Jazzman týždňa: Gregory Porter
Kariéra tohto talentovaného, nádejného hráča amerického futbalu sa začala rozbiehať veľmi sľubne. Vďaka štipendiu, ktoré kompletne pokrývalo jeho náklady na štúdium, sa mohol mladý Gregory Porter naplno venovať tréningu v klube San Diego State University. Vykročil na cestu stať sa hviezdou prestížnej univerzitnej futbalovej ligy. Osud však rozhodol inak.
Gregory Porter sa narodil 4. novembra v roku 1971 v hlavnom meste štátu California, Sacramento. Hoci má až sedem súrodencov, bola to jeho matka Ruth, ktorá bola jeho hlavnou oporou v detstve, najmä čo sa týka hudby. Už v ranom veku cítila jeho nadanie a motivovala ho k spevu v kostole. Porterov otec, Rufus, naopak v rodine absentoval. “Strávil som s ním len pár dní môjho života,” hovorí Porter. Zároveň dodáva, že rolu otca mu suplovali nahrávky Nat King Colea, na ktorom vlastne hudobne vyrástol a pri ktorom cítil, akoby sa mu osobne prostredníctvom svojich piesní prihováral. (Svoje ovocie to napokon prinieslo v podobe Porterovho najnovšieho symfonického počinu “Nat King Cole and Me”, v ktorom tejto speváckej legende vzdáva holt. Redaktor vrelo odporúča.)
Porterov dovtedajší život sa zrútil na prahu dospelosti. Najprv jeho futbalovú kariéru zničilo zranenie ramena a o niečo neskôr jeho milovaná mama podľahla rakovine. Posledné slová, ktoré údajne svojmu synovi na smrteľnej posteli povedala, boli: “Spievaj, dieťa, spievaj.” Porter mal 21 rokov a stratil svoju najbližšiu osobu i identitu, ktorej pilierom bol šport.
Aby dokázal zmierniť následky traumatických udalostí, začal chodiť na jam sessions, trikrát do týždňa. Práve tu sa naplno začala ukazovať jeho muzikalita. V jeho hlase sa nedal nepočuť šelest Nat King Colea a forte Marvina Gaya. A tak sa Porter, ktorý mal vtedy v pláne stať sa mestským architektom-plánovačom, postupne vybral na celkom inú cestu.
Skalní fanúšikovia vedia, že charizmatický spevák nezakotvil iba v jazze. Pred svojim veľkým kariérnym vzostupom a (zatiaľ) najväčšou slávou totiž pôsobil ako muzikálový herec na Broadwayi. Účinkoval v muzikáli o histórií blues, ktorý nesie názov It Ain’t Nothing But The Blues. New York, do ktorého sa presťahoval, mu však napokon priniesol neporovnateľne väčší úspech. Približne od roku 2004 začal vystupovať na rôznych miestach v okolí Brooklynu, vrátane reštaurácie, kde zároveň pracoval ako kuchár. Nakoniec zakotvil v Harleme, v podniku St. Nick’s Pub, kde pravidelne hrával každý týždeň. Bolo to práve tu, kde stretol svoju budúcu jadernú kapelu.
V roku 2010 vydáva svoj debutový album “Water,” ktorý bol nominovaný na cenu Grammy za najlepší vokálny jazzový album. O dva roky neskôr nasledovalo CD “Be Good” a nominácie na seba opäť nenechali čakať. Zlom nastal v roku 2013, kedy podpisuje zmluvu s Blue Note Records. Pod hlavičkou tohto slávneho vydavateľstva totiž vydáva album “Liquid Spirit,” ktorý sa nielen dočkal sošky Grammy za najlepší vokálny jazzový album, ale aj sa dostal na popredné priečky hudobných rebríčkov a tým nemáme na mysli len rebríčky žánrovo obmedzené na jazz. Navyše sa z neho vo Veľkej Británií predalo vyše 100 000 kusov, čo je na jazzový album v roku 2013 priam zázrak. Nasledujúce dielo “Take Me To The Alley” iba potvrdilo Porterov hviezdny vzostup ďalšou soškou Grammy a poprednými miestami v hudobných rebríčkoch.
Gregory Porter je dôkaz, že príchod úspechu nie je vekovo obmedzený, veď svoj debut dokončil už ako skoro štyridsaťročný a vo svete prerazil ešte neskôr. Dnes si milióny fanúšikov na celej planéte vychutnávajú jeho úprimný a láskavý spev naživo i prostredníctvom jeho piatich albumov.
Slováci sa naňho môžu čoskoro tešiť tiež, hoci k nám v minulosti už párkrát zavítal. Tento raz jeho koncert bude mať na svedomí organizácia City Sounds a bude sa konať 15. novembra v bratislavskom Istropolise. Nenechajte si ho ujsť!
Mimochodom, čo tá jeho čiapka? Napriek tomu, že kedysi išlo o zdravotno-kozmetickú pomôcku kvôli kožným problémom, dnes Porter priznáva, že ide o imidž. Pravda, veď bez nej si ho asi ani nevieme predstaviť.
