Recenzia CD: Album Slovákov, ktorý prerástol Slovensko

Hoci ich prvé plnohodnotné autorské CD uzrelo svetlo sveta len nedávno, slovenská skupina Finally vedená skladateľom a multiinštrumentalistom Eugenom Botošom rozhodne nie je žiaden nováčik. Život formácie možno datovať už od roku 2002, odkedy odohrala nespočetné množstvo veľkých koncertov doma i v zahraničí, často s hudobnými hosťami najvyššej extratriedy. Ich nový album "Final Definition" vznikal dlho a pomaly, jeho cesta obklopená vysokými očakávaniami i nárokmi iste nebola ľahká ani priamočiara. Mená, ktoré sa pod neho napokon podpísali, bez zveličenia tvoria hudobný jazz-funkový dream team. Posúďte sami: Marcus Miller, Victor Wooten, Brian McKnight, Dave Weckl, Eric Marienthal, Jeff Lorber a ďalší. Pútavé okolnosti a pozadie celého projektu "Finally" sú však vecou samostatného článku, nasledujúce riadky patria výlučne hudbe, ktorej vdýchol život a otázke, ktorá sa pýta: Znie to tak dobre, ako to vyzerá?

Srdce basgitaristu nemôže neposkočiť doslova v prvých sekundách. Dlho očakávané CD otvára groove kráľa groove-ov, Marcusa Millera. Po ôsmich taktoch gradujúcich napätie vstupuje do skladby zvyšok inštrumentálnej sekcie kapely. V tej chvíli definitívne opúšťate Slovensko i strednú Európu a ocitáte sa v Amerike, v zlatej ére funky hudby, pocit, ktorý dokonale umocní po všetkých stránkach autenticky znejúca 70s sláčiková slučka. Vokály Sheldona Reynoldsa (známy zo skupín Earth, Wind & Fire a The Commodores) sú už len čerešničkou na torte. Lenže ja som nedočkavý a nevydržím si najprv nevypočuť útržky z iných skladieb predtým, ako si detailne vychutnám album ako celok. A tak skenujem skladby jednu po druhej a počujem funk, prvky fusion, baladický soul, energické latino, i jazz. A hoci hudobný štýl jednotlivých piesní nie je unitárny, akosi mi to neprekáža, akosi to celé ide dokopy. A znie to všade rovnako excelentne. 

Ak máte nielen radi hudbu, ale aj kvalitný zvuk ako taký (ukazujem na vás, audiofili), toto CD je jednoducho pre vás ako stvorené, budete si spokojne pokyvkávať hlavou. Každá stopa je priezračne čistá.  Keď počujem basovú linku, počujem (a cítim) prsty basgitaristu udierajúce o struny, akoby som ho mal pred očami.  Nikto nič nevyrovnáva prehnanou kompresiou, nezakrýva hallom, ani nekamufluje ekvalizérom, či skreslením. Nie je totiž čo zakrývať, hudobníci sú špičkoví. O syndróme "Vojny hlasitosti", ktorou posledné roky trpí hudobný priemysel, tu nie je ani chýru. Skladby dýchajú dynamikou, rozdiely však nie sú natoľko markantné, aby ste sa museli hrať s nastavením hlasitosti, nejde predsa o vážnu hudbu. Čo sa digitálnych zvukov týka, použitie moderných technológií v kombinácií s umom aranžéra a zvukového majstra zabezpečilo, že sterilná pachuť MIDI vám na um nezíde. To, že mnoho bicích stôp na CD je programovaných som zistil potom, čo som si to prečítal v brožúrke, všetko znie veľmi verne a živo. To, čo ma však upútalo najviac, je práca s priestorom. Stereo je tu vskutku široké a nielen na slúchadlách som mal zážitok z ilúzie, že som vlastne v centre diania, v nahrávacej miestnosti so svetovými hudobnými legendami.

O legendy na albume, ako už bolo spomenuté v úvode, núdza naozaj nie je. V takýchto prípadoch hrozí, že hviezdna žiara hostí zatieni domácu skupinu a ich dielo ako také. O to viac ma potešilo, keď som si uvedomil, že skladby "LA Funk" alebo "Love For Real" nepočúvam kvôli mojim basgitarovým hrdinom Victorovi Wootenovi a Marcusovi Millerovi, ale kvôli tomu, že sa mi páčia ako také. O veľkosti všetkých hudobných hviezd svedčí aj fakt, že svoje účinkovanie na albume nepoňali ako vlastnú predvádzaciu exhibíciu, ale s nadhľadom a porozumením jednoducho zahrali to, čo dané skladby potrebovali a zároveň si zachovali svoj podpisový "sound". Inak povedané, album nezatienili, ale obohatili a dotvorili. Ba čo viac, skladby bez magického slova "featuring" nie sú o nič slabšími kúskami, práve naopak, napríklad "U Need Me" so svojím ústredným jazz-rockovým riffom (na gitare skvelý Martin Koleda) patrí medzi moje obľúbené. Pre fanúšika je navyše osviežujúce počuť svojich obľúbencov v inom ako vo svojom vlastnom kontexte.

 

Z aranžérskeho i producentského hľadiska je evidentné, že nič nebolo nechané na náhodu. Všetko má svoje miesto, všetko je premyslené do posledného detailu, makro i mikro-kompozične. Ak hľadáte spontánnosť a nepredvídateľnosť voľného improvizovaného jazzu, hľadajte inde. Život a ľudské teplo však nájdete aj tu. Jeho odtlačok tu zanechala zdĺhavá, náročná, mravenčia práca, na ktorú sa Eugen Botoš a jeho tím podujali, aby sa čo najbližšie priblížili svojej platonickej vízií dokonalej hudby, ktorá im dlhé roky znela v hlavách. Toto sterilita nie je.

Ak máte radi basgitaru, tento album si zamilujete. Koniec koncov ide o hudbu zlatej éry tohto nástroja a o tú vo "Final Definition" nie je núdza, aj vďaka excelentnému "domácemu" basgitaristovi menom Robert Vizvári. Líder Eugen Botoš obsluhujúci klávesové nástroje sa naopak akoby otcovsky zdanlivo drží v úzadí a zväčša farbí piesne harmonickými plochami, dávajúc vyniknúť ostatným hudobníkom. Jeho aranžérsko-producentský nadhľad je cítiť, každú skladbu odohral s úctou a láskou k nej a ani v takom prestížnom projekte, akým tento album je, nedovolil svojmu muzikantskému egu (máme ho všetci) zbytočne strhnúť pozornosť na seba. Na záver by som ešte rád vyzdvihol počin s názvom "Travel In Time", ktorý nás na tému Coltraneovho "Giant Steps" elegantne prevedie hudbou 20. storočia, autenticky, verne a plynule. Aranžérsky skvost, prekvapivý a vítaný zvrat v charaktere albumu.

Eugen Botoš a jeho Finally so svojím novým albumom neposúva hranice možností hudby, nesnaží sa prebádať neprebádané, nejde o novátorský experiment, nerobí modernu. Ak čakáte, že budete počuť akýsi nový, doposiaľ nevídaný obsah, čakáte márne. "Final Definition" je od základu o čomsi inom. Je to prakticky dokonalá realizácia hudby neskoršieho 20. storočia vychádzajúcej z predovšetkým afro-amerického funku a soulu, avšak z pohľadu a skúsenosti hudobníkov storočia dvadsiateho prvého a s expertízou a schopnosťami hudobníkov storočia dvadsiateho prvého. Je to nevídaný manažérsky zázrak, v ktorom sa slovenskej kapele na čele so slovenským hudobníkom podarilo vytvoriť dielo svetovej triedy za účasti internacionálnych hudobných špičiek. Odpoveďou na moju úvodnú otázku je rezolútne "áno".