Hľadá sa jazz (2. časť): Syndróm headlinera
Na úvod dovoľte tvrdenie. Kultúrne podujatia typu "jazzový festival" majú inherentné poslanie nielen zabávať, ale aj zveľaďovať esteticko-kultúrny cit publika. Nie sú iba nesúrodým zhlukom po sebe idúcich vystúpení. Svojou organizáciou a dramaturgiou dávajú návštevníkovi možnosť dostať sa do styku s umením, ktoré považujú za hodnotné, čím ovplyvňujú a určujú ďalšie smerovanie jeho hudobno-estetického zmýšľania. Majú schopnosť zanechať stopu, ktorá presahuje hranice hudobného vkusu, a to najmä prostredníctvom svojho vyvrcholenia, vystúpením hlavnej hviezdy.
Pred koncertom skupiny Snarky Puppy (čítaj "snÁrky pApi") na Bratislavských jazzových dňoch vystúpil na pódium organizátor a moderátor festivalu, Peter Lipa. Keď zbadal natrieskané hľadisko Expo Areny, povedal: "Opäť sa potvrdila existencia syndrómu headlinera." A mal pravdu.
Ak robíte festival, headliner je váš podpis, na letákoch často vyvedený väčším písmom ako váš názov samotný. Je to kultúrny a umelecký vrchol vášho večera, posledný a zároveň najsilnejší dojem, ktorý v návštevníkovi zanecháte, dojem, ktorý bude rezonovať minimálne niekoľko hodín po odchode z podujatia, potenciálne dni, mesiace, roky. Na koncert vášho headlinera príde najviac vašich návštevníkov, niektorí dokonca pricestujú len kvôli nemu.
Ôsmeho mája som sa zúčastnil festivalu Nova Jazz & Blues Night 2016 v rakúskom meste Eisenstadt. Tešil som sa na koncerty mojich obľúbencov Marcusa Millera a Gregoryho Portera. Headlinerom tohto festivalu však prekvapivo nebol ani jeden z týchto jazzových velikánov. Tento kľúčový post obsadil hudobník menom Rodriguez, ktorého som dovtedy vôbec nepoznal. Nechal som sa prekvapiť.
Keď som neskôr z diaľky sledoval v ten deň doposiaľ nevídaný dav skandujúcich divákov dožadujúcich sa prídavku, mal som pocit, že mi čosi podstatné uniklo. Hudba Rodrigueza a jeho kapely (dominovala akustická a elektrická gitara) miestami pripomínala priamočiary rock n' roll (koncert otvárali skladbou "Blue Suede Shoes" od Elvisa), miestami folk (hrali sa aj autorské skladby), nikdy však jazz alebo akékoľvek jeho prvky, nikdy blues ("blues", ktoré som mal počas koncertu ja, sa nepočíta). Kvalitu samotnej produkcie si hodnotiť nedovolím, hoci siahodlhé hluché prestoje medzi skladbami sprevádzané častým dohadovaním sa členov kapely, či opakované neuvedomenie si stiahnutej hlasitosti na gitare a následné zopakovanie skladby...
Cítil som rozčarovanie z toho, že to, čo vidím a počujem, malo byť hviezdou jazzového podujatia, na pódiu, kde predtým stáli dve významné osobnosti súčasného jazzu. To, čo ma zarazilo ešte viac však bola skutočnosť, že burácajúci aplauz po koncerte Gregoryho Portera bol prekonaný ováciami po odchode speváka Rodrigueza.
Väčšinu publika za normálnych okolností nebudú tvoriť hudobníci alebo hudobní experti a zanietenci, ktorí sú schopní vnímať hudbu ako takú a izolovať ju od ostatných sprievodných vnemov. Budú ho tvoriť ľudia, ktorí sa hudbe špeciálne nevenujú, no občas zahrnú nejakú formu kultúrno-hudobného vyžitia do svojho programu, či už je to počúvanie rádia alebo návšteva koncertu. Pre nich hudba ako taká nemusí byť vnemom primárnym alebo dominujúcim, budú ju vnímať ako súčasť celku, ktorý okrem nej tvorí aj okolité prostredie a atmosféra, kontrast tmavej noci a farebnej žiarivosti reflektorov, atraktivita zvýšených decibelov, davová psychóza, fyzický komfort, momentálna nálada, či dlhodobejšie mentálne rozpoloženie. Totiž samotná prítomnosť na vyvrcholení festivalu a s ním spojená sprievodná atmosféra umocnená príjemným napätím, ktoré vyvoláva predošlé očakávanie tohto vyvrcholenia (známy anglický výraz "hype"), môže stačiť na to, aby bol divák relatívne spokojný, pričom priebeh vystúpenia ako takého nemusí hrať podstatnú rolu.
Stačí headlinerovi na vytvorenie uspokojivého kultúrneho zážitku prosto byť headlinerom? Neexistujúca kauzalita medzi výkonom a hudobno-estetickou hodnotou dvoch po sebe idúcich, diametrálne odlišných vystúpení na jednej strane a reakcie publika na strane druhej hovorí, že áno. Boli diváci nekritickí? Nezáležalo im na tom? Alebo sa im obe produkcie úprimne páčili? Nech je odpoveď akákoľvek, potvrdzuje sa naliehavosť v úvode spomínaného poslania kultúrneho podujatia. Prečo jazzový festival nevyužil silu nálepky "headliner" na propagáciu a šírenie krásy jazzu v okamihu, kedy by táto snaha najviac padla na úrodnú pôdu, ale rozhodol sa kráčať inou cestou?
Pokračovanie nabudúce...
Foto: Valentína Nídelová
Galéria
