Saxofonista Sonny Rollins sa vo veku úctyhodných 87 rokov radí medzi posledných žijúcich mohykánov zlatej jazzovej éry. Jeho 66-ročná kariéra sa skladá z množstva radostných momentov a túžby po neustálom hľadaní a zanechala nám nespočetné množstvo štúdiových aj živých nahrávok. Preto správa o ukončení hudobnej kariéry tvrdo zasiahla Rollinsových fanúšikov - pokročilé ochorenie s názvom pľúcna fibróza saxofonistovi znemožňuje hrať a prognóza, že ešte niekedy vystúpi na verejnosti, je takmer nulová.
“Svoj život som celý venoval hudbe,” povedal Rollins pre nedávne interview bez známky ľútosti "a nikdy som sa nedostal tam, kde som chcel byť." Hoci v posledných rokoch saxofónový kolos Sonny Rollins vystupoval len sporadicky, fanúšikovia s istotou nepoznali dôvody a pripisovali to jednoducho jeho veku. Pred niekoľkými týždňami však Rollins vyhlásil, že už verejne nevystúpi a ako dôvod uviedol zhoršujúcu sa pľúcnu fibrózu, ktorou trpí už niekoľko rokov. Vo veku 87 rokov tak "zavesil svoj saxofón na klinec". Prinášame úryvky z rozhovoru pre internetový portál Vulture, ktorý viedol David Marchese.
Hoci už nemôžete hrať, zrejme vám prináša uspokojenie vedomie, že ste ľuďom dali cez svoju hudbu tak veľa.
Ani nie.
Prečo nie?
Mám veľkú radosť, keď mi niekto povie, že počúvanie mojej hudby mu dáva nejakú útechu alebo pokoj, ale ja som hral svoju hudbu aj pre seba. Tiež som z toho niečo získaval. Takže nepovažujem svoj hudobný dar za nejaký druh služby. Vlastne som sa nerozdával, pretože som toho z hudby toľko získal. Musel som hrať hudbu. Musel som. Bolo to niečo, čo som chcel robiť odkedy som bol dieťa. Takže je to pre mňa dar. Ja teda nie som ten, ktorý obdarováva. Rozumiete, čo chcem povedať?
Myslím, že áno. Pokiaľ teda nie prostredníctvom hudby, akým spôsobom ste boli schopní dávať?
Tým, že som sa snažil byť dobrým človekom. Podľa zlatého pravidla - rob ostatným ako chceš, aby robili tebe. Podľa tohto pravidla som chcel byť milý, nikoho nezraniť. Je to jednoducho o myslení na ostatných ľudí a o tom, čo pre nich môžete urobiť. Som v kľude, neobávam sa konca. Tak veľa som toho v živote dostal, toľko lásky - zrejme viac, ako si zaslúžim. Môj život teraz je o tom, čo môžem urobiť pre ostatných. To je pre mňa zmyslom života. To život znamená a mal by vždy znamenať.
Spomínali ste, že v momentoch rozjímania premýšľate o tom, čo ste hudobne dosiahli a čo ste nedosiahli. Čo vyniká v oboch kategóriách?
Úspechy - to neviem. Ide o to, že ja som neustále cvičil na svojom nástroji.Vedel som, že musím cvičiť, aby som sa zlepšil. Tu je jeden prípad, ktorý si pamätám: Hral som v Mníchove a bol to pekný koncert, čo sa nestáva vždy. Počas koncertu som sa pokúšal pracovať s určitými hudobnými myšlienkami a keď hranie skončilo a všetci už odchádzali, ja som sedel sám vo svojej šatni a pokúšal som sa prepracovať danú pasáž. Všetci odchádzali a ja som stále cvičil v tej malej miestnosti. Chápete? Vedel som, čo musím urobiť, aby som sa zlepšil. Môj kríž v tomto živote je skutočnosť, že som musel prestať hrať na saxofón, takže som nikdy nedosiahol to miesto, kam som sa chcel hudobne dostať. Ale mám sa hnevať na nebo, že som nakoniec nikdy nedokázal hrať tak, ako som chcel? Samozrejme, že nie. Pokúsil som sa o to, to je hlavné. A verím v reinkarnáciu, takže zároveň verím, že budem mať ďalšiu možnosť to dosiahnuť. Nie som nešťastný, že som nemohol všetko dosiahnuť v tomto živote.
Môžete mi povedať viac o tom, keď ste zistili, že už nebudete môcť ďalej hrať na saxofón?
Pred nejakou dobou mi diagnostikovali pľúcnu fibrózu. Keď som hral, cítil som sa potom veľmi zle. Tak som si pomyslel "ach nie, nemôžem hrať." Prešiel som obdobím depresie, bol som skutočne blízko dna. Tento život bol pre mňa hľadaním a snahou naplniť môj hudobný potenciál a to, že nebudem môcť ďalej hrať znamenalo, že už nebudem mať šancu to dosiahnuť. Ale postupne som z tejto depresie vyšiel, keď som si uvedomil, že radšej ako smutný by som mal byť vďačný. Dostal som v živote príležitosť žiť ako hudobník, čo som vždy chcel. Dokonca som mal možnosť dosiahnuť určitú výnimočnosť - a to bol úžasný dar. Nechcel som byť ako rozmaznané dieťa, ktoré plače, že nedostalo pod vianočný stromček všetko, čo chcelo. Bolo by odomňa sebecké, keby som tak rozmýšľal. A ja som sa rozhodol, že nechcem byť takým človekom. Keď sa všetky tieto myšlienky zhmotnili v mojej mysli, bol som schopný vyjsť z depresie a prijať okolnosti s vďakou za všetko, čo som dostal.
Tento rozhovor bol upravený a skrátený.
Zdroj: vulture.com
Autor: Martin Uherek
