Recenzia CD: Vizváryho pocta basgitarovej legende
Klavirista a skladateľ Eugen Vizváry vydáva svoj v poradí druhý album. Je zvláštny tým, že ho venoval Jacovi Pastoriovi, basgitarovej i jazzovej legende 20. storočia. Na jeho vzniku sa podieľalo množstvo popredných slovenských i českých hudobníkov (kľúčovej role basistu sa tentoraz zhostili Robert Vizvári, Juraj Griglák, Oskar Rózsa a Tomáš "Gaštan" Baroš) a obsahuje interpretácie kompozícií amerického basgitaristu i Eugenove autorské skladby.
"For Jaco" obsahuje 11 inštrumentálnych skladieb. Tri z nich pochádzajú z pera samotného Jaca Pastoria (vlastne štyri, ak počítame jednu dvojskladbu, o ktorej budeme hovoriť neskôr) a jedna z dielne J. S. Bacha, ktorú basgitarista preslávil aj v jazzových kruhoch (na albume ju interpretuje skvelý Robert Vizvári). Ostatné skladby, viac či menej inšpirované zosnulou legendou, zložil líder projektu Eugen Vizváry. Album nás láka už svojou prednou stranou vyobrazujúcou mytologickú bytosť, ktorú má na svedomí maliar Marek Ormandik.
Najsilnejšia stránka celého albumu sa prejaví už v úvodných taktoch prvej skladby. Tou je bohatá zvuková farebnosť. Eugen sa zďaleka neobmedzil len na zostavu, z ktorej ho poznáme snáď najlepšie, teda elektrické piano, basgitara a bicie. Už v prvej skladbe s názvom "The Island" vstúpia do hry perkusie, akustická gitara, basový klarinet Pavla Hoďu i zvuk pan flute, čím sa plejáda farieb nekončí. Fakt, že na albume účinkuje 15 špičkových hudobníkov ako aj niekoľko zvukových majstrov zabezpečilo, že aj jeden nástroj bude v každej skladbe znieť o trochu inak. V tomto prípade je to dobre, hudba je pútavejšia a variabilnejšia.
Hoci ide o album, ktorý je aj tribútom basgitarovej legende, nenájdeme tu notorické "hity" ako Donna Lee, The Chicken, či Continuum. Toto vkusné rozhodnutie hodnotím výrazne pozitívne. Eugen sa namiesto toho podujal preskúmať Jacove menej známe či hrané skladby a tak na albume nájdeme kompozície "Three Women", "Amelia", či ojedinelý súzvuk "Liberty City" a "Portrait of Tracy" v podaní Anity Soul. Ešte potešujúcejšie je, že žiadna z menovaných nie je jednoduchou reinterpretáciou existujúceho. Vďaka tomu, že Eugen pri každej skladbe zvolil inštrumentáciu odlišnú od originálu, všetko znie familiárne a čerstvo zároveň a tak sa napríklad big bandová "Amelia" ocitá v kontexte rhodes tria a pôvodné sólo piano "Three Women" ožíva vďaka triu akustickom.
Basgitaristi i fanúšikovia Jaca Pastoria sa potešia, o zaujímavé dianie v nízkofrekvenčnom spektre núdza rozhodne nie je. Každý z vyššie menovaných basistov sa svojej role zhostil excelentne. Basové linky sú precízne, často virtuózne a hoci osobitý "sound" každého z majstrov basy sa nezaprie, odkaz Jaca je nesporne cítiť (agresívny staccato groove, kvílivé bezpražcové melódie, použitie flažoletov) aj napriek tomu, že sa pri nahrávaní experimentovalo s rôznymi typmi basgitár. Eugen sa ako režisér projektu vybral cestou "vintage" zvuku so všetkým, čo k nemu patrí a preto nielen basgitara, ale aj celý mix znie správne "špinavo" a "šumivo". "Vintage" je aj prístup k nahrávaniu samotnému. Všetko je preto veľmi živé a post-produkcia a overdubbing v slovníku tohto albumu v podstate nefigurujú. Zaujímavým elementom albumu je konfrontácia modernej hry na bicí spravidla v podaní mladého Dávida Hodeka a spomínaného "vintage" zvuku.
Jaco na novom (minutážou bohatom) albume Eugena Vizváryho neožil len vďaka basgitarovým linkám. Jeho duch je prítomný aj v klaviristových vlastných kompozíciach, vo zvuku a aranžmáne perkusií, v znepokojivých harmóniach či prvkoch latina. Brožúra CD hovorí, že ideou projektu bolo pomôcť udržať Jacov odkaz nažive a tento zámer sa naplniť podarilo. Na záver by som snáď ešte vyzdvihol poslednú skladbu "Red Well" so silnou ústrednou témou, ktorá svojou modernou jazzovou koncepciou možno naznačuje, kam sa budú Eugenove kroky uberať v budúcnosti.
Foto: Eugen Vizváry official
Galéria
