Deväťdesiatdeväť úderov Roya Haynesa
Začiatkom novembra otriasla hudobným (nielen jazzovým) svetom správa o odchode Quincyho Jonesa a včera 12. novembra mnohých zasiahol odchod Roya Haynesa – jeden z najvýraznejších bubeníckych velikánov zomrel v požehnanom veku 99 rokov! Úctyhodná kariéra Roya Haynesa trvala takmer osem dekád, prešiel v nej obdobím swingu, bebopu, rozličných fúzií či avantgardy a jeho majstrovská hra sa spája s legendárnou érou Lestera Younga, Charlieho Parkera, Buda Powella, Stana Getza či Sarah Vaughan. Hoci my, o polstoročie neskôr narodení, si jeho meno spájame skôr s nahrávkami Chicka Coreu, McCoya Tynera, Garyho Burtona alebo Pata Methenyho.
Roy Haynes sa narodil 13. marca 1925 a svoju storočnicu by možno budúci rok oslavoval vo veľkom štýle. Napríklad v podobnom, v akom sa niesla veľkolepá oslava jeho deväťdesiatky s kapelou Fountain of Youth v newyorskom klube Blue Note v marci 2015. Sviečky na torte mu vtedy pomáhali fúkať nielen „mladé jazzové levy“, ktorými sa v posledných rokoch obklopoval, ale aj jeho verní spoluhráči Pat Metheny a Christian McBride. Niečo podobné plánoval majster Haynes aj o päť rokov neskôr, v marci 2020. Dejiskom osláv mal byť rovnako legendárny Blue Note Jazz Club, no pandemické opatrenia a reštrikcie zmarili všetky plány...
Keďže za majstrov najlepšie hovoria ich diela (v tomto prípade niekoľko stoviek albumov, ktoré nám tu zanechal), pripomeňme si aspoň základné okamihy jeho dlhotrvajúcej kariéry. V kluboch svojho rodného Bostonu sa objavoval už začiatkom 40. rokov minulého storočia a na ich sklonku už tvoril pevnú súčasť variabilných zostáv okolo legendárnych saxofonistov Lestera Younga a o čosi odvážnejšieho a bohémskejšieho Charlieho Parkera. Tu by sa patrilo spomenúť legendárny bootleg „Bird at St. Nick's“, na ktorom v roku 1950 podarilo jednému z Parkerových fanúšikov zaznamenať vystúpenie jeho kvinteta (ďalšími členmi boli trubkár Red Rodney, klavirista Al Haig, kontrabasista Tommy Potter a samozrejme bubeník Roy Haynes).
Viacmenej by sa dalo povedať, že Haynes sa vždy vyskytoval tam, kde sa niečo dialo: či už to bolo účinkovanie po boku Buda Powella (zaznamenané na kompiláciách „The Amazing Bud Powell“), niekoľkoročné brázdenie pódií so speváčkou Sarah Vaughan alebo experimentovanie s čudáckym Theloniousom Monkom. Osobne som si nesmierne obľúbil klubovú nahrávku Monkovho kvarteta „Misterioso“, ktorá vznikla v lete 1957 v newyorskom Five Spot Café a na ktorej sa objavuje kontrabasista Ahmed Abdul-Malik, ale najmä tenorsaxofonista Johnny Griffin. Len zriedkakedy korešponduje obálka albumu s obsahom, ako je tomu v prípade bezútešného obrazu Giorgia de Chirico s odvážnou, no zúfalo osamotenou koncepciou Theloniousa Monka.
Ďalej aspoň telegraficky: Roy Haynes striedal Elvina Jonesa na legendárnej Coltranovej nahrávke „Impressions“ a ako člen jeho kvarteta sa objavil na festivale v Newporte (Coltranov album „Newport '63“). Tesne predtým predstavil autorskú koncepciu svojej hudby, keď pod hlavičkou Impulse! Records vydal skvostný album svojho kvarteta s excelujúcim multisaxofonistom Rolandom Kirkom. Práve jeho album „Out of the Afternoon“ z roku 1962 si osobne najväčšmi spájam s Haynesovým menom a znie mi aj v tomto patetickom okamihu... Koncom 60. rokov sa Haynes spolu s kontrabasistom Miroslavom Vitoušom začal objavovať po boku Chicka Coreu (od jeho debutu „Now He Sings, Now He Sobs“ z roku 1968 po celosvetovo rešpektované ECM albumy „Trio Music“ a „Trio Music – Live in Europe“).
A nakoniec spomeniem projekty iných hudobníkov, vďaka ktorým získal Haynes sériu ocenení (či nominácií) Grammy („Blues for Coltrane: A Tribute to John Coltrane“ klaviristu McCoya Tynera, „Remembering Bud Powell“ klaviristu Chicka Coreu, „Like Minds“ vibrafonistu Garyho Burtona, „Question and Answer“ gitaristu Pata Methenyho alebo jeho vlastný štúdiový projekt „Birds of a Feather: A Tribute to Charlie Parker“ z roku 2001). Ako najlepší bubeník v prestížnej ankete DownBeat Critics Poll víťazil Roy Haynes prakticky celú miléniovú dekádu (až do roku 2010. V roku 2012 si prevzal Grammy Award za celoživotné dielo (Lifetime Achievement Award) a rovnakou cenou si ho v roku 2019 uctila aj Jazz Foundation of America. Ešte predtým (1999) bol uvedený do siene slávy Modern Drummer Hall of Fame. A jeho bubenícky odkaz žije aj prostredníctvom jeho syna Craiga Holidaya Haynesa ako aj jeho vnuka Marcusa Gilmora.
Autor: Peter Motyčka
