Hudobný festival Trnavský Jazzyk, 5. a 6. august 2016
Trnavský Jazzyk sa za svojich trinásť rokov zaradil medzi hudobné podujatia so stálou fanúšikovskou základňou. Už od svojich začiatkov ponúka festival prehliadku domácich i zahraničných umelcov, ktorých počet z roka na rok kolíše. Čo do počtu účinkujúcich, na tomto ročníku ponúkli organizátori dva vyvážené dni.
Piatok
V prvý deň festivalu neveštila letná obloha nad chabo zaplneným Trnavským amfiteátrom nič dobré. Čierňavu rozháňali silou vôle návštevníci, organizátori, ale i prví účinkujúci - členovia CZ-SK Big Bandu Matúša Jakabčica. Big band zložený z popredných českých a slovenských hudobníkov sa poprvýkrát predstavil verejnosti v roku 2004 na festivale v Přerove. Mnohí z jeho členov majú už dávno bohaté skúsenosti s účinkovaním v iných veľkých telesách, alebo vo svojich vlastných hudobných formáciách (Erik Rothenstein, Lukáš Oravec, Ondřej Šveráček a ďalší). Ťažiskom repertoáru big bandu sú skladby Matúša Jakabčica, ako aj autorské aranžmány známych jazzových štandardov. Big band začal veľmi sľubne, Jakabčicovou skladbou For M.M. Príroda však bola mocnejšia a počas skladby Koka od Erika Rothensteina sa postarala sa o predčasné ukončenie vystúpenia CZ-SK Big Bandu. Po tom, ako nárazový vietor poroznášal po pódiu notový material muzikantov, sa spustil dážď a bolo po koncerte. Dve skladby si musel CZ-SK Big Band odložiť na niekedy inokedy.
Setlist bigbandu: For M.M. (Matúš Jakabčic)/Košice Song 2 (Matúš Jakabčic)/Latin Space (Michal Motýľ)/ časť skladby Koka (Erik Rothenstein). Neodohrané skladby: Monkish 2 (Matúš Jakabčic)/1.4. E.M. (Matúš Jakabčic)
Po vynútenej prestávke nastúpil na pódium Eugen Vizváry so svojim ambicióznym projektom For Jaco, part II. Pre tých, ktorí sledujú hudobné dianie posledných dvoch dekád, nie sú projekty na poctu basgitaristovi Jacovi Pastoriovi žiadnou novinkou. Jacovej roly sa v skupine zhostil basgitarista Robert Vizvári. Robert je popri účinkovaní v jazzových kapelách predovšetkým klasickým hudobníkom - je členom orchestra SF a prvým hráčom kontrabasovej skupiny. K týmto dvom muzikantom sa na pódiu pridal všeobecnej obľube sa tešiaci bubeník Dávid Hodek a speváčka Anita Soul. Keďže protagonista Eugen Vizváry na pódiu o projekte toho veľa nepovedal, nebolo jasné, do akej miery slúžili ako základ skladieb pôvodné Jacove kompozície, alebo boli pre Vizváryho len vzdialenou inšpiráciou. Skladby inšpirované Pastoriovou hudbou zaviali ako čerstvý vánok, ktorý prerušil až ďalší príval dažďa. Nedostalo sa tak ani na Juraja Grigláka a organizátora festivalu, Michala Bugalu, ktorí sa pôvodne plánovali pridať k triu. Dobrou správou však je, že projekt For Jaco bude onedlho dostupný na Vizváryho novom albume.
Po prerušenom vystúpení prvej skupiny Trnavu výdatne zalievali prívaly dažďa. Hrozilo dokonca, že vystúpenie headlinera, nemeckej skupiny Jazzanova, sa neusktoční. Organizátori však spravili rázne rozhodnutie a koncert presunuli do interiérov hudobného klubu Music Café, nachádzajúceho sa neďaleko amfiteátra. To však znamenalo presunúť časť aparatúry do klubu a pre fanúšikov tiež obrniť sa dávkou trpezlivosti. Nakoniec to všetko “klaplo” a Jazzanova nastúpila. Prekvapivo sa ukázalo, že klub sa na koncert Jazzanovy hodil oveľa viac ako takmer prázdny amfiteáter. Kontakt s publikom bol tomto v prípade nenahraditeľný. Napriek tomu, že nepatrím k vyznavačom tohto hudobného štýlu, môžem len nezaujato skonštatovať, že vo vydýchanom a natrieskanom klube bavila skupina do noci všetkých, ktorých dokáže rytmická hudba strhnúť do tanca.
Sobota
Druhý deň, v sobotu, sa príroda našťastie umúdrila a oblohu zafarbila do odtieňa azurro. Po uplakanom a zlostnom počasí predchádzajúceho večera to konečne vyzeralo vyzeralo na sľubný večer.
Prvý účinkujúci – Fats Jazz Band, pre mňa novinka, a tak trochu a priori aj obava z oprašovania jazzových archívov a prílišnej nostalgie. Napriek môjmu presvedčeniu o tom, že starý jazz ma nemá čím prekvapiť, som bol vystúpením Fats Jazz Bandu milo prekvapený. Deväťčlenný orchester, oživujúci tradíciu hot-jazzu a swingu 20-tych až 40-tych rokov minulého storočia vedie Ladislav Fančovič. Ladislav Fančovič je aj kľúčovou osobou pri tvorbe repertoáru skupiny. Skladby pre kapelu pracne prepisuje podľa sluchu z platní do nôt. Úžasná autenticita, počnúc hudobným prejavom, dobovými nástrojmi a zvukom, až po oblečenie hudobníkov si ma ihneď získala. Orchester stihol vo vyhradenom hodinom bloku predviesť osemnásť skladieb od rôznych autorov 20-tych až 40-rokov 20.storočia. Spevácke výkony Matúša Uhliarika a Jany Dekánkovej boli ako vystrihnuté z dobových hudobných a filmových záznamov. Matúš Uhliarik sa predstavil nielen ako excelentný autentický spevák, ale aj ako klavirista, či už sólo, alebo v štorručnej hre s kapelníkom. Naozaj milé prekvapenie. Od orchestra vracajúceho sa kamsi hlboko do jazzovej histórie som nečakal, že by dokázal na hodinu upútať moju pozornosť.
Setlist Fat Jazz Bandu: Maelstrom/Spring Cleaning/Our Dream Tonight/Shoe Shine Boy/Lulu’s Back in Town/piano solo/You Must Have Been A Beautifil Baby/Pastel Blue/Beethowen Riffs On/Ráda zpívám/Sweet Sue, Just You/Sailing at Midnight/Feeling no Pain/Shine on Your Shoes/That All Feeling/? Duke Ellington/I Got Rhythm
Potom prišiel prvý vrchol večera - tridsaťročný poľský husľový virtuóz, Adam Baldych, s nórskym triom klaviristu Helgeho Liena. Len pred dvomi týždňami hralo toto poľské “zjavenie” (ako Baldycha nazvali hudobní kritici) na Open Jazz Feste s poľským Imaginary projektom. Vzhľadom na krátky časový odstup sa mi zdal ťah pozvať Baldycha do Trnavy dosť zbytočný, no rôznorodosť Adamových projektov mi umožnila vidieť voľbu organizátorov z iného uhla. Vo vzduchu stále visela otázka - čo prinesie Baldych so svojou severskou zostavou? Nórske Helge Lien Trio vydalo s Adamom Baldychom v roku 2015 vo vydavateľstve ACT album Bridges. Album sa stretol s veľmi pozitívnou odozvou a odvtedy títo štyria hudobníci brázdia spoločne (a veľmi úspešne) svetové hudobné kluby a festivaly. Adam je univerzálny huslista, ktorý sa cíti byť doma vo viacerých hudobných žánroch.Vo svojich jazzrockových začiatkoch koketoval i s elektrickými husľami, nakoniec však zakotvil pri akustických. Poznamenaný štúdiom na Berklee, ako aj neworskou hudobnou scénou, je dnes považovaný za európskeho popredného jazzového husľového virtuóza. Adam je nielen exkluzívnym huslistom, ale i skladateľom. S triom Helgeho Liena dokázal, že medzi nimi dokonale funguje vzájomná chémia. V prvej skladbe, Bridges, predviedli, prečo je spojenie týchto výnimočných hudobníkov v súčasnom jazze tak žiadaným artiklom. Dynamická úspornosť hneď v úvode skladby Polesie poskytla priestor na detailnú precíznosť Adama Baldycha a klaviristu Helgeho Liena. Adam sa do sól pustil s chuťou a naplno. S Lienom si striedavo odovzdával hlavné melodické motívy, Na kontrabase ich decentne dopĺňal Frode Berg a na bicie Per Oddvar Johanson. Helge Lien na krídle (najmenšia Yamaha) celý čas s ľahkosťou podsúval divákom nádherné harmónie a výrazné melodické linky. Zazneli predovšetkým skladby z ich spoločného albumu, ale aj Baldychova nadherná baladická June z albumu The New Tradition, ktorý nahral pred dvoma rokmi spolu s izraelským klaviristom Yaronom Hermanom. Uvoľnene pôsobiaci hudobníci dokázali priviesť publikum veľmi rýchlo do varu. Baldychove sóla v strhujúcich skladbách ako Up alebo Lienovej Folkmost alebo prídavku Dreamer odmenili diváci vždy búrlivým aplauzom. Adam nastavil latku veľmi vysoko, no na svoje vystúpenie čakal ešte jeden headliner.
Setist Adama Baldycha: Polesie/Mosaic/Riese/One/Up/June/Folkmost – Helge Lien/Dreamer
Posledného účinkujúceho netreba bližsie predstavovať. Jeden z najuznávanejších perkusionistov planéty, Trilok Gurtu, si do Trnavy priviedol svoje medzinárodné trio zložené z tureckého klaviristu a keyboardistu Tuluga Tirpana, nemeckého trúbkára Frederika Rostera a španielského basgitaristu Jonathana Ihlenfelda. Trilok Gurtu je jedným z mála perkusionistov, ktorého sólový koncert dokáže poslucháčov udržať po celý čas v napätí. Aj keď si myslíte, že už dôverne poznáte niektoré z jeho osvedčených kúskov (napríklad vytváranie zvukov ponáraním predmetov do vedra z vodou), ich zaradenie do nového kontextu kompozície vás dokáže prekvapiť. V úvode setu vzdal Trilok hold Dizzymu Gillespiemu (skladba Manteca) a Milesovi Davisovi (skladba Black Satin). Prítomnosť trúbkara Rostera zdôvodnil venovaním projektu svojmu priateľovi a mentorovi – americkému trúbkarovi Donovi Cherrymu. Trio Triloka Gurtu sa do veľkého sústa zahryzlo s mimoriadnou dávkou energie. Étericky efektná trúbka, chvíľami v štýle Milesa Davisa, inokedy zas Erika Truffaza, v súhre s ostatnými členmi tria lavírovala medzi fusion, latino, Afrikou a Indiou. Trilok Gurtu v sebe nezaprie ostrieľaného improvizátora a to nielen v hre na bicie a perkusie. Jeho indické, rytmické vokály, či rozospievanie publika, nezanechávajú divákov nikdy chladnými. Prekvapením pre publikum bola i Trilokova hra na Woodpack, ktorý mu pred koncertom odovzdal slovenský hudobník Boris Čellár. Nástroj zhotovil ako špeciálny kus podľa požiadavok Triloka Gurtu (Woodpack v menšom vydaní), ktorý sa dá komfortne preniesť na palubu lietadla. Tak ako Adam Baldych, aj Trilok Gurtu sa musel na vyžiadanie publika vrátiť na pódium s prídavkom.
Ako na záver zhodnotiť Trnavský Jazzyk 2016? Vo všeobecnosti možno povedať, že festival pokračuje vo svojej tradícii - dva dni hudby, interpreti menej i viac známi, občas nejaké hviezdnejšie meno. Zvuk vždy na výbornú, k tomu moderný svetelný park. Rizikom bezproblémového priebehu sa na tomto ročníku ukázala byť absencia okamžitého “záložného režimu” v prípade nepriaznivého počasia. Čo ma však, ako Trnavčana mrzí, je občasná nižšia účasť divákov. Tento rok (konkrétne piatok) sa pod ňu podpísalo aj nepriaznivé počasie a asi aj z roka na rok drahšie vstupné. Záujemci by tiež uvítali tlačený program festivalu, či aspoň detailný zoznam účinkujúcich uvedený na stránkach festivalu (alebo Facebooku). Napriek týmto skrytým rezervám považujem Jazzyk za úctyhodný kultúrny a osvetový počin, navyše v naplno rozbehnutej dovolenkovej sezóne.
Foto: Erik Hirner
