Ibrahim Maalouf: Hudbu nepočúvam takmer vôbec

Brnenský klub Fléda je známy skôr hudobnými predstaveniami modernej alternatívnej a tanečnej hudby pre masy študentov, než koncertami džezového žánru. To však nemení nič na skutočnosti, že za posledné roky klub hostil hudobníkov takých zvučných mien ako Erik Truffaz alebo Maceo Parker. Obaja menovaní majú spoločné to, že zaujímajú významné miesto v prvej lige džezových hráčov na dychové nástroje. Zoznam prominentných hostí tohto klubu včera rozšíril v rámci vynikajúceho jazzového festivalu JazzFestBrno aj fenomenálny trubkár Ibrahim Maalouf, ktorý so svojou sedemčlennou formáciou propagoval nové CD Illusions.

Predviedol, že trúbka, už dávno nie je len nástrojom pouličných hudobníkov z New Orleansu, ale že sa dokáže v rukách mága ľahko premeniť na zázračný nástroj chrliaci záplavu farebných hrejivých tónov. Počas takmer dvojhodinovej strhujúcej show presvedčil každého návštevníka, že džez s prímesou arabského korenia je presne to, čo Brno v chladný aprílový večer potrebovalo. Po famóznom koncerte a vyčerpávajucej autogramiáde nám protagonista poskytol krátke interview.

V týchto dňoch prebieha vaše európské turné „Illusions“, v rámci ktorého  vystupujete na troch koncertoch v Čechách, kde nie ste neznámym pojmom. Publikum malo možnosť vidieť vás už viackrát.

Áno, máme v Čechách tri koncerty, je to pre nás udalosť, keďže tu nehrávame často.  Hoci v Prahe sme hrali  už aj v minulosti. Dnes je to Brno a najbližšie Trutnov.

Aktuálne turné sa nesie v duchu džezových koncertov a nie klasickej hudby, ktorá vás pred pár rokmi vo svete preslávila. Keďže sa však zároveň venujete obom žánrom, pred príchodom na pódium zrejme, musíte včas prepnúť ten správny gombík, ktorý vás dostane do toho ktorého žánru. Dnes večer hráte džez, ak sa dá táto hudba džezom nazvať.

Áno, je to tak, musíte proste prepnúť z jednej techniky na druhú, keďže pri džeze ide o úplne inú techniku hry na trúbke ako pri klasickej hudbe. Technika jazyka a pier je úplne odlišná.

Je o vás známe, že používate špeciálnu trúbku, ktorú vynašiel váš otec. Je v porovnaní s klasickou trúbkou upravená tak, aby sa na nej dali hrať štvrťtóny. Používate ten istý typ trúbky na klasické aj džezové koncerty?

Áno, je to stále tá istá trubka. Pri klasickej hudbe sa nepoužíva štvrtý piest na nástroji. To, čo vlastne spravil môj otec bolo, že pridal na klasickú trúbku štvrtý piest. Normálne sa používajú piesty tri, ale práve tento štvrtý umožňuje hrať štvrťtóny. Otec však nevymyslel len tento špeciálny nástroj, ale predovšetkým i spôsob hry naň.

Dá sa teda povedať, že trúbka vášho otca je vlastne rodinnou tradíciou, istým dedičstvom?

Máte pravdu, je to jedinečné dedičstvo, a vlastne jediné, ktoré po svojom otcovi mám. Je síce zopár ľudí, ktorí tiež používajú tento nástroj, keďže otec učil a naďalej učí hrať. Ja tiež vyučujem hru, dokonca jeden z trubkárov na našom turné je môj študent. Učil som ho hrať štvrťtóny a raz, keď som mal pocit, že už je pripravený, som mu povedal: „Vieš ty čo? Najlepší spôsob, ako sa naučíš naozaj hrať je, že pôjdeš s nami na turné.“ A on to prijal.

Používate na tomto turné viac nástrojov, alebo stále ten istý? Ide o nejaký historický kus?

Ide stále o tú istú trúbku. Nie je to však historický kus. Mal som aj také, ale tie som nechal doma a cestujem s touto, na ktorej som hral dnes večer.

Hudba ktorú ste dnes hrali, sa dá kategorizovať ako džez, i keď nie úplne jednoznačne.

Nie je to čistý džez, ale jeho vplyv v mojej hudbe je veľmi dôležitý. Prejavuje sa v spôsobe hry a samotnej hudbe, ktorú hráme. Ťažko nazvať tento štýl jednoznačne džezom a úplne rozumiem ľuďom, ktorí váhajú nad presným pomenovaním nášho štýlu.

Dá sa povedať, že máte v živote isté hudobné obdobia? Napríklad teraz máte jazzovú periódu, ktorú občas vystrieda perióda klasická?

 Nedá sa to takto jednoznačne pomenovať. Napríklad pred pár týždňami som mal turné klasickej hudby. Taktiež sa snažím vmiešať rôzne hudobné vplyvy a prvky do komponovania klasickej hudby. Napríklad som zložil kompozíciu - sólo pre štvrťtónovú trubku, so symfonickým orchestrom, zbormi a podobnú farebnú zmes, akú predvádzam so svojou džezovou skupinou. Rád spolupracujem aj s klasickými orchestrami.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že to čím sa živíte, nie sú ani tak koncerty, ako skladateľská práca.

Presne tak. Milujem stáť na pódiu. Mal som deväť rokov, keď som sa objavil na pódiách prvý raz. Mám veľmi rád pódium, ale tiež musím priznať, že tým, pre čo moje srdce každý deň bije, je práve skladanie hudby. Sila komponovania je neuveriteľná. Som na ňom úplne závislý. Posledných dvanásť až pätnásť rokov takmer vôbec nepočúvam hudbu. Len skladám. Je to naozaj ako droga.

Ako zvyknete komponovať? Sedíte pri klavíri, alebo skôr len zapisujete abstraktné predstavy?

Je to rôzne. Občas pri klavíri, občas skladám s trúbkou, niekedy si len tak spievam. Naozaj milujem spev. Aj dnes som vlastne trochu spieval.

V jednom dávnejšom rozhovore sa vás pýtali na vaše najobľúbenejšie platne alebo CD od iných interpretov. Váhali ste sa k tomu vyjadriť. Ako to teda s vašimi obľúbenými nahrávkami je?

Pozrite sa, je to veľmi zložité. Ja som sa k hudbe dostal cez klasickú hudbu. Keď som bol malý, otec ma učil klasickú hudbu, barokovú , klasickú arabskú. To všetko sú veci, ktoré zvyknú počúvať starší ľudia. Mladí počúvajú hudbu pre mladých. Ja osobne som vyrastal na hudbe klasickej. Ale priznávam, že čím som starší, tým viac počúvam ľahšiu hudbu. Pretože je proste zábavnejšia. A ako som spomenul, už veľa rokov nepočúvam hudbu takmer vôbec. Samozrejme, trochu áno, ale nie moc často. Väčšinu času skladám. Takže ak sa ma niekto spýta, ktoré sú moje obľúbené albumy, musím povedať: mrzí ma to, ale na túto otázku nemám odpoveď (smiech).

Máte nejaké hudobné túžby a sny, ktoré ste si naplnili?

Áno, vždy som túžil písať hudbu pre filmy, keďže filmy som vždy miloval. Stále chodím do kina, a to veľmi často.

Je o vás známe, že ste zložilili hudbu pre francúzsky nemý film z roku 1927 (La proie du vent, réžia René Clair).

Áno, je to tak. A tento rok som skomponoval hudbu k ďalším trom celovečerným filmom. Jeden z nich bude asi u vás uvedený čoskoro, je to francúzsky film  o Yves Saint Laurentovi. Tento film sa stal vo Francúzsku veľkým kasovým trhákom. Tiež som zložil hudbu pre ďalšie dva filmy- jeden iránsky a ďalší francúzsky. Tiež momentálne pracujem na hudbe pre jeden hollywoodsky film.  Práve toto je niečo, čo som chcel vždy veľmi robiť. A môžem s radosťou povedať, že ľudia mi v tom ako skladateľovi dôverujú. Skladanie filmovej hudby bol môj veľký sen, ktorý sa mi splnil a ktorému sa naďalej venujem. A taktiež jedným veľkým snom z mladosti bolo uživiť sa hudbou, čo nie je ľahké. Je toľko hudobníkov, ktorí o tom len snívajú.

Ale vy už sa nachádzate na dosť vysokej priečke, nie?

Neviem, snažím sa robiť všetko pre to, aby som sa hudbou dokázal uživiť. Viete, byť hudobníkom je dosť náročné. Nie je to klasické povolanie ako byť napríklad inžinierom, doktorom, alebo reportérom, pracovať pre firmu. Keď máte prácu vo firme, poskytuje vám istý komfort, istotu. Viete, že prídete do práce o ôsmej ráno, ste naspäť o šiestej alebo siedmej večer. V hudbe to tak proste nefunguje. Kedykoľvek to môže skončiť, stačí ak sa ľuďom už nepáči vaša hudba alebo ak vás promotéri nemajú radi a podobne. Z týchto dôvodov je to naozaj zložité. Napriek tomu všetkému je však na hudbe niečo úžasné. A to je možnosť živiť sa tým, že človek vyjadruje „sám seba“. A práve toto je fantastické a u mňa to plne funguje. A práve preto som veľmi šťastným človekom, naozaj.

Rozhovor pripravil Marián Pavlík