Stretol som sa s mladým banskobystrickým hudobníkom, saxofonistom, skladateľom a pedagógom Martinom Uherekom. Rozprávali sme sa o jeho novom albume "Príbehy jazzu", ktorý je výnimočný jednak hovoreným slovom, ktorého sa Martin ujal, ale taktiež svojim "hudobno - edukačným" konceptom. Taktiež sme hovoril o Martinových budúcich hudobných plánoch a víziách.
Martin, prezraď nám ako vznikol samotný nápad hovoriť príbehy s edukačným charakterom na koncertoch?
Na jazzovej scéne sa ako aktívny hráč pohybujem už zhruba od svojich 20 rokov a ako každý jazzman sa čas od času stretávam s nepochopením jazzovej hudby u poslucháčov. Nerozumeli, prečo hráme tak, ako hráme a o čo vlastne v našej hudbe ide. Napadlo mi, že by som to mohol zmeniť, využil som to, že mám dar reči. Chcel som ľuďom pomocou hovoreného slova vysvetliť to, čo nepochopili z hranej hudby. Začalo to ako moderovanie koncertov, postupne sa to pretvorilo až do malých príbehov – v nich som hovoril o základných princípoch jazzu, o jeho histórii, o jazzových hudobníkoch, o tom ako vzniká improvizácia… Začalo to mať trošku edukatívny charakter, no bolo mi jasné, že ľudia sa chcú aj zabaviť. Takže som sa zameral najmä na tie vtipnejšie príhody, ktorých sa v dejinách jazzu udialo neúrekom. Keďže som sa vždy zaujímal o históriu jazzu, veľa som ju študoval, čítal som veľa autobiografií a kníh - takže som nemal problém tieto informácie odprezentovať. Postupne sa celý tento proces vyformoval do projektu Príbehy jazzu. Oficiálne začal fungovať začiatkom v roku 2013 v banskobystrickom Jazz klube 12, kde sme koncerty robili každý týždeň. Všimol som si, že ľudí to zaujímalo, poslucháčska základňa sa rozširovala.
Navštevovali koncerty ľudia iba z Banskej Bystrice, alebo aj z okolitých regiónov?
Základ poslucháčov bol z BB, ale veľa ľudí prišlo aj z iných miest. Bližších, ako Žiar Nad Hronom, Zvolen, ale aj z ďaleka, raz prišli fanúšikovia z Trnavy, čo ma veľmi prekvapilo a potešilo. S Príbehmi jazzu sme potom niekoľko krát vystúpili aj na festivaloch, v rámci Mikulášskeho jazzového festivalu alebo na Topoľčianskom Top Jazz Feste, ktorý organizoval Rudolf Goga. Tam sme začínali ako prví v poradí. Bol to dobrý ťah, verím, že vďaka Príbehom jazzu si poslucháči mohli užiť celý festival ešte viac, keďže som im vysvetlil, čo sa počas hrania deje na pódiu, ako hudobníci komunikujú, ako funguje štruktúra skladby… veci, ktoré robili aj kapely, ktoré hrali po nás.
S akou formáciou si spolupracoval v začiatkoch tohto projektu?
Na začiatku to bol Róbert Ragan Jr na kontrabase, s ktorým hrám doteraz a Samuel Juráš na bicích nástrojoch. Začínali sme v zložení pianoless trio, s ktorým boli Príbehy jazzu dlho spojené. Dlho bol mojim idolom Sonny Rollins, a podľa jeho vzoru som aj ja hral v tomto obsadení. Asi po roku som začal obsadenie kapely obmieňať. Hrával som aj s Pavlom Blahom na bicie nástroje a s Petrom Kormanom na kontrabase. Neskôr som do projektu zavolal bubeníka Petra Solárika. Popri tom všetkom som vytvoril aj “komornejšiu odnož” projektu Príbehy jazzu, konkrétne v duu s klaviristom Klaudiom Kováčom. S Klaudiom sme na koncertoch vysvetľovali a predvádzali ako sa v 30. a 40. rokoch minulého storočia v USA jammovalo, akú atmosféru asi mali tie spontánne stretnutia hudobníkov, o ktorých všetci toľko hovorili. Kombináciou ľudí zo všetkých týchto zoskupení nakoniec vznikla zostava, ktorá nahrala CD Príbehy jazzu - Peter Solárik, Klaudius Kováč, Róbert Ragan Jr. a ja.
Prečo si sa rozhodol nahrať CD Príbehy jazzu v plnom obsadení kvarteta?
Klaudius Kováč a Peter Solárik v súčasnosti so mnou hrajú v mojom kvartete a s Róbertom Raganom Jr. spolu hrávam už od svojich úplných začiatkov, takže spoločný kapelový zvuk sme poznali a vedeli sme, čo môžeme čakať. V plnom zložení – v kvartete - znejú Príbehy jazzu asi najlepšie, najzaujímavejšie a pôsobia pre cieľovú skupinu poslucháčov najedukačnejšie. Dá sa pri tom ukázať asi najviac vecí.
Neuvažoval si nad vydaním CD Príbehy jazzu vol. 2 s tým, že by si na ňom využil aj iné zloženia – duo, pianoless trio?
Jednoznačne - aj čo sa týka ďalších vydaní, aj iných zložení. Pamätám si, že keď som bol malý chlapec, moji rodičia mali v knižnici Dejiny Umenia 1,2,3,4,5,6,7, 8, 9. Boli to veľké zväzky kníh. Moja vízia je, že o dvadsať rokov prídem k niekomu na návštevu a na jeho poličke uvidím CD Príbehy jazzu vol. 1, 2, 3, 4, 5, 6… v rôznych obsadeniach a zamerané na jednotlivé obdobia alebo prvky jazzu. Prial by som si, aby keď si nejaké dieťa v budúcnosti nájde všetky diely CD Príbehy jazzu, tak aby si ich vypočulo, rovnako ako som si ja čítal knihy Dejiny Umenia. Ak tomu bude venovať pozornosť, tak bude mať „základnú jazzovú školu“ za sebou, čo mu pomôže aj pri tom, ak bude chcieť hrať jazzovú hudbu na nástroji. Alebo ho kľudne len počúvať - ale už s určitými vedomosťami, takže bude vedieť oceniť aj rôzne nuánsy.
Podľa čoho si si vyberal jednotlivé príbehy na CD Príbehy jazzu? Bolo ťažké si vyberať príbehy z veľkého množstva príbehov a tém, ktoré si už odprezentoval na koncertoch?
Proces bol úplne rovnaký ako na živých koncertoch. Aj tam som začal s podobnými príbehmi ako na tomto prvom CD Príbehy jazzu. Ľudia, ktorí chodia na koncerty nepoznajú mená ako Charlie Parker, Sonny Rollins, Dexter Gordon atď. Všimol som si, že si tým pádom tieto osobnosti ani ich prínos nepamätali, hoci som im mohol venovať aj celý jeden večer. Preto som sa začal zameriavať skôr na historický prierez, v ktorom som v krátkosti prešiel najdôležitejšími štýlmi. Na začiatku som teda stanovil nejaký podklad, o ktorý sa neskôr poslucháči mohli oprieť - hoci ešte nepoznali konkrétne mená, keď som povedal, že Charlie Parker bol najvýznamnejším saxofonistom bebopu, tak ho už vedeli zaradiť. Ďalej som sa potom mohol začal venovať konkrétnym osobnostiam a im venovať celý jeden večer. Toto prvé CD je teda tiež základným historickým prierezom, ktorý má poslucháča zasvätiť do jazzovej hudby. V nasledujúcich pokračovaniach sa určite zameriam viac na jednotlivé štýly a hráčov.
Napriek tomu máš na tomto albume kompozíciu „Pink Monk“ a Monkovi si dokonca venoval celé jedno hovorené slovo. Prečo si si vybral práve Monka?
Áno je to pravda. Thelonious Monk je moja tajná láska jazzu. Monk si prešiel celým spektrom jazzových štýlov. Začínal ako „stride pianista“, stál pri zrode bebopu, ale v podstate aj tak nehral “čistý” bebop. Bud Powell (Monkov žiak) hral oveľa bebopovejšie ako Thelonious. Monk mal nesmierne svojský prístup a štýl hry. Jeho prístup k melódii ma veľmi ovplyvnil a preto som sa rozhodol mu venovať toľko priestoru a skladbu „Pink Monk.“ Podľa mňa Monk spomedzi všetkých jazzmanov najjasnejšie používal rytmicko melodické opakovanie motívov, niekedy až matematicky presné a logické. Na jeho skladbách sa dá teda ľuďom jasne demonštrovať tento princíp, ktorý je pre jazzovú hudbu veľmi dôležitý.
Aký bol rozdiel v moderovaní a hraní tohto projektu naživo a pri jeho nahrávaní v štúdiu?
Atmosféra živého koncertu na tomto CD nie je zachytená. Má to viacero dôvodov. Pri koncertoch kde sa ľudia prídu zabaviť, vypiť si, sa viac sústreďujem na vtipné historky a „pikošky“. O niečo menej priestoru venujem edukácii. Keby sa ľudia chceli IBA vzdelávať, môžu ísť do knižnice, oni ale prišli do klubu na koncert. Preto sa tam snažím vytvoriť príjemnú, zábavnú atmosféru, aby mali chuť sa opakovane vracať. Samozrejme im popri tom aj podám nejaké vedomosti a informácie, ale skôr tak “podprahovo”. Na CD som sa snažil zamerať viac na vzdelávací, výchovný charakter. Príbehy sú pripravené, každý poukazuje na určitú stránku daného obdobia.
Ako si si pripravoval príbehy na CD? Čítal si ich v štúdiu z papiera?
Pripravil som si ich ako keby som príbehy rozprával v klube, pričom som si ich zapisoval na papier. To mi umožnilo neskôr jasnejšie formulovať myšlienky a prípadne sa zbaviť zbytočného opakovania určitých vecí. Na koncertoch sa môžem rozrozprávať, na CD som to chcel zostručniť.
Podľa čoho si si vyberal jednotlivé kompozície na CD? Sú to tvoje staršie kompozície, ktoré si iba vytiahol zo šuflíka, alebo si ich napísal práve na toto CD?
Kompozície vznikali ako „work in progress“, svoju konečnú podobu všetky nadobudli až priamo v štúdiu. Chcel som zachytiť autentickosť doby, preto som k výberu repertoáru pristúpil rovnako, ako to robili majstri - niektoré veci boli pripravené, niektoré vznikli spontánne. Kompozície sú štýlovo ladené do daných období, ktoré na CD opisujem. Preto je jasné, že som sa nepúšťal do žiadnych novátorských autorských skladieb. Ich cieľom bolo skôr verne dokresliť dobu, nie vytvoriť nejaké prelomové diela.
Nerozmýšľal si nad nahratím Príbehov jazzu s iným žánrovým zameraním? Napríklad Funk či Fusion?
Úprimne - zatiaľ nie. Po prvé, mám svoje žánrové obmedzenia, som jazzový saxofonista, najbližšie sú mi obdobia od swingu cez bebop, hardbop až po 60. roky minulého storočia a v tých štýloch som najviac doma. Netvrdím, že sa to nemôže zmeniť, ale zatiaľ je mojou hlavnou filozofiou priblížiť širokej verejnosti najmä mainstreamovú jazzovú hudbu. O fusion ani o funku nemám až toľko informácií, do toho sa asi bude musieť pustiť niekto iný. :)
Kedy sa teda môžeme tešiť na CD Príbehy jazzu vol. 2?
Samozrejme sa nikam nenáhlim. Všetko má svoj čas. Toto prvé CD môže žiť svoj život kľudne aj dva roky. Bol by som rád, keby som ďalšie vydal o dva roky, ale uvidí sa. A samozrejme je to aj otázkou financií. Na toto CD sme získali podporu z Fondu na podporu umenia, uvidíme, či sa to isté podarí aj pri ďalších vydaniach.
Dávid Oláh
Foto: Katarína Mišíková Hitzingerová
