Jazzman týždňa: Kenny Clarke

Kenny Clarke, prezývaný aj "Klook", bol pionierom bebopového štýlu hrania na bicích. Ako prvý bubeník účinkoval začiatkom 40. rokov na legendárnych jam sessions v Minton's Playhouse a spolu s Charlie Parkerom, Dizzy Gillespiem, Thelonious Monkom položil základy bebopu. Neskôr sa stal zakladajúcim členom Modern Jazz Quartet, presťahoval sa do Paríža a tu až do svojej smrti hrával s miestnymi hudobníkmi aj návštevníkmi z USA.

Kenny Clarke sa narodil v Pittsburghu v štáte Pennsylvania 2. januára 1914. Pochádzal z hudobnej rodiny a v mladosti študoval hru na viacerých nástrojoch, medzi nimi napríklad vibrafón a trombón. Okrem toho počas strednej školy študoval hudobnú teóriu a kompozíciu. Ako tínejdžer hrával s kapelami Leroya Bradleyho a Roy Eldridge-a. Precestoval stredozápad USA s kapelou Jeter-Pillars, v ktorej hrávali aj basista Jimmy Blanton a gitarista Charlie Christian. Od roku 1935 častejšie a častejšie hrával v New Yorku, až sa tam postupne presťahoval na trvalo. V tomto čase začal rozvíjať nový rytmický koncept hrania, ktorý neskôr pomohol vyformovať bebop. Po skončení povinnej služby v armáde USA konvertoval Clarke na islam a prijal meno Liaquat Ali Salaam.

Zatiaľ čo hrával v kapelách Edgar Hayesa a Roya Eldridge-a, začal Clarke experimentovať s presunom hlavného rytmického pulzu z kombinácie malého, veľkého bubna a hi-hat smerom na "ride" činel. V praxi to znamnalo, že Kenny tak dokázal vymeniť prácu 3 končatín za pohyb jednej ruky. Vďaka tomu mohol vo svojej hre nohou aplikovať tzv. "padajúce bomby", teda synkopické prízvuky na veľkom bubne a zároveň ľavou rukou robiť prízvuky na malom bubne. Kenny si dokonca napísal sériu cvičení, ktoré mu pomáhali naučiť sa nezávisle ovládať jednotlivé končatiny, pričom na ride čineli neustále udržoval pattern "ding-ding-da-ding". Jedna z týchto pasáží, konkrétne kombinácia úderu na ráf malého bubna nasledovaná prízvukom veľkého bubna, vyslúžila Clarkovi jeho prezývku "Klook" alebo "Klook-mop", čo bola imitácia zvuku, ktorý daná kombinácia úderov vytvárala.

Clarkove najvýznamnejšie obdobie prišlo začiatkom 40. rokov, keď spolu s Charlie Parkerom, Dizzy Gillespiem, Thelonious Monkom a ďalšími hrával na pravidelných pondelkových jam sessions v Minton's Playhouse, kde spoločne položili základy štýlu s názvom bebop. Ten vládol jazzovému svetu až do konca 50. rokov, kedy Miles Davis nahral prelomový modálny album Kind of Blue. Potom, ako sa hudobníci z Minton's presunuli ku iným projektom, založil Clarke spolu s klaviristom John Lewisom, basistom Ray Brownom a vibrafonistom Milt Jacksonom kapelu Modern Jazz Quartet, ktoré sa preslávilo hraním jazzu v "koncertných sálach" - ich hudba bola zmesou bebopu, cool jazzu a vplyvov vážnej hudby.

V roku 1956 sa Kenny Clarke rozhodol presťahovať do Paríža, kde sa rýchlo stal jedným z najžiadanejších bubeníkov v krajine. Onedlho si tu založil svoje pracovné trio zložené z "troch bossov", v tej dobe žijúcich v Paríži - Bud Powell na klavíri, Pierre Michelot na kontrabase a Kenny Clarke na bicích. S touto kapelou vystupovali prakticky všetci americkí jazzmani, keď navštevovali Francúzsko, napríklad Dexter Gordon a Miles Davis. V 60. rokoch sa Clarke zoznámil s belgickým klaviristom Francy Bolandom a spolu založili "The Kenny Clarke-Francy Boland Big Band", v ktorom sa združovali prestížni európski hudobníci, ako aj imigranti z USA. 

Kenny Clarke nasledujúce dve desaťročia ďalej pokračoval v nahrávaní a vystupovaní s americkými hosťami a miestnymi hudobníkmi, prakticky až do svojej smrti v roku 1985. V roku 1988 bol posmrtne uvedený do prestížnej jazzovej siene slávy časopisu Down Beat.

Autor: Martin Uherek

Zdroj: wikipedia.org

Foto: Punt / Anefo