Open Jazz Fest 2016, 22. a 23.7.2016, Zelená voda - Nové mesto nad Váhom
Prázdninové mesiace nebývajú v našich končinách zrovna žňou jazzových koncertov. Stačí pritom ísť do susednej Českej republiky a situácia je diametrálne odlišná. Môžete si vybrať si z pestrej ponuky vystúpení jazzových interpretov na námestiach českých a moravských miest. Často sa jedná o bezplatné koncerty, ako napríklad v rámci festivalu Bohemia Jazz Fest, alebo South Bohemia Jazz Fest, ktorý ponúka koncerty za symbolické vstupné. Počas hlavnej dovolenkovej sezóny preto vždy poteší každá snaha tuzemských organizátorov o oživenie jazzového diania na Slovensku. Rizikom môže byť nižšia účasť, a to práve kvôli dovolenkám, alebo ďalším festivalom v blízkom okolí. Medzi letné festivaly s dlhoročnou tradíciou patrí aj dvojdňový Open Jazz Fest, ktorý sa koná každoročne v druhej polovici júla na Zelenej vode pri Novom meste nad Váhom. Čo priniesol jeho deviaty ročník?
Priznajme si otvorene, na prvý, letmý pohľad, neupútal program žiadnymi bombastickými menami jazzových legiend. Pri jeho podrobnejšom preštudovaní nasledovalo zistenie, že ponúkne dramaturgicky pestrú paletu štýlovo rôznorodých účinkujúcich. Deviaty ročník sa niesol v znamení deviatich účinkujúcich.
Súčasťou festivalu bola aj výstava karikatúr autorov z krajín V4 pod názvom Karikatúra a jazz, realizovaná za podpory fondu V4.
Dostať sa na Zelenú vodu v bežný pracovný deň včas na začiatok koncertu sa pre mňa ukázalo byť priveľkou výzvou, a tak som od prvého účinkujúceho – tria Valéra Mika videl len jednu skladbu. Nebudem teda jeho vystúpenie na základe niekoľkých minút hudby hodnotiť. Hoci, mal som možnosť jeho trio vidieť prednedávnom na One Day Jazz Feste. Hudba mi vtedy pripadala dosť nápaditá, jeho melodické skladby mi chvíľami pripomínali trio Shai Maestra, alebo ďalších akustických trií, ktoré posledné roky rastú ako huby po daždi. Valér Miko Trio sa na festival dostal ako víťaz súťaže Jazz START UP, ktorú môžete sledovať pravidelne niekoľko rokov aj na našich stránkach.
Poľský husľový export
Po triu patrilo pódium mladému poľskému huslistovi Adamovi Baldychovi a jeho Imaginary Quartetu, ktoré je v súčasnosti jedným z jeho hlavných projektov. Hoci husľový jazz sa neradí medzi najvyhľadávanejšie jazzové štýly, už roky si na jazzovej scéne udržiava svoju pozíciu. Po príklad netreba ísť ani príliš do histórie. V modernom jazze a fusion používali sólové husle Mahavishnu Orchestra (huslisti Jerry Goodman a Jean-Luc Ponty). Mimo klasiky a folkóru sa na Slovensku podarilo s husľami vytvoriť solídnu fanúškovskú základňu Stanovi Palúchovi. Nedávno sme mali tiež možnosť vidieť na BJD aj talianskeho huslistu Lucu Ciarlu, miešajúceho talianske etno s jazzom. Adam Baldych, vo svojom žánri laureát nespočetných ocenení, si so svojim kvartetom získal priazeň publika hneď po príchode na pódium. Z jeho hry cítiť mladosť, hravosť,vitalitu a nefalšovanúnú radosť z hry. Ako bonus ponúklo Baldychove kvarteto divákom nespútanú energiu, perfektnú prácu s dynamikou a neuveriteľnú frekvenciu zmysluplných tónov. Striedajúc hru so sláčikom s pizzicatom odohral Adam Baldych repertoár, ktorý nepostrádal typickú slovanskú melodiku. V setliste nechýbala ani baladická kompozícia pre husle a klavír - June, ktorú nahral v štúdiu so známym izraelským klaviristom Yaronom Hermannom. Piatkové poradové číslo dva zvládlo svoje poslanie na výbornú.
Setlist: Polesie/Mosaic/The Room of Imagination/Letter for E/June/Village Inderground
Pre Baldychových priaznivcov je tu dobrá správa – budú mať možnosť vidieť ho znovu, a to 6.augusta na Trnavskom Jazzyku, tentokrát s Helge Lien triom.
Vydarená exhibícia Snežnej sovy
Tretím účinkujúcim v poradí bol umelec, ktorý si hovorí Snežná sova – kolumbijský basgitarista Juan Garcia-Herreros. “Snow Owl” je uznávaným hudobníkom, o čom svedčia aj jeho nominácie na viaceré Latin Grammy Awards. Po štúdiu na Berklee a pedagogickom pôsobení v USA sa usadil v Rakúsku. Snow Owl prišiel na Open Jazz Fest so svojim osemčlenným ansámblom, čím zároveň získal status najväčšieho hudobného zoskupenia deviateho ročníka festivalu. Jeho autorská tvorba spája vplyvy hudby Kolumbie, Karibiku a Afriky, okorenené jazzovými ingredianciami. Typickým znakom Garciu-Herrerosa je pomaľovaná tvár, no hlavne špeciálna šesťstrunová basgitara - tzv. contrabass. Juanov festivalový repertoár mal pomerne široký žánrový záber. Základným stavebným prvkom kompozícií bola basgitara, od ktorej sa odvíjala aj štruktúra Juanových melodických skladieb. I keď jeho melódie a rytmy vo viacerých prípadoch zaváňali prílišnou priamočiarosťou, frontman svojou basgitarovou ekvilibristikou dodal vždy skladbám potrebnú iskru. V pomalších skladbách nechal dostatok priestoru aj speváčke a huslistke Alejandre Mariji a vynikajúcemu flautistovi (meno sa nám nepodarilo zistiť).
Svoj set ukončil Snow Owl poriadnou írskou vypaľovačkou. To asi od kolumbijského virtuóza očakával naozaj málokto.
Keď mladosť a krása načrie hlboko do hudobného archívu
Headlinerom prvého večera bola mladá Austrálčanka, ďalšia študentka Berklee - klaviristka a speváčka Sarah McKenzie so svojim triom. Táto krehko pôsobiaca, modelkovsky krásna a elegantná mladá dáma na prvý pohľad trochu pripomína mladšie vydanie slávnejšej kolegyne Diany Krall. V Paríži pôsobiaca McKenzie prišla na festival predviesť svoje klasické ponímanie jazzu. Hoci nepatrím zrovna k nadšeným konzumentom jazzových štandardov (a podobne znejúcich skladieb), mnohé z kompozícií v podaní Sarah McKenzie dokázali môjmu uchu ulahodiť. Vzhľadom na neskorú večernú hodinu som mal obavy, či sa klasickejšie zameraný set nestane len rozlúčkovou uspávankou. Príjemné prekvapenie sa dostavilo hneď po prvých tónoch, keď perfektne nazvučené a zohraté kvarteto spustilo úvodnú skladbu. Prirodzený prejav Sarah McKenzie v spojení s jej skúsenými spoluhráčmi dokázal s noblesou pohladiť a zaspomínať na to, ako znel kedysi jazz v amerických jazzových kluboch. Sarah zaradila do repertoáru aj niekoľko autorských skaldieb, tiež v štýle jazzových štandardov a latina. Podľa mňa trochu na škodu veci, pretože tak mladá hudobníčka by mohľa kľudne načrieť aj do modernejších vôd a vymaniť sa zo sveta predvídateľných melódií a aranžmánov. Nehľadiac na trochu jednotvárny repertoár predviedlo kvarteto veľmi vysoký, profesionálny štandard. Vynikajúcim sólam gitaristu Daniela Cordisca sekundovali kontrabasista Pierre Boussaguet s imidžom člena Elvisovej kapely a bubeník Marco Valeri pripomínajúci dílera ojazdených Buickov z amerických filmov.
Piatková tancovačka na záver
Hoci po headlinerke Sarah McKenzie nastal čas vhodný na nočný odpočinok, na pódium nabehla sviežo pôsobiaca partia mladých česko-slovenských muzikantov, ktorá si hovorí Carpet Cabinet. S obľubou mixuje vplyvy soulu, jazzu, RnB a elektroniky. Keďže som túto zostavu videl za posledný rok viackrát, vedel som, čo bude nasledovať. Kapela sa teší mimoriadnej obľube klubov plných tancuchtivých študentov. Nezávidím mladíkom ichnespútanú energiu, ale keďže tanec nikdy nepatril k mojim obľúbeným aktivitám, koncertom Sarah McKenzie som svoju piatkovú jazzovú misiu považoval za splnenú. Zvuky carpetkabineťáckeho vocodera a rukami šermujúci, anglicky recitujúci český rapper Jen Hovorka oboli pre mňa dostatočným dôvodom na rezignáciu a jasným povelom na ústup do piatkovej noci. Z diaľky som ešte stihol zachytiť hlas Sisy Fehérovej, ktorý dodal skupine presne to, čo jej chýbalo ako soľ, ale už nebolo cesty späť.
Pokračovanie nabudúce.
Foto: Zuzana Dohnalová a Peter Ťapaj
