Keď Gregory Porter pred rokom vystupoval na JazzFeste Brno, váhal som, či na koncert toho chlapa v čudnej čiapke vôbec ísť. Nakoniec moja zvedavosť zvíťazila nad konzervatívnou nedôverou voči indivíduám, ktoré si pokrývku hlavy nedávajú dolu ani v miestnosti. Na koncert som teda išiel a to, čo som zažil, mám ešte dnes v živej pamäti. Od prvých tónov až do posledného prídavku som v nemom úžase sledoval dokonalý prejav hypnotizujúceho hlasu, aký som dovtedy ešte nepočul.
Po poslednom prídavku som mal jasno v tom, že s týmto charizmatickým človekom sa chcem raz stretnúť osobne. Po čase sa mi potvrdilo pravidlo, že ak človek po niečom veľmi túži a ide cieľavedome za tým, možu sa jeho túžby splniť. A tak som sa takmer presne po roku, v deň koncertu Gregoryho Portera v Bratislave, ocitol s ním v jednej miestnosti, aby som mu položil pár otázok.
Vitajte v jarnej Bratislave. Dnes máte šťastie na krásne počasie, viete sa tešiť sa z jari?
Jar ma vždy inšpiruje. Čakám na ňu celý rok, skutočne.
Máte vôbec pri Vašom neustálom cestovnom vyťažení šancu si ju vychutnať?
Je pravda, že cestujem veľmi veľa. Niekto to nedávno zrátal. Bolo to približne štyristo koncertov za posledné dva roky. Minulý rok to bolo niečo cez dvestosedemdesiat.
Keď sa ráno zobudíte, príde Vám na myseľ nejaká vaša melódia, ktorú potom máte v hlave po celý deň? Niečo, čo Vám celý deň robí tú správnu náladu alebo čo sa presne hodí na ten ktorý deň?
Keď som sám, často si spievam Water, No Love Dying, Painted on Canvas. Painted on Canvas je pieseň o vzájomnom rešpektovaní sa, o dobre medzi ľuďmi. Má v sebe veľa energie. Popri melódii vždy ku mne prehovára aj jej text. Tieto tri piesne si často pospevujem keď sa prechádzam. Sú také optimistické, a ja som optimista (Gregory zanôti nahlas There is No Love Dying Here).
Ak porovnávame Vaše doterajšie tri sólové albumy, najstarší z nich, Water, sa mi zdá asi najjazzovejší. Všetky tri sú majú spoločné to, že sú výhradne piesňové, avšak tak ako aranžmány, melódie či saxofónové sóla na tom prvom idú viac do jazzu. Čo všetko ovplyvňovalo túto rôznorodosť? Mala na ňu vplyv aj zmena vydavateľstva?
Svoju úlohu zohrali rôzne faktory - nahrávacia spoločnosť, rozdielne emócie. Myslím však, že medzi týmito albumami je napriek tomu nejaká súvislosť, napríklad rovnaký spôsob odovzdávania emócií. Je však pravda, že hudobne môžu byť vnímané rozdielne. Viete, na prvej platni sa človek chce prezentovať tak, aby bolo všetkým jasné, aká jeho hudba bude. Keďže som sa cítil byť jazzovým spevákom, chcel som sa tak hneď od začiatku prezentovať. Povedal som si, že proste musím ukázať, že je tu nejaký soul, že musím ukázať, že existujú aj nejaké štandardy. A potom, keď sa už cítite pohodlne, necháte jazz hovoriť sám za seba. Nemusí to byť nevyhnutne tin-tin-ti-don, tin-tin-ti-don Jazz je jeden veľký dom s veľmi širokou strechou.
Bol veľký rozdiel v predaji jednotlivých albumov? Raketový nárast?
Je dosť možné, že bol ovplyvnemý aj mechanizmom nahrávacích spoločností. Be Good a Water sa dnes darí teraz lepšie ako kedysi, i keď, nepredávali sa zle ani predtým. Ale Liquid Spirit? To naozaj nikto neočakával. V niektorých krajinách sa predával takmer ako nejaké popové albumy. Existuje ešte jeden album, ktorý vznikol pred týmito tromi, to však bolo skôr len také demo.
Nedávno ste spolu s Dianne Reeves nahrali duet na jej najnovšie CD Beautiful Life. Poznám ten album, ale priznám sa, že na prvé počutie by som hneď v prvých taktoch asi neuhádol, že to spievate vy. Necítiť takú suverenitu aká je pre Váš prejav typická.
(Smiech) Nie je to môj jediný duet. Chystám jeden aj na album Lizz Wright.
Lizz bude v spievať Bratislave o necelý mesiac.
Fakt? Pozdravujte ju. Lizz je úžasná speváčka. S duetmi to funguje tak, že ak Vás niekto pozve spievať duet, nemôžete proste prísť a svojim spevom ho prevalcovať. Ak to spravíte, nie ste ten správny partner na duet. Prípad Dianne Reeves – je to archetyp duetu, niečo ako láskavý dialóg. Musí byť jemný a zmyselný.
Je o Vás známe, že ste vyrastali na gospelovej hudbe, ktorá Vaše hudobné smerovanie výrazne ovplyvnila. Keď som Vás videl pred rokom na koncerte, mal som pocit, ako by ste z pódia priam kázali k masám. Svojou vlastnou hudobnou rečou z hĺbky duše, pričom veľká čast posolstva je skrytá dakde hlboko v notách. Je gospelová hudba aj dnes populárna medzi mladými američanmi alebo ju považujú za prežitok?
Postavenie gospelu už určite nie je také významné ako bývalo kedysi. Je však pravdou, že veľa hudobníkov, ktorí nakoniec zakotvia v jazze, má nejakú skúsenosť s cirkvou. Myslím teraz ten expresívny, emocionálny štýl, ktorý je v afro-americkej cirkvi. Sám ste to povedali, skryté v notách. Tá spiritualita, duchovnosť v mojom prípade vychádza z mojej mladosti. Dnes mladí ľudia dostávajú hudobné informácie z albumov, rádií, videokanálov. Je to úplne iný svet. Ten hlas, ktorý v mojej hudbe počujete, a ktorý považujete za úprimný, to je hlas, ktorý som ja počúval v kostole takmer každodenne.
Ste známym spevákom, nahrávate u významných nahrávacích spoločností. Ide o relatívne veľký biznis. Do akej miery Vám veľká nahrávacia spoločnosť dáva slobodu, alebo naopak, ako Vás limituje pri výbere hudby, ktorú dávate na svoje albumy?
Neviem, možno zmeškali lietadlo, alebo som nezdvihol telefón či neotvoril dvere, ale nikto mi nič neprikazoval ani nezakazoval. Asi mi už dôverujú. Nahral som pre nich album, ktorý je úspešný. Nikto mi nehovorí, či mám nahrať jazzovú platňu alebo pop singel. Takisto, ani ja nesledujem to, či ide niekto remixovať moje skladby alebo sa bude hrať niekde v rozhlase moja Hey Laura, Musical Genocide alebo Liquid Spirit. Piesne píšem úprimne, ako jednoduché posolstvá. Sám od seba, nehovorím si pritom akú bude mať pieseň minutáž len preto, aby sa hrala v rádiách. Písal som piesne viacmenej s tým, že budú obsahovať niečo podobné ako obsahuje blues, nie ako popové piesne.
V rozhovoroch často prízvukujete, aký význam pre Vás mala podpora od matky. Ako Vám dodávala sebadôveru, pokiaľ išlo o Vaše smerovanie k hudbe. Raz ste spomenuli, že prv , než ste sa sa začali živiť hudbou, robili ste rôzne podradné práce. Ak to nie je tajomstvo, o aké práce išlo? Práca na čerpacej stanici či niečo podobné?
Kiež by to bola práca na pumpe (smiech). Poviem otvorene, čistil som aj záchody, nahadzoval lopatou kukuricu do stroja na prípravu potravy pre psov, maľoval izby a podobne. Poviem Vám však takto: každá životná skúsenosť Vám niečo dá. Či už ide o konkrétnu prácu alebo ľudí s ktorými sa v živote stretnete. To všetko formuje Vaše životné postoje, vrátane toho, ako pristupujte k hudbe.
Takže teraz vlastne máte svoju prácu snov?
Nikdy som si nemyslel, že to bude možné. Existujú sny dosiahnuťeľné a potom tie, ktoré dosiahnuteľné nie sú. Nemyslel som si, že toto bude niekedy dosiahnuteľný sen.
Ako ste v priebehu času pracovali na dosiahnutí vlastného výrazu, prípadne toho správneho hlasu, techniky spevu?
Našťastie, v muzikáloch vždy odomňa chceli len môj prirodzený hlas. Nikdy nechceli aby som menil svoj prístup k hudbe a spevu. Stačilo používať hlas tak, ako som ho používal aj dovtedy. V divadle ma dávali za príklad ostatným, aj študovaným spevákom, aby spievali tak ako ja, prirodzene. A to všetko bolo v čase keď som v divadle spieval svoju prvú úlohu. Prirodzený výraz nie je to, s čím som sa jedného pekného rána zobudil. Je to niečo, čo človek získava roky. Niečo ako prirodzená zbierka seba samého.
Žiadajú Vás niekedy o radu začínajúci speváci? Viete im poradiť?
Necítim sa byť úplne kvalifikovanou osobou na to, aby som dával nejaké odborné rady. Stane sa však občas, že mám príležitosť debatovať na školách s mladými ľudmi. Vždy sa ich snažím nasmerovať na to, aby objavili vo svojom talente alebo umení nejakú jedinečnosť. Aby využili svoj osobný príbeh, to, čo sa naučili od matky, babky, aby vyjadrili svoju bolesť, trápenie. Spýtam sa takto – čo máme radi na Janis Joplin alebo Billie Holiday? Ich hlasy mali svoj život. A život, ktorý žili, je v ich hudbe. Samozrejme, že by sme boli radšej, keby ešte obe žili, bez tých svojich tragédií. Veľmi by som si želal, keby mohli žiť svoj krásny život, v nádhernom dome a pestovať ruže. Ale život, ktorý Janis Joplin žila, bol mimoriadny. Neradím mladým ľuďom, aby žili v ťažkých podmienkach. Hovorím im len, aby svoj život, nech už sa odohráva v ktorejkoľvek krajine, dostali do svojej hudby. Nie je podstatné akému štýlu sa venujú.
Určite nejestvuje jednoznačný recept na slávu. Veľa ľudí však robí všetko pre to, aby sa stalo slávnymi. Ale nech robia čokoľvek, nevedia sa úspešnými stať.
Poviem Vám jednu príhodu. Jeden mladík v Amsterdame ma spoznal a ponúkol sa, že mi spraví sprievodcu po meste. Hovorím si - super. O päť minút neskôr mi povie, že je spevák a že chce byť slávny. Povedal som mu, že to je úplne nesprávne uvažovanie. Pretože to celé nie je vôbec o tom, že človek chce byť slávny. Ja chcem skladať dobré piesne, rozprávať príbehy. Keď bude človek k veci pristupovať čestne, m-o-ž-n-o, že sa raz stane slávnym. Nikto mu však nevie zaručiť, že sa tak naozaj stane. Na svete je tak veľa úžasných umelcov, ktorí dokážu neuveriteľné veci a pritom o nich nikto nemá záujem. Neviem prečo to tak je. Záruka na slávu proste neexistuje. Tiež sa môže stať to, že dnes máte niečo, čo ľudia nechcú počuť teraz, ale možno budú chcieť o pár rokov neskôr. Napíšete skladbu, ktorá zaujme až o desať rokov. Nikde nie je žiadna záruka, že sa stanete slávnym práve vtedy, keď si to tak veľmi želáte. Len sám umelec si musí vedieť povedať, či mu to všetko prinesie slávu alebo chudobu, ak v sebe živí myšlienku, že raz bude úspešný. Možno aj ja som v sebe dlho živil myšlienku, že svoj hlas raz v hudbe nejak využijem. Pretože dlho som žil bez toho, aby som bol úspešný. Netušiac, či sa mi to niekedy podarí. Zmenilo sa to až pred pár rokmi. Ale to som vtedy ešte nevedel. Moja sestra je teraz zrazu veľmi múdra, keď tvrdí, že odjakživa vedela, že mi to raz vyjde. Hoci si dobre pamätám ako mi predtým všetci radili, aby so s hudbou prestal.
Stali ste sa v niektorých krajinách slávnym zo dňa na deň?
Vo Francúzsku, Nemecku a Anglicku asi aj ano. Albumy sa predávali a uznanie prišlo veľmi rýchlo. Ale v okruhu ľudí, ktorí ma poznajú v New Yorku, išlo skôr o akceptáciu.
Kde v USA momentálne žijete?
V Brooklyne. Kúpil som si síce dom v Kalifornii, aby som bol bližšie k príbuzenstvu, ale nebývam tam zatiaľ.
Hrávate v USA občas aj v kluboch, v ktorých ste začínali alebo sa orientujete viac na hranie v Európe?
V New Yorku hrávam vo väčších kluboch ako dakedy. Hrával som aj v kluboch v kúte, bez svetla, kde ma ľudia utišovali, aby som nerušil (smiech).
Poviete nám niečo o Vašich nových projektoch, ktoré Vás v tomto roku čakajú?
Mal by som hrať s Metropolitan Orchestra. Ak robím projekt s niekým iným, snažím sa, aby to bolo niečo odlišné od toho, čo robím bežne so svojou skupinou. Najviac však budem asi hrať so svojou skupinou. Sme k sebe navzájom lojálni.
Máte už v zásuvke pripravené nejaké skladby na nové CD?
Samozrejme, na niečom som pracoval aj dnes, kým som nebol vyrušený nejakým interview (smiech).
Ďakujeme za rozhovor
Foto: Ľubomír Duban
Maroš Pavlík
