Umenie nikdy nezomrie. Posolstvo Sonnyho Rollinsa pre túto dobu.

"Umenie nikdy nezomrie. Prežije tú kontroverznú politickú povrchnosť, ktorou všetko zakrývame." Táto esej je prvou zo série "The Big Ideas", špeciálnej filozofickej rubriky v rámci amerických New York Times, ktorá sa v najbližších týždňoch bude zaoberať témou "Prečo záleží na umení". Priestor vyjadriť svoje pocity zo súčasnej doby dostal ako prvý jeden z najväčších žijúcich jazzmanov - 89-ročný saxofónový kolos, Sonny Rollins. V nasledujúcich riadkoch ponúkame jeho preklad.

Keď ľudia rozprávajú o umení, zvyknú sa zameriavať na špecifické typy otázok. Kto prvý zahral skladbu? Kto vlastní špecifický štýl? Kto môže posúdiť, kedy požičiavanie [štýlu od iných hudobníkov, pozn. redaktora] prekročí prijateľnú hranicu? Toto sú otázky pre politický, technologický svet. V mojej mysli sú tieto čiernobiele debaty — či dokáže hudobník svojim umením zarobiť 100 dolárov ročne alebo milión dolárov ročne — jednoducho slepými ulicami. A technológia, ako povedal Aldous Huxley, je len rýchlejší spôsob ako robiť veci ignorantsky.

Technológia nepredstavuje spásu. Môžeme jesť, spať, pozerať sa na obrazovky, zarábať peniaze - všetko aspekty našej fyzickej existencie - to však neznamená nič. Umenie je pravý opak. Je nekonečné a bez neho by svet neexistoval tak ako je. Predstavuje nehmotnú dušu: intuíciu, ktorú cítime v našich srdciach. Umenie je dnes dôležitejšie ako kedykoľvek predtým, pretože je schopné žiť dlhšie ako tá kontroverzná politická povrchnosť, ktorá v súčasnosti všetko zakrýva.

V umení môžeme nájsť pokorný druh múdrosti. Vidíme, že témy a nápady sa opakujú počas mnohých generácií. Tieto nápady nepatria žiadnej osobe a ako sa vyvíjajú, miznú a znovu objavujú, pripomínajú nám, že bez ohľadu na to, čo sa teraz deje, naše životy na tejto zemi budú vždy súčasťou niečoho väčšieho. Každý astronóm vám povie, že to, čo vieme o vesmíre, tvorí zlomok toho, čo ešte čaká na objavenie. Umenie nás zároveň inšpiruje ísť von a nájsť niečo nové a pritom vyzdvihuje to, čo nevieme.

Hudba sa od tohto trochu vzďaľuje, ale je tu podobnosť. Existuje axióma [pravda, pozn. redaktora], ktorá hovorí, že neexistuje nič také ako „originálna“ hudba. Po tom, čo by sme mohli z duchovného hľadiska považovať za prvý existujúci zvuk - pre niektorých hláska „om“, pre iných „amen“ - je to všetko rovnaké. Hudobníci si požičiavajú rôzne časti a vyrábajú z nich svoje vlastné, ale nie je tu nič skutočne nové, nič, čo by už predtým niekto neurobil. Claude Debussy a Johann Sebastian Bach môžu znieť rozlične, ale to, čo urobili, už v určitom zmysle aj tak predtým existovalo.

Keď som vyrastal v Harleme, počul som hrať Fatsa Wallera. Jeho hra ma zasiahla a uvedomil som si, že jazz bude mojou cestou v tomto živote. Keďže jazz je hudba zameraná na interpretáciu, takže som samozrejme nemusel znieť ako Waller. Ale bez ohľadu na to, ako som znel, rozdiel medzi nami by nikdy nebol väčší ako určitá povrchová úroveň, pretože za osobným štýlom každého človeka sa nachádza ešte niečo iné.

V jazze si nepožičiavame [frázy, štýly, pozn. redaktora] vedome takým spôsobom, ako to robia iní umelci. Krásou improvizácie je, že vám dovolí urobiť čokoľvek. Neviem, čo budem hrať  — tam prichádza na radu intuícia a umenie.

Ak chcem napríklad improvizovať využitím piesne „Mary Had a Little Lamb“, najprv si musím tú pieseň zapamätať. Je to preto, že keď vystupujem na pódiu, chcem nechať svoju myseľ úplne slobodnú. „Mary Had a Little Lamb“ sa v nej nachádza a môžem sa ku nej vrátiť ak chcem, ale to, čo vytváram, je väčšie ako súčet jednotlivách častí - technických schopností, nôt, tém - ktoré som zozbieral po ceste. Tá pieseň sa nachádza v pozadí môjho mozgu, kde je uložených veľa ďalších vecí a tak sa stáva iba ďalším prvkom, ktorý môžem pri hraní vyvolať. Umelecký duch sa v mojom vystúpení rozžiari, keď prestanem premýšľať - keď nechám hudbu hrať samú, nielen tú pieseň, ktorú som si zapamätal, ale všetky piesne a skúsenosti, ktoré mám vo svojej mysli. A tým, ako neplánovane veci vychádzajú na povrch, dokonca prekvapím aj samého seba.

Verím v reinkarnáciu, čo znamená, že človek, ktorý hrá hudbu, má v mysli veľa vecí, ktoré už počul [v minulosti/minulých životoch, pozn. redaktora]. Zostavuje ich dokopy a z toho vychádza jeho štýl. Možno dokážete rozpoznať štýl Louisa Armstronga, ale stále je iba odvodenina všetkej hudby, ktorá existuje. Akékoľvek zážitky, ktoré prežil alebo veci, ktoré hral, berie do svojho vnútra a následne z nich znovu niečo vytvára. Charlie Parker, Dizzy Gillespie, John Coltrane - ich štýly sú v konečnom dôsledku vytvorené mnohými životmi, ktoré siahajú až ku prvému existujúcemu zvuku. A k tomuto materiálu majú prístup všetci hudobníci a umelci. Je to nahromadenie múdrosti, kontext, ktorý nám umenie ponúka, aby dálo naše životy do perspektívy.

Keď idem do múzea a pozerám sa na umelecké dielo, prenesie ma to niekam inam. Neviem ako alebo kam, ale viem, že to nie je súčasť materiálneho sveta. Je to za politickou, technologickou dušou modernej kultúry. Nie sme tu, aby sme žili naveky. Ľudia a materializmus umierajú. V umení však smrť neexistuje.

- Sonny Rollins, zaznamenaný Ianom Carlinom -

Zdroj: New York Times

Preklad: Martin Uherek

Foto: Barbara Zanon/Redferns/Getty