Posledný deň festivalu BJD 2017 so sebou niesol veľké očakávania. Všetci fanúšikovia kvalitnej hudby sa tešili na headlinera, ktorým bol Cory Henry. Treba povedať, že právom. Nedeľný večer „jazzákov“ nesklamal. Boli sme svedkami rôznorodých smerov, ktoré vychádzajú z tradičného jazzu.
Ako prvý odštartoval festival klavirista, skladateľ a aranžér Eugen Vizváry so svojim najnovším projektom Part Two: For Jaco. Kto sleduje dianie na našej jazzovej scéne tak vie, že partia okolo tohto klaviristu patrí k tomu najlepšiemu čo doma máme. Dovolím si tvrdiť, že ide minimálne o európsku úroveň a to v každom ohľade. Odzneli skladby Amelia či Last Night, v ktorých vynikol hlavne excelentný Michal Bugala svojou nekonečnou sólistickou invenciou a drivom. Celá kapela náramne šlapala. Tandem Hodek, Griglák, Raitl a Vizváry zaručujú tú najvyššiu interpretačnú aj koncepčnú úroveň rytmickej sekcie. Zaujímavá bola sólová časť Grigláka, ktorý si cez looper nahral sprievod a následne improvizoval. Išlo o nevídaný prístup, ktorý publikum patrične ocenilo. Na basgitare vystriedal Grigláka ďalší fenomén – Robert Vizvári. Taktiež mal svoje intro. Išlo o Bachovo Chromatic Fanatasy, ktoré preslávil Jaco Pastorius svojou verziou. Následne sa začal groove celej kapely. Vizváry predstavil svojich spoluhráčov a na pódium pozval Anitu Soul. Anita má veľmi silne rezonujúci hlas vďaka ktorému bez problémov zaspievala náročné melodické linky v unisone s basgitarou. Balada Goodbye Pork Pie bola venovaná nedávno zosnulému kolegovi Jozefovi Domemu.
Posledný deň BJD sa začal vo veľkom štýle. Eugen pripravil bezchybnú dramaturgiu zloženú z groovových tém, ktoré majú svoju charakteristickú „špinavosť“ a feeling. počas koncertu dostal každý jeden z umelcov priestor, čo zaručovalo pestrosť a dokazovalo hudobnú zrelosť lídra. Na konci tejto časti som mal pocit, že toto vystúpenie bolo vrcholom celého dňa.
Na B pódiu začal koncert kapely Valér Miko trio, ktoré sa preslávilo aj vďaka účasti na súťaži Jazz Start Up. Hudba bola z Valérovho najnovšieho CD Random Coincidences. Koncepcia tejto hudby je jednou z najzaujímavejších na našej scéne. Ide o zmes jazzu, filmovej hudby, rocku či popu. Valérovi sekundoval Juraj Raši na bicích nástrojoch a Tamás Belicza na basgitare. Odzneli dve krásne kompozície plné muzikálnosti a novátorského prístupu. Toto všetko bolo skombinované s vynikajúcimi aranžmánmi a logicky vystavanými sólami plných dynamiky a pokory k hudbe. Negatívom tohto vystúpenia bol žiaľ už klasicky nepekný, príliš hlasný zvuk, ktorý by sa hodil pre bigbítovú kapelu. Taktiež bola škoda, že nám toto trio stihlo zahrať iba dve skladby kvôli predĺženému koncertu Eugena Vizváryho.
Pokračovalo sa na hlavnom pódiu. Shayna Steele so svojou kapelou začala moderným groovujúcim aranžmánom jazzového štandardu Secret Love. Ďalšie pesničky mali dosť odlišný charakter – išlo o tanečný žáner Rhythm and Blues. Shanya má fantastický hlas – typický černošský, gospelový. Kapela ju výborne podporovala a držala s ňou krok. Okrem svižných shuffle funkových skladieb plných rytmických sól gitary a klávesov odznela aj krásna balada, ktorú Shanya venovala svojej mame. Boli sme svedkami profesionálneho vystúpenia, ktorému nechýbalo srdce a bluesový feeling. Diváci si toto vystúpenie náramne užívali, a niektorých dokonca roztancovalo.
Záverečný koncert BJD na pódiu mladých talentov patril poľskej kapele Early birds. Už prvý pohľad na stage zaručoval zaujímavý prístup k hudobnej farbe. Kapela totiž hrala v obsadení vibrafón, bicie nástroje, kontrabas, saxofón a spev. Išlo o interpretáciu tradičného jazzu mladou hipsterskou generáciou. Melancholické a „ťahavé“ melódie v sebe niesli silnú výpoveď. Špecifická farba hlasu skladateľky a speváčky Martyny Kwolekovej si priam pýta takýto spôsob interpretácie. Všetci členovia kapely mali veľkú charizmu. Bolo ťažké od nich odtrhnúť oči aj uši. Odzneli autorské skladby ako Say It a Let Me Fall. Vynikajúci spev dopĺňali krásne sóla tenor a soprán saxofónu a taktiež vibrafónu, ktoré v sebe niesli lyrickosť, ale aj blues a prvky moderného jazzu.
BJD 2017 sa už blížil ku svojmu záveru o čom svedčilo rýchle vyprázdňovanie publika na pódiu mladých talentov. Headliner večera aj celého festivalu Cory Henry predstavil na hlavnom pódiu svoj projekt The Funk Apostles. Kapela hrala fantasticky. Počas celého večera sa hrali groovy plné soulového princípu a blues. Okrem Henryho bezchybných klávesových vyhrávok, sól a jeho exceletného spevu treba poukázať aj na šialenú exaktnosť jeho rytmickej sekcie, ktorá miestami šlapala až strojovým dojmom. Výbornú prácu odviedli aj jeho dve vokalistky. Po technickej aj interpretačnej stránke išlo o dokonalý večer. V mnohých momentoch mi toto vystúpenie pripomínalo koncerty kapely Snarky Puppy, s ktorou Henry aj spolupracoval. Problémom bola pre mňa dramaturgia, keďže sa hralo počas celého včera vo viac menej v podobnom tempe a štýle. Tento fakt podporoval aj spôsob preväzovania jednotlivých skladieb, ktoré išli viac menej nepretržite za sebou akoby cez jednu slučku. Takýto prístup poznáme zo súčasných diskoték od moderných DJ-ov. Musím sa priznať, že na mňa napriek fenomenálnym sólam všetkých inštrumentalistov a výbornej súhre miestami prichádzali pocity nudy z dokonalosti. Nápadité a inovačné boli aranžmány hitov ako Stayin´ Alive kapely Bee Gees.
Bodka na záver festivalu to bola jednoznačne veľkolepá, čo publikum náležite ocenilo. Cory Henry je nepochybne umelcom patriacim k súčasnej absolútnej svetovej špičke. Jeho novátorská koncepcia v sebe spája prvky jazzu a všetkých príbuzných žánrov, a aj niečoho nového - niečoho čo momentálne nie som schopný pomenovať. Možno práve preto mi bude chvíľu trvať kým tento koncept plne pochopím a následne prijmem. Taktiež by som si prial, aby na najbližšom ročníku bolo viac swingujúcich kapiel, keď už festival nesie názov Bratislavské Jazzové dni.
Dávid Oláh
