Nenápadne a s vrúcnou nostalgiou sa mi po spustení albumu Current dánskeho kvinteta s názvom Andorra miestnosťou rozliala hudba tak citlivá ale zároveň informačne robustná, fragilná a súčasne emancipovane uvedomelá, súčasná ale s nádherným espritom minulosti, že som zostal odzbrojený, užasnutý a šťastný. Čaro hudby, ale vlastne aj umenia, je v tom, že často v nečakaných momentoch podá pomocnú ruku, rozjasní oblohu nášho duševného neba, vyčaruje úsmev na tvári a upozorní na dôležitosť okamihu a miesta, teda na nevyhnutnosť plného a uvedomelého prežitia situácie tu a teraz! Krásne!
Kto je teda tá kapela ukrytá pod poetickým názvom malého pyrenejského štátu? Ide o päticu hudobníkov, ktorých profesijné dráhy sa stretli na dánskej škole Funen Music Conservatory. Gitarista Simon Krebs, basgitarista Morten Jørgensen, klavirista Peter Kohlmetz Møller, bubeník Nikolaj Bundvig a trubkár Mads la Cour sú zostavou vyznačujúcou sa jedinečnou súhrou. Často konštatujem, ako sa melodické spektrum tej-ktorej kapely vhodne dopĺňa s rytmickou sekciou, alebo naopak, kedy groove drží kostru kompozičným leitmotívom a podobne. V tomto prípade sa niečím podobným nebudem unúvať. Bol by som veľmi rád, ak by hudobníci lavírujúci medzi rôznymi projektami s nutkavou potrebou prezentovať svoje schopnosti na niekoľkých platformách a v nepreberných zvukových a inštrumentálnych polohách, naraz dokázali spomaliť, obhliadnuť sa okolo a možno s prepotrebnou dávkou pokory, ktorá je tak nedostatkovým tovarom dnešných dní, upustiť od prehnaných nárokov a sústredili sa na to dôležité, na umenie.
Jednou z kľúčových vlastností hudby kapely Andorra je ich nesebastredné vystupovanie. Pánov nepoznám osobne, ale umenie, ktoré produkujú, ku mne prehovorilo vážne neegoistickým hlasom. Z toho vyplýva aj charakter kompozícii, ktoré sú húževnato homogénne, ekvilibristicky presné, vzrušujúco dramatické a filigránsky detailné. Tu nedrží skelet zvukov súhra bicích s basou, aby sa na ňom mohli rozvíjať tkanivá melódií a orgány improvizácií, organizmus Andorry je vzácne jednoliaty, ich súhra je dychberúca. V halloch Fender piana rezonujú echá elektronicky modulovanej trúbky a skreslených gitarových povzdychov, aby sa tieto intímne nástrojové drámy vzápätí a bezvýhradne stretli v ústrednej výpovedi, v motíve s baladickou kvalitou hodnou Nobelovej ceny za literatúru.
Keď som takto užasnutý načúval jednej z najuveriteľnejších nahrávok mojej doterajšej recenzentskej kariéry, pochytila ma potreba spoznať túto nenápadnú partičku zo severnej Európy lepšie. Požiadal som preto vydavateľa April Records a ich marketingové zastúpenie Jazzfuel o možnosť zaslania aj ich prvého albumu, eponymnej Andorry z roku 2021. Pripúšťal som si skôr len jednu možnosť a síce, že kapela sa vyprofilovala až druhým albumom. Mýlil som sa. Páni z Andorry, teda z Dánska, išli na istotu už vo svojej prvotine. Prvotriedne harmónie, alúzie na basové syntezátory 70. rokov, zádumčivá trúbka Erika Truffaza, bezohľadne suverénna fúzia groovov so soulom a ethnom ako u Ibrahima Maaloufa a k tomu tá nákazlivá melanchólia severského jazzu. Tento koktejl Andorre vyšiel na sto percent a pri tom sa im podaril ten výnimočný výsledok, že napriek často skloňovanej melanchólii a citlivosti, nie je ich hudba smutná. Ideálnym príkladom je posledná skladba prvého albumu Trip One. Jedinečne katarzný účinok autentickej a zároveň sofistikovanej hudby, ktorý je trvácny, robí z Andorry pre mňa mimoriadny objav a projekt zrejme ťažko prekonateľný, ale nechajme sa prekvapiť. Síce nebodujem, ale ak by som mal hodnotiacu škálu, tak by som ju musel po tomto zážitku prehodnotiť.
Autor: Miroslav Haľák
