Ak existuje niečo ako „štandardný“ BJD večer, jeho tohtoročné piatkové vydanie z 20. októbra ním rozhodne nebolo. Ani táto reportáž preto nebude štandardná, aspoň čo sa dodržania chronológie večera týka. Expo aréna bratislavskej Incheby hostila 43. ročník najväčšieho slovenského jazzového festivalu a jeho úvodný večer sa niesol i v znamení prekvapení, ako pre divákov, tak aj pre niektorých účinkujúcich.
Na hlavnom pódiu sa už tradične predstavili štyri zoskupenia. V dvoch z nich boli líderkami dámy, francúzska speváčka a harfistka Laura Perrudin a americká speváčka Hailey Tuck. V úvode spomínané prekvapenia sa týkajú aj týchto dvoch umelkýň.
Program Laury Perrudin je postavený na odvážnom sólo vystúpení, v ktorom jediným aktérom je samotná speváčka sprevádzajúca sa hrou na modifikovanej harfe. Desať bodov za vysoko netradičné nástrojové obsadenie. Interpretka si za normálnych okolností dopomáha technológiou, ktorá jej vystúpenie obohacuje o rozličné zvukové efekty. Komornej intimite dua harfa-spev tak kontrastujú často majestátne burácajúce orchestrálne a elektronické kulisy. No keďže aj počítač je len človek, Laurina technológia na zvukovej skúške zlyhala a kulisy sa ocitli mimo hry. Francúzka sa však nevzdala (skrytá narážka neúmyselná, pozn. red.) a koncert odohrala sama. Udržať pozornosť poslucháčov 60 minút na veľkom pódiu počas festivalu len pomocou harfy je vskutku neľahká úloha. Počas koncertu však zo stoličiek vstalo len málo ľudí, zrejme aj vďaka vynikajúcemu spevu interpretky. Technicky náročné melódie s ešte ťažšími textami (niektoré z nich boli zhudobnené básne Williama Blakea) Laura zvládla s dokonalým nadhľadom.
Američanka Hailey Tuck, ktorá vystúpila neskôr, priniesla o čosi klasickejší program. Spolu so svojou kapelou (v tradičnom zložení klavír, gitara, kontrabas, bicie) priniesla do Expo arény retro závan jazzu 30. rokov. Vyzdvihnúť treba ich vydarenú interpretáciu štandardu My Funny Valentine. Koncert sympatickej speváčky trochu zatienil výpadok textu, kvôli ktorému musela skladbu dokončiť kapela inštrumentálne. Publikum speváčke počas ťažkej chvíle vyjadrilo podporu potleskom, čo bol príjemný a potešujúci zjav.
Nesmieme zabudnúť na takzvaný B-Stage, v ktorom sa v rámci súťaže Pódium mladých talentov o divácku priazeň a miesto na hlavnom pódiu o rok uchádzali Basie Frank Band so speváčkou a herečkou Barborou Švidraňovou na čele a trio iba 16-ročného klaviristu Alana Bartuša, ktorý do svojho vystúpenia vložil poriadnu dávku energie a dravosti. B-Stage uzatvoril koncert známeho českého saxofonistu Ondřeja Štveráčka (samozrejme nesúťažne). Doprevádzali ho Klaudius Kováč na klavíri, Tomáš Baroš na kontrabase a hudobný hosť z Ameriky, bubeník Gene Jackson.
Headlinerom večera bol svetoznámy americký trubkár Roy Hargrove (čítaj „hárgrouv“, nie „hárgrúv“) so svojím kvintetom. Bolo to predstavenie plné vynikajúceho a neochvejne presvedčivého jazzového jazyka. Pre milovníkov autentickej majstrovskej improvizácie muselo byť toto vystúpenie dokonalou pochúťkou. Okrem predstavenia kapely síce nepovedal líder za celý koncert ani slovo (únava?), no hudba, ktorú so svojou kapelou predviedol, excelovala. Bol to učebnicový jazzový koncert. Trubkárov hit Strasbourg-St. Denis bol pomyselnou čerešničkou na torte.
Najväčšie prekvapenie večera sa však paradoxne udialo na jeho začiatku a má ho na svedomí nikto iný ako víťaz minuloročnej súťaže Pódium mladých talentov, skupina Ľudové mladistvá. Zostava, ktorú vedie klavirista a aranžér (dôležitosť druhej menovanej funkcie v tomto prípade nemožno nezdôrazniť) Martin „Majlo“ Štefánik, predviedla veľkolepé vystúpenie medzinárodnej kvality.
Hlavné pódium o siedmej hodine do prasknutia obsadil ansámbel v zložení klavír, basgitara, dve sady bicích, cimbal, sláčikové kvarteto a štvorica speváčok-folkloristiek. Jadrom hudobného konceptu boli slovenské ľudové melódie a nápevy, ktoré hudobníci obliekli do vzrušujúceho moderného jazz-fusion šatu. Toto odvážne spojenie nepravidelného metra, komplexných harmónií a detailného aranžmánu na jednej strane a familiárnosti slovenskej ľudovej hudby na strane druhej zafungovalo. Všetko pôsobilo prirodzene a nenásilne. Mohutný zvuk celého ansámblu sa striedal s komornejšími pasážami jadra kapely či sólovými vstupmi jednotlivých hudobníkov. Tie síce kvalitou nedosahovali úroveň jazzových hudobníkov najvyššej kategórie, no boli kompozične výborne načasované a dodávali koncertu potrebný element dynamiky a gradácie. Tento projekt ostatne nie je o sólach, ale o celku.
Osobitú pochvalu si zaslúži štvorica speváčok, ktoré za sprievodu desať-osminovej aranžérskej smršti spievali presvedčivo a čisto. V ich podaní to vlastne celé znelo jednoducho. Silným momentom programu bola pasáž s cimbalom v hlavnej úlohe, ktorého podporil strhujúci staccatovitý groove kapely. Pekným spestrením bola aj skladba postavená na beatboxe hudobného hosťa Sama Hošeka, ktorý potom elegantne celú kapelu predstavil na záver programu.
Dojem z predstavenia ešte umocňovala videoprojekcia z dokumentárneho filmu Zem spieva. Aj to je dôkaz toho, ako dôsledne Ľudové mladistvá na tomto vystúpení pracovali a ako profesionálne sa svojej úlohy zhostili. Mierou prepracovanosti svojho koncertu nastavili latku závratne vysoko. Navyše priniesli na slovenskú jazzovú scénu hudbu, ktorá vychádza z originálnej, v iných krajinách neopakovateľnej predlohy a je v týchto zemepisných šírkach oveľa viac doma, ako iné jazzové projekty.
Ľudové mladistvá sa napríklad pokojne môžu na festival vrátiť s nálepkou „headliner“ a ak by svoj koncert zahrali hoci aj úplne identicky ako v piatok, iba o pár hodín neskôr a o pár decibelov hlasnejšie (ako to už pri headlineroch býva zvykom), som presvedčený, že aj ohlas publika by bol neporovnateľne väčší (volá sa to „syndróm headlinera“). Túto nálepku si rozhodne zaslúžia.
(Mimochodom, nepríjemný záverečný pazvuk nebol chybou zvukového majstra. Len pre poriadok.)
Foto: Rudolf Baranovič
