Mike Stern: Hrať svoju vlastnú hudbu je privilégium

Mike Stern – rozhovor, Bratislavské jazzové dni, 26.10.2014
 

Mike Stern (nar.1953) – slávny americký gitarista, absolvent Berklee College of Music, ktorý už od svojich raných dvadsiatich rokov hrával v známej formácii Blood, Sweat & Tears alebo s renomovanými hudobníkmi, akými bol napríklad Bill Evans alebo Billy Cobham. V zápätí sa v roku 1981 dostal pod ochranné krídla Milesa Davisa, ktorý bol tou najvyššou reálnou hudobnou školou života pre mnohých mladých muzikantov. Vydal pätnásť albumov, bol šesťkrát nominovaný na cenu Grammy. Jeho kariéru v 80-tych rokoch ohrozovala závislosť na rôznych návykových látkach. Krízy mladosti úspešne prekonal a úspešne koncertuje po celom svete.

Vystúpenie Mike Sterna na Bratislavských jazzových dňoch 2014 bolo jeho historicky piatym koncertom na Slovensku a zároveň jeho druhým vystúpením na festivale s jeho vlastnou formáciou Mike Stern Band. Pred nedeľňajším koncertom nám Mike poskytol interview. Rozprával o novom CD, spolupráci s Milesom Davisom, prekonaných závislostiach, motivácii, ale aj o svojej manželke Leni, ktorá je tiež vášnivou gitaristkou (na BJD vystúpila so svojou skupinou v roku 1989).

V týchto dňoch vychádza Váš najnovší album Eclectic, ktorý ste nahrali spolu s gitaristom Ericom Johnsonom. Zaujímavá kombinácia, na čo sa môžme tešiť?

Eric Johnson mal v v 90-tych rokoch obrovský hit, Cliffs of Dover, predovšetkým v USA. Eric je bluesový rocker, zatiaľ čo ja som viac jazzový hráč. Občas však aj Eric hrá jazz. Máme veľa spoločného. Je to zaujímava a zábavná spolupráca.

Na nahrávani CD sa podieľala Vaša alebo jeho skupina?

Nahrala ho úplne iná zostava ako  hrá dnes so mnou na festivale. Hrávam často s rôznymi hudobníkmi, pretože v jazze je to proste tak. Nie každý hudobník môže s vami zahrať celé turné. Nefunguje to tak, ako napríklad the Beatles. Viete ako to myslím.Ten, kto zloží hudbu, najčastejšie vydá CD pod svojim menom.  Aj jeho kapela sa volá po ňom. Takže u mňa je to Mike Stern Band.

Okrem vlastnej skupiny hrávate aj v rôznych iných formáciách. V septembri ste boli na turné s Randy Breckerom a jeho skupinou. V lete som s ním robil rozhovor v rámci jeho turné s Brecker Brothers Reunion, kde ste s ním však nehrali vy, ale mal okolo seba jeho pôvodnú skupinu...

Občas hrávam s Randy Breckerom v jeho skupine Brecker Brothers Reunion a Randy hrá naopak z času načas v mojej. S Randym sme hrali spolu v septembri v Japonsku. Tiež budeme spolu hrať na jar pár koncertov v Európe s mojou vlastnou kapelou. Na svoj band sa zameriavam najviac, no rád spolupracujem s inými hudobníkmi, tiež ako hosť. Alebo spravíme spoločný projekt, ako napríklad s Billom Evansom. Možno spravíme s Randym niečo v zmysle Randy Brecker & Mike Stern Band.

Ten Bill Evans, ktorý Vás pred mnohými rokmi predstavil Milesovi Davisovi, však? Zoznam hudobníkov, s ktorými ste hrali je veľmi dlhý.

Som skutočne šťastný, že som mal možnosť hrať s mnohými úžasnými hudobníkmi. Mal som naozaj veľké šťastie.

Viem, že často sa Vás v rozhovoroch pytajú na spoluprácu s Miles Davisom. Tiež si neodpustím otázku z tejto kôpky. Čo vám hranie s Milesom dalo najviac? Ak sa to dá nejak s nadhľadom zhodnotiť? Miles mal cit pre výber talentovaných mladých hudobníkov, z ktorých mnohí sa neskôr stali veľkými hviezdami. Čo bolo pre Vás hlavným benefitom, ktorý Vám hranie u Milesa poskytlo?

Vo všeobecnosti, od väčšiny ľudí, či už boli viac alebo menej známi, som sa vždy veľa naučil. Zvyčajne išlo o ľudí s otvorenou mysľou. Napríklad Joe Henderson, ktorý bol považovaný za veľmi klasického, tradičného hudobníka, bol veľmi otvorený ku všetkým hudobným štýlom. To bolo pre neho veľmi typické. Vždy počúval všetko, ničím neopovrhoval. Samozrejme, Michael Brecker bol rovnaký. A Miles bol v tomto smere priekopníkom. Bol veľkým priaznivcom tak Jimiho Hendrixa ako aj Charlieho Parkera. Veľa o nich rozprával. Keď prvý raz počul nejakú novú úžasnú hudbu, vždy zapálene hovoril: „Človeče, to ma úúúplne dostalo“.  Jaco (Pastorius) bol presne taký istý. Miles dával do svojej hudby veľa zo svojej duše. To som mal na ňom asi najradšej. Bol taký duševný „cat“ (pozn.: „cat“ v bežnom americkom jazzovom slangu znamená jazzový hudobník).

Mám práve rozčítaný Milesov životopis. Je to však dosť veľká kniha, som ešte len niekde v 50-tych rokoch. Nedostal som sa zatiaľ k obdobiu, keď ste s ním hrali vy s Johnom Scofieldom...

Čo sa týka mňa, asi to bude veľmi stručné a rýchle. Zbožňujem Sco (pozn.  John Scofield), naozaj. John dostal lano, koncerty s Milesom, zatiaľ čo ja som bol úplne mimo. Mal som svoje ťažké obdobie, bol som úplne „na sračky“ (orig.: fucked-up), takmer som prichádzal o koncerty. Miles sa práve v tom období snažil nič nebrať, bol „čistý“. Dôvodom bolo, že mal malú porážku. Pretože bolo obdobie, keď bol Miles na kokaíne. Obaja sme boli úplne na dne. Ale neskôr mal zas obdobie, keď sa snažil nič nebrať a o mňa mal dosť obavy. Bol na mňa poriadne naštvaný, pretože som často býval na mol. A vtedy si zavolal do kapely Scofielda.

Trvalo to problematické obdobie u vás už dlho predtým?

Človeče, ja som bol v problémoch už v čase keď som sa s Milesom zoznámil.  Snáď od štrnástich rokov som mal problémy. Bral som heroín a podobné svinstvo. Teraz som čistý už tridsať rokov. Miles uvažoval o tom, že ma vykopne. A aj ma vyrazil. Pretože on sa snažil odvykať si a sám zostať čistý. Ale neskôr, keď sa dozvedel, že som čistý, tak ma zas k sebe vzal. Hrali sme potom spolu približne rok. Jeho skupinu z toho obdobia som už nemal tak rád. Napríklad tam boli dvoje klávesy... Hoci to bola super kapela s veľmi talentovanymi hudobníkmi. Mal som radšej tú pôvodnú zostavu, v ktorej hral s Al Foster, Mino Cinelu, Bill Evans. Bolo aj obdobie, keď sme hrali so Scofieldom u Milesa spolu. Zbožňujem Johna, som jeho veľkým fanúšikom. Videl som aj jeho včerajší koncert tu na festivale.

Bratislavský festival má tento rok 40. výročie. Pre Vás však dnešný koncert nie je premiérovým účinkovaním na Bratislavských jazzových dňoch. Už ste na festivale v minulosti hrali.

Spomínam si, ako sme tu hrali spolu s Mikeom Breckerom. A veľmi dobre si pamätám, že to bol fantastický koncert. Spomínam si tiež, že sa niečo stalo so zvukom alebo elelektrinou. Vypadol prúd a potom zas naskočil. Pamätám si dobre ako sme to celé prežívali. Tuším to bolo už po páde berlínskeho múru, sloboda. Mám, to tu veľmi rád. Cítim úžasnú atmosféru. Včera večer som bol pozrieť na koncerte, aj keď som sa tu dnes potuloval, cítil som všade úžasné vibrácie, atmosféru.

Na tomto jubilejnom ročníku účinkujú naozaj hviezdy. Vrátane hudobníkov s ktorými ste hrali. John Scofield, Victor Wooten. To by bola poriadna jamsession, nemyslíte?

To určite, ale nie je to ľahké uskutočniť. Každý má svoje vlastné turné, niekto musí odísť skôr atď... Je však pravda, že Bob Franceschini, môj saxofonista dnes hrá aj s Victorom Wootenom. Dakedy sme hrávali všetci traja spolu. Victor hral pred dvomi rokmi, s mojou kapelou. Ozaj, s kým hrá Victor dnes večer?

Myslím, že so súrodencami (podám Mikeovi program festivalu)...

Áaaa, jeho bratia. Tento je neskutočný gitarista, rocker. To bude parádna show.

Je o Vás známe, že ste v minulosti boli viackrát nominovaní na Grammy Awards, ale zatiaľ žiadna nominácia nebola premenená na ocenenie. Ste s tým vyrovnaný?

Hej, človeče, veď to je fantastická česť, byť nominovaný. Kedykoľvek, ak mi niekto povie, že sa mu páči čo robím, som veľmi šťastný. Nikdy to nepovažujem za samozrejmosť. Nikdy neviete, či sa vaša hudba niekomu zápáči alebo nie. Nikdy. Keď za mnou niekto príde a povie, že chce nejakú moju hudbu hrať so svojou kapelou, alebo že ho nejaká skladba dojala, že sa takmer rozplakal... Také niečo je pre mňa veľkou cťou. Alebo keď človek dostane nejaké ocenenie od gitaristického časopisu.  Nikdy v živote som také niečo neočakával.  A taktiež to privilégium, hrať svoju vlastnú hudbu a byť pozývaný a hrať ju po celom svete. To je neopísateľný pocit.

Ste stále na cestách, dáte si niekedy pauzu? Nedávno som robil rozhovor s Richardom Bonom. Vyjadril sa o Vás ako o svojom bratovi. Tiež je v jednom behu na turné, ale povedal, že koncom leta si dáva polročnú pauzu. Dá sa to vôbec?

Stále som na turné, stále hrám, cvičím hru na gitare. Inak by som bol smutný (orig.: sad and blue). Musím hrať stále. A aj hrám. Aj teraz by som hral, ale najprv v kľude dokončíme rozhovor (smiech).

Richard je neskutočný človek. Je s ním zábava. Hrali sme spolu veľa koncertov. Je jedným z najnezvyčajnejších inovátorov a najprirodzenejších hudobníkov, akých som kedy poznal. Myslím, čo sa týka hrania, hudobného sluchu, kreativity... A skladá nádherné piesne.  On nečíta hudbu, neučí sa ju. Všetko si zapamätá.  Je neuveriteľný. Má fantastický cit a, samozrejme, spieva ako vták.

Ľudia zbožňujú jeho prirodzenosť a komunikatívnosť.

Richard rozpráva snáď šiestimi jazykmi. V tom je ako moja žena. Zatiaľ čo ja stále tvrdo pracujem na angličtine (smiech).

Vaša žena je tiež gitaristka. Hrávate spolu?

Áno, hrá tiež na tom novom CD (Eclectic), na nástroj N’goni Ba, čo je africký nástroj z Mali. Hrávala občas so Salifom Keitom. Naučila sa na ten nástroj hrať, tiež spieva. Začal som s ňou hrať v štúdiu. CD Eclectic sme nahrali veľmi pohodovým spôsobom. Ericovi sa páči ako Leni hrá a spieva, tak sme ju prizvali na nahrávanie.

Na tomto mieste sa nedá nespýtať: nemyslíte si, že v pomere ku gitaristom, ktorí hrajú na elektrickú gitaru,  je na hudobnej scéne málo žien gitaristiek? Vidieť viac klaviristiek ako gitaristiek. Prečo?

Hm, už pribúdajú aj gitaristky. Gitara je nejak všeobecne vnímaná ako mužský hudobný nástroj. Pravdou však je, že gitaristiek je stále viac. Ja osobne mám rád ženy vo všetkom. V politike, hudbe, proste toľko žien, koľko sa len dá (smiech).

Aj Randy Brecker má v kapele ženu, dokonca svoju manželku (pozn: Ada Rovatti), ktorá hrá na saxofón.

Áno, poznám ju, je to fantasická saxofonistka. My sme s Leni spolu viac ako tridsať rokov.  Skutočne to nie je ľahké, keď sme na turné. Vstávate o štvrtej ráno, často nemáte náladu, ste nevrlý na všetkých okolo seba, ste spolu stále v jednej miestnosti. Tak sme si povedali, že nebudeme spolu toľko na turné, nebudeme spolu toľko vystupovať, ale hrávame spolu veľa doma, stále.

Posledná otázka, vašich päť obľúbených jazzových albumov?

1. Maiden Voyage od Herbie Hancocka
2. Miles Davis – čokoľvek, asi najskôr Kind of Blue
3. John Coltrane – Live at Vanguard
4. Weather Report – Heavy Weather
5. Sonny  Rollins -  Saxophone Colossus

Ďakujeme za rozhovor.

Poznámka:

Predchádzajuce vystúpenia Mike Strerna na BJD sa konali v rokoch:

- 1987 s The Michael Brecker Band (vystúpenie, na ktoré spomína aj v rozhovore). Poznámka M. Sterna o slobode a páde berlínskeho múru zrejme ide o malú nepresnosť. Mike pravdepodobne myslel vystúpenie jeho manželky Leni Stern, ktoré sa konalo na BJD v 1989. Čo tým pádom muselo byť tesne pred pádom berlínskeho múru. Ale eufória z blížiaceho zániku totality už bola vo vzduchu aj vo vtedajšom Československu.

- 2007 Mike Stern Band

Marián Pavlík
Foto: Rudolf Baranovič (koncert)
            Lubomír Duban (interview)