Pred tromi rokmi na tomto mieste gratuloval saxofonista Martin Uherek k deväťdesiatinám (!) tenorsaxofonistovi Sonnymu Rollinsovi. Dnes sa pridávame k oslave narodenín tohto hudobného velikána (ročník 1930), ktorý sa od konca 40. rokov minulého storočia (!) objavoval na legendárnych nahrávkach svojich kolegov (napríklad trombonistu J. J. Johnsona, trubkára Milesa Davisa, klaviristu Theloniusa Monka, bubeníka Maxa Roacha) a samozrejme na desiatkách albumov, ktoré vydal pod vlastným menom.
Zrejme nenájdeme mnoho jazzových hudobníkov podobného významu, ktorí „fúkali“ na narodeninovej torte najmenej deväťdesiat sviečok: symbolických 99 rokov (!) oslávil v máji saxofonista Marshall Allen, ktorý posledné tri desaťročia šéfoval legendárnemu Sun Ra Arkestra, bubeníkovi Royovi Haynesovi prekazili v roku 2020 oslavu deväťdesiatpäťky v newyorskom klube Blue Note pandemické zákazy, 97 rokov si už o niekoľko týždňov pripomenie altsaxofonista Lou Donaldson, len o rok starší od Rollinsa je tenorsaxofónový kolega Benny Golson... Medzi legendami, ktoré už nie sú medzi nami, môžeme spomínať na spevákov Jona Hendricksa a Tonnyho Bennetta (odišli vo veku 96 rokov), hráča na ústnej harmonike Tootsa Thielemansa a trubkára Clarka Terryho (94 rokov), altsaxofonistu Leeho Konitza (92 rokov) či bubeníka Jimmyho Cobba (91 rokov).
Waltera Theodora „Sonnyho“ Rollinsa preslávilo množstvo legendárnych tém (Tenor Madness, St. Thomas, Airegin, Oleo, Doxy či Pent-Up House), po ktorých už desaťročia siahajú jazzoví hudobníci všetkých vekových kategórií a niekoľko desiatok vynikajúcich albumoch, ktoré sú pýchou nejedného jazzového fanúšika. Schválne: ktoré z Rollinsových albumov vám najviac prirástli k srdcu? Priznávam, že najčastejšie siaham po štyroch klasikách: kvartetových „Tenor Madness“ (Prestige 1956) s legendárnou „prekáračkou“ a súbojom dvoch tenorových šialencov (v titulnej skladbe hosťuje John Coltrane) a „Saxophone Colossus“ (Prestige 1957) s oslnivým kalypsovým St. Thomasom, „Way Out West“ (Contemporary 1957) v novátorskom triovom „pianoless“ formáte a po prelomovom „The Bridge“ (RCA Victor 1962), ktorý vznikol po trojročnom sabatickom období. Práve na ňom sa prvýkrát po Rollinsovom boku objavuje kontrabasista / basgitarista Bob Cranshaw, ktorý až do svojho odchodu na večnosť v roku 2016 participoval na všetkých saxofonistových projektoch.
Záujemcov upriamujem nielen na spomínané (must hear) nahrávky, ale aj na sériu článkov nášho portálu, v ktorých saxofonista Martin Uherek zasvätene popisuje koncert Sonnyho Rollinsa vo viedenskom Konzerthause, približuje sériu jeho posledných živých záznamov „Road Shows – Vol. 1–4“ (Emarcy/Okeh 2008-2016), hovorí o okolnostiach, ktoré ho v roku 2017 prinútili ukončiť aktívnu kariéru, prípadne ponúka preklady Rollinsových úvah o potrebe umenia. Skutočne sa oplatí vypnúť okolitý svet a pozorne počúvať, čo nám už takmer sedemdesiat rokov pripomína tenorový kráľ (a dnešný oslávenec) Sonny Rollins.
Autor: Peter Motyčka
