie zachovalo sviežosť a rôznorodosť. Zrejme každého zaujal aj charizmatický basgitarista s čiernou rukavicou na ľavej ruke, ktorý koncert viedol a uvádzal, jeho príjemné vystupovanie a predstavovanie skladieb program oživili a dodali mu ucelenosť. GrooveHub sa svojej úlohy prvej kapely večera zhostili skutočne s veľkou dávkou energie, zaujali najmä svojou presnou rytmickou hrou, dôkladne naaranžovanými pasážami a unisonami a ich nasadenie ocenilo publikum vrelým potleskom.
Hneď ako doznela posledná skladba, presunuli sme sa ku B stage. Pódium mladých talentov Nadácie SPP aj tento rok slúži šiestim mladým kapelám, ktoré súťažia o možnosť otvárať budúci ročník Bratislavských jazzových dní. Prvým súťažiacim bolo zoskupenie Ľubo Šamo Project, ktoré hrá vlastné kompozície a v jeho hudbe sa miesi odkaz jazz rocku 70. rokov so súčasnými trendmi jazzovej a populárnej hudby. Najvýznamnejším článkom je určite leader kapely a jeho hra na elektrofonické husle. Práve tá celku dodala zaujímavý zvuk, ktorý sa v štýle fusion až tak často nepočuje.
Po krátkej prestávke na pódium vystúpil “jeden z najtalentovanejších ľudí tejto planéty” - aspoň tak gitaristu Andreasa Varadyho nazval legendárny trubkár a aranžér Quincy Jones. Varady bol skutočným jazzovým zázračným dieťaťom - už vo svojich 13 rokoch vystupoval v legendárnom Ronnie Scott’s Jazz Clube v Londýne a keď mal 15, Quincy sa stal jeho mentorom a manažérom. Teraz ako 18-ročný mladý štýlový chalan neprestáva svojou hrou na gitare prekvapovať - cítiť tam odkaz Wes Montgomeryho, George Bensona a Andreasov jedinečný rukopis. Varadyho sme na Slovensku už počuli - minulý rok ho privítal vypredaný Ateliér Babylon, kde hral so svojim otcom Bandym na basgitare a mladším bratom Adrianom na bicích. Rytmika aj na dnešnom koncerte ostala nezmenená, no namiesto tria vystúpil kvartet, bonusom bol slovenský saxofonista Radovan Tariška. Už od prvej skladby Quest to Dopeness bolo jasné, že tento koncert je najmä o sólistoch a rytmika im poskytovala dostatok priestoru. Andreas hral virtuózne no nikdy nie samoúčelne, s energiou, precíznosťou a vyzretosťou dospelého skúseného muzikanta. Na zážitku z Tarišku trochu ubralo nazvučenie, hoci dokázal byť Andreasovi rovnocenným partnerom, mal oveľa tichší zvuk, kvôli čomu jeho sóla plné energie a virtuozity až tak nevyzneli. Varady sa však neukázal len ako vynikajúci sólista, ale aj ako skladateľ - kapela zharala päť jeho skladieb, v ktorých preskúmal možnosti nepravidelných metier, moderných harmónií, groovu a samozrejme aj swingu. Mierne faux pas nastalo pri štvrtej skladbe, kde potom ako Andreas zahral nádherné intro a na hlavnú melódiu sa pridal Tariška, zazneli z vedľajšej sály hlboké basové tóny, zrejme zvučenie bubnov alebo basy a priebežne sa objavovalo najbližších pár minút. To značne narušilo dojem intimity, ktorú duo vytvorilo. Napriek týmto maličkostiam ponúkol koncert množstvo kvalitných momentov a vrcholom bola určite posledná skladba, School Mornings. Na jej konci sa Tariška úplne odviazal a predviedol efektné duo s bubeníkom Adrianom. To podpichlo aj Andreasa, ktorý následne v úplnom závere skladby začal kapele ponúkať rytmické motívy, pridal sa Tariška a ich vzájomná komunikácia vyvrcholila až do výkrikov a standing ovation publika.
Koncert skončil veľmi pozitívne a publikum určite chcelo viac, no to už sa zo stage B znovu ozývali hlboké basové tóny a kapela Cha Bud! začínala hrať. Bolo ťažké sa prebiť cez množstvo ľudí, ktorí vychádzali zo sály po koncerte Varadyho, no poslucháčom, ktorí sa stihli presunúť, ponúkla súťažiacia kapela Cha Bud! poriadnu zvukovú nádielku. Trojčlenná dychová sekcia, skladajúca sa z trúbky, alt a tenor saxofónu, bola podporená mohutným zvukom rytmiky a celá kapela prezentovala svoje vlastné kompozície vo fúzii štýlov ako je urban, funk, jazz, DnB či reggae. Pre mňa osobne bola v niektorých momentoch sila nazvučenia a hlavne basov až na hranici fyzickej nepohody, no ľudia si zjavne Cha Bud! užívali a malú sálu B naplnili takmer do posledného miesta.
Ďalším účinkujúcim na hlavnom stage bol svetoznámy jazzový bubeník Jeff Ballard, so svojim “bass-less” triom, teda triom bez kontrabasu. Tento koncept nie je vo svete veľmi častý, zo známych hudobníkov ho využil napríklad Chris Potter vo svojom projekte Underground, s ktorým vystúpil na BJD 2013. Na to zloženie som sa vtedy tešil, no Potter so sebou priniesol aj basistu Fimu Ephrona, takže skutočnú “bass-less” kapelu sme mali na Bratislavských jazzových dňoch možnosť prvý krát počuť až dnes. Zaujímavým v týchto prípadoch je spôsob, akým hudobníci nahradia basu alebo vyplnia miesta, ktoré obvykle basa hrá. V prípade Ballardovej kapely sa tejto úlohy zhostil gitarista Lionel Loueke a často cez efekty svoj zvuk menil na basu alebo hammond. Zvukové efekty neobišiel ani saxofonista Chris Cheek a okrem tradičného tenorového tónu využíval rôznu paletu elektronických efektov a zvukov. Vďaka týmto zvukovým experimentom získala ich hudba miestami až vesmírny charakter a veľkú intenzitu, ktorú by nástroje akusticky len ťažko navodili. Hlavným spojivom kapely bol sám leader Jeff Ballard, ktorý svojou dynamickou a energickou hrou ani na chvíľu nepovolil pulz kapely. Zaujímavou skladbou bola dvojhlasná Ah-Leu-Cha, ktorú zložil Charlie Parker a preslávil ju okrem iných aj Miles Davis s John Coltranom. Tu zaznela v dvojhlase tenorsaxofónu a hammondu a na jej harmonickom základe sa sólisti striedali v duu s bubeníkom, pričom miestami tému opäť naznačili. Koncert mal vďaka svojej energii a rôznorodosti u poslucháčov veľký úspech a po neprestávajúcom potlesku Ballard rád zahral prídavok, ktorým sa s publikom defitinívne rozlúčil.
Posledným koncertom na pódiu B bol sextet Paula Zaunera s hosťom Kirk Lightsey-m. Zauner vedie známu rakúsku kapelu, ktorá je zameraná najmä na tradičný jazz, bebop a hardbop, čo bolo pri ostatných koncertoch tohto večera príjemnou zmenou. Najväčším lákadlom na tomto koncerte bol pre mňa 78-ročný americký klavirista Kirk Lightsey, ktorý má za sebou skutočne obdivuhodnú kariéru - nahral niekoľko albumov s Chet Bakerom a hrával s hudobníkmi ako Sonny Stitt, Pharoah Sanders, Yusef Lateef, Betty Carter a iní. Hoci v jeho hre už bolo počuť jeho vek, Lightsey bol stále schopný v sólach majstrovsky vyberať tóny a dopĺňať svojich spoluhráčov. Vtipný moment koncertu nastal, keď pri asi druhej skladbe starý pán klavirista odhalil, že na keyborde je možné meniť zvuky. Po celý zvyšok koncertu tak priebežne striedal zvuky na sláky, čembalo aj fender a s humorom tak doprevádzal sóla saxofonistu Klemens Pilema a trubkára Maria Roma. Kapela zahrala niekoľko štandardov, medzi nimi Creole Love Call, Caravan, ako aj voľnú improvizáciu, pri ktorej Lightsey vytiahol priečnu flautu a zahral duet s Pilemom. S publikom sa rozlúčili skladbou Afro Blue, počas ktorej napriek ich kvalitnému výkonu väčšina publika opustila sálu a presúvala sa ku hlavnému pódiu. Začínal koncert headlinera dnešného večera, kapely Snarky Puppy.
Snarky Puppy je americká kapela z newyorského Brooklynu, ktorá vznikla v roku 2004. Preslávila sa svojim inštrumentálnym fusion štýlom, vystavanou show a jej leaderom je výherca Grammy basista, skladateľ a producent Michael League. Kapela sa skladá z viac ako 40 členov, ktorí sa striedajú na rôznych nahrávkach a turné a minulý rok vyhrala spolu s Lalah Hathaway cenu Grammy za najlepšiu skladbu v štýle R&B. Na Bratislavských jazzových dňoch sa predstavili v osemčlennom zložení: leader Michael League (basgitara), Chris Bullock (saxofón, flauta), Mike Maher (trúbka), Bob Lanzetti (gitara), Bill Laurence skontrolovať (keyboard), Justin Stanton (keyboard, trúbka), Jason Thomas (bicie), Marcelo Woloski (bicie, perkusie). Už od prvých tónov bolo jasné, že začal skúsený headliner, napriek tomu, že kapelu tvoria mladí chalani - publikum privítali plným fusion-ovým zvukom a okamžite všetkých vtiahli do deja. Naaranžované pasáže sa striedali s efektnými sólami, najmä klávesov, dychovej sekcie a aj bubeníka a kapela ani na chvíľu nenechala ľudí vydýchnúť, energia neustále prúdila z každej skladby. Výborne vystavaná show dala publiku to, čo si žiadalo a v určitom momente niektorí vstávali a tlieskali do rytmu s kapelou. Asi mojim jediným sklamaním bolo to, že so Snarky Puppy neprišiel aj černošský klávesák a organista Cory Henry, ktorý svojimi virtuóznymi sólami často zanechá publikum bez slov. No myslím, že všetci, ktorí majú radi fusion a kvalitnú, nadupanú muziku odchádzali po piatkovom večeri z jazzákov nadmieru spokojní. A zvedaví, čo im v sobotu prinesie druhý festivalový deň.
Autor: Martin Uherek
Foto: Anna Raitl
