Antonio Dayyani a jeho uhrančivá ľahkosť jazzu

Poznáte to, keď sa pri počúvaní hudby pristihnete pri tom, ako sa sami k sebe usmievate šťastím, ako spokojne kývate hlavou a pre seba uznanlivo vzdávate hold počutému. K čomu v tom momente došlo? K vzácnemu momentu porozumenia! Nemám tým na mysli racionálne pochopenie súvislostí a dôkladné vyčerpanie interpretačných možností komunikovanej správy, ale konvergenciu na hlbšej, než významovej úrovni.

V hudbe, ako aj v iných druhoch umenia, našťastie nie sme odkázaní na otrocké tlmočenie naordinovaných obsahov, ale v ideálnom prípade sme nabádaní k projektovaniu vlastných pohnútok, túžob, očakávaní a intímnych pocitov do diela. Ak dôjde k súladu, teda ak konverguje vstupný kód (v tomto prípade počúvaná hudba s vnútorným rozpoložením toho, kto počúva), plní umelecké dielo svoju funkciu, pretože umožňuje porozumieť sebe samému skrz nové, externé odhalené súvislosti.

K ďalšiemu dovysvetleniu predloženého zamyslenia si pomôžem príkladom z dielne môjho aktuálne obľúbeného dánskeho vydavateľstva April Records. Jednou z ich ešte minuloročných, ale stále čerstvých produkcií, je album "Trop op" (April Records 2024) perkusionistu a bubeníka Antonia Dayyaniho. Silou hudby je aj to, že vás nasmeruje na úplne iné sféry uvažovania, než v akých ste pôvodne chceli viesť recenziu. Pôvodne by som riešil kompozičné schopnosti bubeníkov, ich špecifický prístup k zvoleným témam, ich inštrumentáciu s často potláčaním vlastného nástroja do úzadia, atď. atď. Potom však položím LP na tanier gramofónu a ozvú sa tóny melódie, ktorá spustí riavu nových myšlienok, nových emócií a tie sú natoľko silné, že akékoľvek vŕtanie sa vo formálnych stránkach predloženej matérie, by bolo pod jej úroveň. Môžem vás ubezpečiť na tejto nahrávke a v tejto hudobníckej zostave funguje všetko: zvuk, produkcia, postprodukcia, súhra nástrojov, dynamika, žánrové prelínanie, dramaturgia.

Nahrávka Trop op je príkladne zrealizovaný hudobný projekt. Čo je pre mňa ale zásadnejšie, alebo minimálne v ten februárový večer, kedy sa púšťam do písania o tejto hudbe, je už spomenutá skúsenosť konvergencie. Jednoducho od prvej skladby Wow, det er nat až po poslednú Vem kan segla förutan vind som spokojný a šťastný z porozumenia. A tu sa dostávam k ešte jednému dôležitému bodu slova porozumieť: ten tkvie v obrátení perspektívy. Tu totiž ani tak nejde o to, že by som ja mal neomylne porozumieť počutému, ale skôr ako keby tá hudba bezvýhradne porozumela mne, mojim momentálnym potrebám, môjmu rozpoloženiu. Tento empatický zážitok želám aj vám. Možno práve nebudete mať chuť na melancholické severské atmosféry, a možno vami ani nepohnú tie bezproblémové zvuky partičky okolo Antonia Dayyaniho, ale verím, že táto úvaha vás privedie k zamysleniu nad tým, kedy a za akých okolností ste zažili spomenutý pocit, že vám hudba porozumela. Mne teda ten priam až étericko ľahký prístup k jazzu na tomto albume veľmi vyhovuje.

Antonio Dayyani (bicie nástroje), Harald Hagelsjaer (kontrabas), Cahlo Hayman (gitary), Magnus Munk Taekker (pedal steel guitar), Jon Askjaer (trúbka, krídlovka), Andrea Maagaard (klavír), Carlo Dayyani (gitara – skladba 1)            

Autor: Miroslav Haľák