Teória pistácie: Prečo klesá návštevnosť klubových koncertov
Máte radi pistácie? Pistácie sú z istého uhla pohľadu dokonalá maškrta. Sú lepšie ako čipsy, tyčinky, alebo gumové cukríky, a môžu za to vďačiť svojej škrupine. Na to, aby ste si mohli vychutnať pistáciu, ju musíte najprv olúpať. Musíte vynaložiť určité úsilie, ktoré pri iných maškrtách odpadá. A to je dobré. Výsledný pôžitok je totiž práve vďaka tomuto vynaloženému úsiliu vyšší. Inak povedané, súhlasili by ste so mnou ak tvrdím, že z ťažšie dosiahnuteľných vecí máme napokon väčšiu radosť? Spomeňte si na šťastie, ktoré ste pociťovali, keď ste prvý krát na niečo našetrili, úspešne dokončili náročný projekt, či nacvičili komplikované číslo alebo prezentáciu. Vašu radosť umocnili čas a energia, ktoré ste museli do danej veci investovať, pomyselné škrupiny od pistácií.
Dnešný svet však tomuto konceptu nepraje. Všetko je pohodlnejšie, rýchlejšie, a ľahšie dosiahnuteľné. Už nemusíte variť, stačí zavolať a teplé (často aj chutné) jedlo vám donesú priamo pred dvere. Už nemusíte mať orientačný zmysel, stačí sledovať šípku. Už nemusíte písať listy a chodiť na poštu (nebolo to tak dávno), stačí...
...aj pistácie už dostať bez škrupiny. Už ich nemusíte pracne lúpať a jesť jednu po jednej, môžete si dať naraz plnú hrsť a zjesť celý balík za pár minút. Dokonalé. Až kým vám z toho prebytku nepríde zle a radosť sa, paradoxne, vytratí.
Už dlho počúvam a zažívam, že kluby sú poloprázdne, že ľudia "nechodia", že je ich čoraz menej, že to kedysi bolo lepšie. Kam zmizli? Prestali počúvať hudbu? Ťažko. Riskol by som vysloviť štatistikami nepodložené tvrdenie, že hudbu počúva viac ľudí než kedykoľvek predtým. Čo sa však zmenilo je jej dostupnosť.
Žijeme v dobe, kedy už za hudbou nemusíme chodiť. Nemusíme ísť večer na koncert, nemusíme ani ísť do obchodu a kúpiť si CD, nemusíme dokonca vlastniť žiadne hudobné médium ba ani zariadenie určené na prehrávanie hudby. Dnes sme za relatívne smiešny poplatok či dokonca zadarmo schopní vybrať si skladbu, album, interpreta, alebo žáner, a pustiť si svoj výber pomocou telefónu a internetu, a to prakticky kdekoľvek. Výnimku netvoria ani kompletné video záznamy či live streamy (!) z koncertov megahviezd podávané v špičkovej audio-vizuálnej kvalite. Žijeme v dobe, kedy za nulové úsilie dostávame maximálny pôžitok.
Načo sa teda namáhať a chodiť do klubov?
Ak však použijeme analógiu s pistáciou, veci sa (snáď) trochu skomplikujú. Obrazne povedané, máme hudobné pistácie, ktoré už nielen nemusíme lúpať, ale nás nimi niekto dokonca kŕmi. Lenže tento bezprecedentný komfort, ktorý nám dnešná technológia umožňuje, nás otupil. Skladby, ktoré by nám kedysi vzali dych, nedopočúvame do konca, a nad umeleckými výkonmi, z ktorých by nám kedysi padla sánka, mávneme rukou (po anglicky ''swipe left''). Technológie, komfort, a dostupnosť sú skvelé veci. No súčasťou akéhokoľvek, nielen hudobného zážitku, je aj cesta za ním, ktorá ho umocňuje. Ak človek vynaloží úsilie a navštívi hoci aj menší lokálny koncert, ak si olúpe pomyselnú pistáciu sám, jeho zážitok má potenciál byť intenzívnejší ako keby si prehral čosi v obývačke v sebe lepšej kvalite.
Je možné, že sú ľudia presýtení ľahko dostupnou (viac či menej kvalitnou) hudbou a na časovo a energetickejšie náročnejšiu cestu za jej reálnejšou fyzickou podobou im neostáva síl. Žiadalo by sa odporučiť obmedziť konzumáciu tejto ľahko dostupnej hudby na zvýšenie chute a najmä zníženie emočnej otupenosti, ktorá sa dá hádam považovať za málo diskutovanú civilizačnú chorobu. Stanley Clarke verí, že sa to zmení (viď rozhovor s ním), budem aj ja.
Ak vás zaujala teória pistácie, títo chalani ju vtipne a výstižne vysvetľujú. Inšpirovali ma k napísaniu tohto článku.
