Jazzman týždňa: Dizzy Gillespie
Jeden z hlavných zakladateľov bebopu, vždy vysmiaty milovník kanadských žartíkov, ktorý ako prvý povýšil jazzovú trúbku na virtuózny nástroj, ako ju poznáme dnes. Tvorca jedného z prvých bebopových bigbandov, experimentátor s novými rytmami Latinskej Ameriky a neobyčajný showman - to bol "Dizzy" Gillespie.
John Birks "Dizzy" Gillespie sa narodil 21. októbra 1917 v malom mestečku Cheraw v Južnej Karolíne ako posledné z deviatich detí. Jeho otec James bol miestnym kapelníkom, preto mladý John začal už ako štvorročný hrať na klavíri. Keď mal 12 rokov, sám sa naučil hrať na trombón a trúbku a keď jeden večer v rádiu počul hrať trubkára Roya Eldridgea, zaumienil si, že sa stane jazzovým hudobníkom.
Svoj prvý koncert v profesionálnej kapele odohral s orchestrom Franka Fairfaxa v roku 1935, následne sa prepracoval do bigbandov Edgara Hayesa a Teddyho Hilla, kde v roku 1937 nahradil svoj detský idol, Roya Eldridgea. Keď John v auguste toho roku vystupoval s Hayesom vo Washingtone D.C., stretol mladú tanečníčku Lorraine Willis, ktorá sa o niekoľko rokov stala jeho ženou - ňou ostala až do trubkárovej smrti v roku 1993.
Už ako mladý získal John prezývku "Dizzy", ktorá s ním zostala až do konca života. V preklade znamená "uletený" a presne vystihovala to, čím bol mladý trubkár charakteristický. Jeho úsmev, charizma a zmysel pre humor bavili každého, kto sa s ním stretol a kto sa nemal na pozore, veľmi ľahko sa stal obeťou Dizzyho vždy prítomných kanadských žartíkov.
Práve takto to bolo aj v kapele Caba Callowaya, s ktorou Dizzy zaznamenal svoj prvý prelom na hudobnej scéne a kde nahral jednu zo svojich prvých kompozícií "Pickin' the Cabbage", v nej sa predstavil ako vášnivý sólista. Po známom konflikte v roku 1941 Calloway Gillespieho z kapely vyhodil - počas jednej zo skúšok niekto lídra trafil malou papierovou guličkou a vina padla na notorického vtipkára Dizzyho, ktorý bol takýmito vecami známy. Ten obvinenie odmietol a hádka sa vyhrotila až do pästného súboja, počas ktorého mladý trubkár bodol Callowaya nožom do nohy. Potom, ako ich ostatní členovia kapely rozdelili, líder Gillespieho okamžite vyhodil.
V čase pôsobenia v Callowayovej kapele písal John aranžmány pre bigbandy Woodyho Hermana a Jimmyho Dorseyho a následne hosťoval v orchestri Elly Fitzgerald. Onedlho sa na neho opäť usmialo štastie a dostal sa do kapely Billieho Eckstine-a, ktorá je všeobecne považovaná za jedno z prvých bebopových zoskupení v histórii jazzu. V tom čase tu pôsobil Charlie Parker a viacero ďalších mladých progresívnych hudobníkov, ktorí spoločne vytvárali nové aranžmány, štýly improvizácie a kompozície, ktoré dnes poznáme pod slovom "bebop".
V kultovom newyorskom klube Minton's Playhouse sa v prvej polovici 40. rokov stretával s hudobníkmi ako boli Charlie Parker, Thelonious Monk, Bud Powell, Kenny Clarke a Oscar Pettiford, kde prostredníctvom pravidelných pondelkových jam sessions spoločne vytvorili štýl "bebop", ktorý dominoval zvyšku desaťročia. Gillespieho kompozície Groovin' High, Woody 'N' You, Salt Peanuts, Night In Tunisia a mnoho ďalších sa stali jazzovými štandardmi a v tej dobe predstavovali hymny mladej generácie "moderných" hudobníkov. V nasledujúcich rokoch si Gillespie vyslúžil aj titul "ambasádor jazzu", kvôli svojej neustálej snahe spopularizovať bebop sa stal jeho symbolom a pre mnohých je doteraz najznámejšou tvárou tohto žánru, spolu so saxofonistom Charlie Parkerom.
Počas 40. rokov začal Gillespie experimentovať aj s afro-kubánskou hudbou a vplyvy latina spojil so svojím bebopovým cítením. Jedným z najvýznamnejších spolupracovníkov v tomto štýle pre trubkára predstavoval perkusionista Chano Pozo, ktorý sa stal trvalým členom jeho kapely. Medzi najznámejšie kompozície "afro-cuban jazzu" patrili Manteca a Tin Tin Deo.
Gillespie od roku 1953 začal používať charakteristickú "ohnutú" trúbku, ktorý korpus smeroval namiesto rovno smerom nahor. Pôvodom tohto vynálezu bola nehoda v klube Snookie's v Manhattane pri príležitosti narodeninovej párty Dizzyho manželky Lorraine, kde niektorí zo skupiny tanečníkov spadli na Dizzyho nástroj a ohli ho. Po jeho následnom vyskúšaní Dizzy zistil, že sa s takto zdeformovanou trúbkou počuje lepšie tak si podľa tohto poškodeného kusu dal vyrobiť nový nástroj, pričom tento dizajn používal až do svojej smrti.
Okrem atypickej trúbky bol v neskorších rokoch Gillespie pre publikum charakteristický aj svojimi vypučenými lícami. Tie boli dôsledkom dlhoročného hrania postupného oslabovania lícnych svalov, vzduch v nich ku koncu Dizzyho života prakticky držala už len koža, no napriek tomu bol trubkár rozhodnutý vystupovať až do úplného konca - ten nastal v roku 1993, keď Dizzy ako sedemdesiatpäť ročný po dlhej kariére podľahol rakovine pankreasu.
Zdroj: wikipedia.org
Autor: Martin Uherek
