Festivalový zážitok na všetkých úrovniach: Hevhetia – ShowCase 2019

Minulý rok som sa z Košického festivalu vydavateľstva Hevhetia vrátil taký nadšený, že som zvedavosťou nakazil aj svoju manželku a tento rok sme na východ Slovenska cestovali obaja. 17. a 18. augusta sa v areáli Kasární – Kulturparku konal ten zaujímavý hybrid viacerých prezentačných formátov v oblasti multižánrovej hudby, hudobnej publicistiky, výstavy fotografií a stretnutí organizátorov jazzových festivalov, žurnalistov a vydavateľov z celého sveta. Túto širokospektrálnosť je nezainteresovanému možno ťažie vysvetliť, ale cieľom Jana Sudzinu a jeho týmu z Hevhetie je komplexne predstaviť nie len vlastnú produkciu, ale aj dejiny, vývoj ale predovšetkým vízie, ako do budúcna produkovať, distribuovať, popularizovať a neustále zhodnocovať kvalitnú hudbu.

Sobota začínala uvítaním v areáli Kasární – Kulturparku s predstavením programu, aktuálnych CD Hevhetie a otvorením výstavy fotografií Ivana „Kelly“ Köhlera, ku ktorej som, ako znalý tvorby tohto neprehliadnuteľného úkazu jazzovej fotografie na Slovensku, mal aj príležitosť povedať pár slov. Keďže tento rok Ivan oslávil 75 rokov, bola táto výstava aj malým „Hommage“ žilinskému výtvarnému exhibicionistovi, ktorý na kinofilm dokázal zaznamenať veľkú časť legiend Jazzu od Dizzyho po Milesa. Jeho fotografie dopĺňali atmosféru tak v exteriéri, kde sa konali uvítacie „Raňajky v tráve“, ale aj na dvoch podlažiach hlavnej budovy parku (Alfa pavilón). 

Pokračovala beseda s riaditeľom Fondu na podporu umenia Jozefom Kovalčíkom a téma využívania a prerozdeľovania finančných prostriedkov na podporu hudby a jej alternatívnych žánrov na Slovensku. Medzi ďalšie prednášky sobotného poobedia patrila ešte veľmi podnetná prezentácia Adama Barucha, poľsko-izraelského jazzového žurnalistu, na tému úlohy hudobnej kritiky v digitálnej ére, ktorú si môžete stiahnuť na stránke festivalu (http://www.hevhetiafest.sk/role-of-music-criticism-in-digital-world-presentation/). Výstavy sa počas festivalu konali dve. Okrem Ivana „Kelly“ Köhlera to bola ešte prezentácia veľmi úspešného formátu Jazz World Photo (https://www.jazzworldphoto.com/). Jeho v poradí šiesty ročník, aj s výberom najlepších fotografií uplynulého roka, predstavil organizátor Jazzového festivalu a iniciátor tejto fotografickej súťaže Tomáš Katschner. Spolu s Tomášom som si pri tom zaspomínal na prvý ročník súťaže v roku 2014, keď som bol v Trutnove na headlinerovi festivalu Richardovi Bonovi s kapelou zloženou zo slovenských a českých hudobníkov. Po autogramiáde Pawela Kaczmarczyka, už od 17:00 presne, začali v dvoch sálach vystupovať kapely.

Je veľmi ťažké zhrnúť sobotné, ale aj nedeľné vystúpenia v nejakej ucelenejšej a hlavne kompaktnej forme. Usporiadateľom sa totiž podarilo vyskladať vynikajúcu mozaiku rôznorodej, kvalitnej a fantasticky odprezentovanej hudby. Z kapiel ako MÓW, autorského dua Anna Bratek (spev) a Aga Derlak (piano, spev), francúzskeho Nebula Machina, tria Pavla Morochoviča s Jurajom Griglákom na base a Neila van der Drifta, ktorý vo formácii nahradil Martina Valihoru na bicích, a nakoniec Maƚopolskeho Big Bandu s prekvapením večera rapperom a tanečníkom Andy Ninvalle, sršala fantastická energia a bravúrna muzikalita. Od neosoulových a groovujúcich MÓW, cez improvizujúce francúzske trio, našľapané Morochovičovo trio, až po fúziu rappu s klasickým formátom Big Bandu si v Kulturparku musel v sobotu nájsť svoje hudobné zadosťučinenie každý. Pre mňa to boli zrejme MÓW. Ešte som asi nevidel kapelu, kde by to na pódiu tak výborne svedčalo dvom dámam a ktoré svojim vyžarovaním tak pohltili pozornosť diváka. Spev Anny Bratekovej spolu s elegantne energickou a neafektovanou hrou Agy Derlak v niektorých momentoch dokázal prekonať iba gitarista Kuba Mizeracki, ale to je už kapitola druhého dňa.

            Počas oboch dní bolo v pavilóne Foxtrot pripravené posluchové štúdio pre audiofilov, snažiacich sa posunúť úroveň kvality reprodukovanej hudby do nevídaných, alebo lepšie povedané, nepočutých sfér. Na značkách ako Anthem, Monitor Audio, T+A a Thorens bolo možné vypočuť si nahrávky Hevhetie a utvrdiť sa v tom, že zvukovo sa jedná o výborné produkty. Nedeľa, okrem ponuky prehliadky mesta v doobedných hodinách a výstav v areáli Festivalu, ako aj Východoslovenskej galérie alebo Kunsthalle, pokračovala autogramiádou a diskusiou s Julom Fujakom, skladateľom, hudobníkom, zvukovým experimentátorom a hudobným semiotikom. Prezentácia jeho projektov, ktoré v rozsiahlej edícii vyšli práve v Hevhetii, sa rovnako ako viaceré podujatia deň pred tým konali v pavilóne November, kde si organizátori pripravili skutočnú pascu pre všetkých milovníkov hudby. Ako spomienku na už neexistujúcu predajňu vydavateľstva na Alžbetinej ulici ponúkli výpredaj zásob CD, LP a kníh o hudbe a umení za bezkonkurenčné ceny, ktoré len v nemnoho prípadoch prekročili hranicu 2,- EUR. Vidieť tam tie priam detsky nadšené tváre zberateľov, ako sa s povzdychmi a euforickými výbuchmi radosti prehrabávajú exkluzívnou ponukou vyberaných titulov, bolo úsmevným zážitkom. Viacerí nadšenci posadnutí neodpustiteľne nízkou cenou sa prerátali v množstve nakúpeného materiálu a následne zvažovali dilemu, ako sa dopraviť s dvomi banánovými krabicami CD okrem vlastnej batožiny, na vlak.

            O piatej večer začal hudobný program nedele vystúpením kmeňového gitaristu vydavateľstva Miloša Železňáka. Spolu s Jozefom Krúpom na bicích si pripravil improvizovaný set nesúci sa v intímne-komornom duchu jeho posledných projektov. Tak ako v sobotu aj v nedeľu bol na programe koncert pre náročnejšieho poslucháča. Vystúpenie poľských Backspace (Augmented) určite nebolo pre každého. Voľné improvizované pasáže a elektronické modulácie nesúrodých zvukových impulzov však tvoria dôležitú súčasť súčasnej nezávislo-alternatívnej scény. Keďže sám si k tomuto druhu hudby ešte len hľadám cestu, nemôžem tvrdiť, že by som tomuto vystúpeniu rozumel. Jedno výstižné slovo, ktoré pri takejto hudbe používam často, mi pri tom ale napadá,. Tým slovom ma odrovnala jedna zanietená poslucháčka podobného typu koncertu v Porgy&Bess, ktorá, aby som sa počas koncertu nezabával, ma upomenula, že sa jedná o veľmi „fragilnú“ hudbu. Asi má pravdu, tá hudba je krehká a výrazne situačná, ale vie byť aj mimoriadne a niekedy až bolestivo intenzívna. Dramaturgia festivalu však bola tak fantasticky naplánovaná, že aj tí, ktorým bolo skúšanie limitov elektrofonizovaného bajanu priveľa sa mohli rýchlo naladiť na jazzovo konzervatívnejšiu nôtu. Nasledoval totiž poctivý mainstream v podaní talianskeho kvarteta Francesca Bruna, ktorému v Hevhetii práve vyšiel album Blue Sky Above the Dreamers. Naživo bolo vystúpenie príjemným doplnením celého obrazu festivalu, nevyčnievalo, no vo svojej atmosfére á la Philip Catherine bolo upokojujúcim. V tomto prípade je potrebné uviesť, že CD je vzrušujúcejšie. Deň pred tým sme už mali poriadnu porciu hudby v podaní Maƚopolskeho Big Bandu, a zrejme aj subjektívny vrchol celého festivalu s kapelou MÓW, ktorá mojej manželke vohnala slzy do očí, čo považujem za dostatočný ukazovateľ kvality, keďže jej názor si vždy pri kritike vážim. Preto keď mi Jano Sudzina ospevoval poslednú kapelu Szymon Klima Quintet – Folkwark s tým, že to páni so svojou hudbou nakoniec poriadne odpália, priznám sa, že som bol mierne skeptický. Ako to už však býva a tieto situácie mám najradšej, opak bol pravdou. V nedeľu večer som zažil jedno mimoriadne akustické teleso, ktoré so svojimi predlohami, pripomínajúcimi piesne z chasidských svadieb, pracovalo vskutku invenčne a nekonvenčne. Musím pri tom len tlmočiť pocit úplného zaplavenia vlnami nespútanej harmónie. V tých bohato rozvrstvených štruktúrach ich kompozícii, kde každý hráč presne vedel čo je tá najlepšia možná miera medzi improvizovaným a komponovaným vkladom do skladby sa predsa len ako hlas bájnej sirény predierali do popredia tóny gitaristu Jakuba Mizerackého. Áno, toho mladého virtuóza, ktorý deň predtým svojim sólom s MÓW rozplakal moju manželku. Jeho hra bola skvelá. Netlačil sa dopredu expresiou, či okázalosťou gest, ale filigránskou technikou, impozantnou melodickosťou a príkladnou prácou s efektmi na svojej Ibanez JSM 100-VT.

            Po takom kultúrnom zážitku sa nám veru odchádzalo ťažko a aj som závidel tým, ktorí pokračovali do Poľska. Hevhetia pokračuje v prezentácii svojho koncertného programu v septembri v Budapešti a na jeseň v Paríži a ja jej želám aby si svoju značku medzinárodného labelu jazzovej, improvizovanej ale aj alternatívnej hudby obhájila, upevnila a mohla tak aj naďalej a ešte intenzívnejšie tvoriť akýsi hudobný most medzi strednou a západnou Európou. Už sa veľmi teším na budúci rok v Košiciach.

Text: Miroslav Haľák

Foto: © Veronika Židová