Randy Brecker: Dnes večer si radšej dobre držte klobúky, hráme heavy metal bebop!

Randy Brecker – interview v klube Porgy & Bess, 15.7.2014

Dnes vystupujete vo Viedni. Viem, že v roku 1966 ste tu prežili pár týždňov na ktoré radi spomínate. Poviete nám niečo o tomto období?

Bol to rok, keď sa vo Viedni  konala medzinárodná jazzová súťaž. Ja som práve končil turné mimo Európy a následne som sa ocitol vo Viedni. Súťaž organizoval klavirista Fridrich Gulda a porotu tvoril Mel Lewis, Ron Carter, Joe Zawinul, J.J. Johnson, Cannonball Adderley a Art Farmer. Asi 150 mladých ľudí bolo ubytovanych v hosteli. Konali sa rôzne cvičenia, semifinále, finále. Práve tam som po prvý raz stretol veľa mladých hudobníkov, napríklad Miroslava Vitouša, Georga Mraza, Jana Hammera, Eddie Danielsa, Franca Ambrosettiho, Tomas Stanku, Jakuba Kuhna a veľa ďalších. Bola to dosť významná udalosť. Keď sa neskôr mnohí z nás presťahovali do New Yorku, navzájom sme si pomáhali.

So spomínanými českými hudobníkmi ste aj neskôr hrávali?

Samozrejme, sme dodnes blízkymi priateľmi. Hoci sa nestretávame často, v minulosti sme spolu často hrávali. Z času na čas hrávam s Georgom a Miroslavom. S Miroslavom som pred pár rokmi nahral CD Universal Syncopations.

Je tiež o Vás známe, že nedávno ste nahrali CD so slovenským AMC triom. Túto sobotu hrajú na Openjazzfeste v Novom Meste nad Váhom s Markom Whitfieldom. Čítal som, že začínajú nejaký projekt s Philipom Catherinom.

Hrali sme s AMC spolu niekoľko šnúr. Rozmýšľam ako sme sa spoznali, pravdepodobne cez internet. Poslali mi nejaký materiál a spýtali sa, či by  som s nimi nechcel hrať. Skupina sa mi naozaj páčila, tak sme hrali na rôznych turné po Slovensku a Európe. Mali skutočne úžasné melódie, ktoré vychádzali z ľudovej hudby. Nahrali sme spolu CD, práve v tomto čase by sa malo objaviť na trhu. S Markom Whitfieldom som hral na trojtýždňovom turné s kapelou Newport Jazz Festival Now 60. Pozdravujte odomňa na Openjazz festivale AMC trio a Marka. 

Odovzdám. V poslednom čase hrávate často s hudobníkmi z východnej Európy.  Nedávno bola udelená po prvý raz Grammy poľskému hudobníkovi, Wlodekovi Pawlikovi, na čom ste mali zásluhu aj vy.

Minulý týždeň sme spoli hrali v Poľsku, v Krakove, s krakovskou filharmóniou. Tá Grammy bola za nahrávku s veľkým telesom, Kalisz Philharmony Orchestra. S Wlodekom som sa spoznal snáď pred pätnástimi rokmi. Je to neuveriteľný klavirista a skladateľ. Hudbu som nenapísal ja ale Wlodek. Bol to náš druhý spoločný orchestrálny projekt. Wlodek presne vie, ako hrám, ako skomponovať niečo pre mňa. Mám rád čo napíše. Roky sme spolu hrávali, je pre mňa ako člen rodiny. V poslednom čase chodím do východnej Európy častejšie ako predtým. Je tu veľa práce a v oblasti hudby sa tam deje veľa vzrušujúcich vecí.

Počul som Váš názor, že považujete východoeurópske publikum za veľmi emotívne. Ja si myslím, že po rokoch komunizmu, keď ľudia nemali taký prístup k zdrojom hudby ako teraz, ešte stále nie sú presýteni hudbou a tak si to vychutnávajú, dobiehajú zameškané.

Presne tak, jazz bol politicky potláčaný, odstavený na perifériu. Tak sa prirodzene v spoločnosti vytváral hlad po jazzovej hudbe.  Rád chodím do východnej európy a vnímam tie pocity.

Vráťme sa k spomínaným Grammy Awards. Vy ich k dnešnému dňu máte na konte šesť. Ako vnímajú hudobníci vo všeobecnosti hudobné ocenenia? Často sa hovorí o tom, že občas nejaký umelec odmietne prevziať udelené ocenenie. Samotní umelci občas spochybňujú kvalitu poroty a podobne.

Grammy je dosť špecifická, pretože porotcovia sú ľudia z hudobného biznisu, nie sú to fanúšikovia. Myslím, že každé ocenenie hudobníkov pomáha.

Čítal som o Vás, že už sa nevenujete veľa komponovaniu. Viac času trávite samotným hraním ako komponovaním. Prečo nastala taká zmena?

Bolo to ovplyvnené viacerými dôvodmi. Bol som mladý, nemal som rodinu . Rád som hodiny sedával pri klavíri. Tiež som sa počas dňa zvykol venovať štúdiovej práci. Keď som sa vrátil večer domov, nemal som už chuť cvičiť na trúbke. A chcel som mať svoju vlastnú identitu ako skladateľ. Už vtedy dávno som prišiel s myšlienkou založiť skupinu. Pôvodná predstava bola, že v skupine budem ja a brat Mike na saxofón, David Sanborn na altsaxofón. Davida som spoznal v hudobnom kempe. A s predstavou takej skupiny som začal skladať. Tiež som mal na pamäti ďalších hráčov, ktorých som vtedy poznal. A zo skupiny týchto ľudí sa nakoniec stali Brecker Brothers. V tom období som skladal veľa. Mali sme zmluvu s nahrávacou spoločnosťou a tým pádom aj záväzok nahrať každý rok album. Našim albumom sa vtedy veľmi darilo.  Rád som skladal hudbu a dostal za to aj zaplatené.  Dnes sú iné časy. Kazdý očakáva, že hudbu dostane zdarma. Skladanie hudby je veľmi zdĺhavé. Teraz mám rodinu, som často na turné, nemám toľko času na skladanie. Keď mám chvíľu čas, vždy mám v hlave nejaký projekt. Najnovším bola Brecker Brothers Band Reunion, pre ktorý som napísal približne desať skladieb. Už nemám také nadšenie pre komponovanie.  Pokiaľ ide o spomínanú Reunion Band, toto nie je prvý reunion. Pôvodná Reunion vznikla ešte keď žil môj brat. S touto Reunion sme hrali pred tromi rokmi. Myšlienka sa zrodila keď sme hrali v Blue Note v New Yorku.

To som videl, hrali ste s Mike Sternom a Dave Wecklom.

Áno, to sme hrali prvý raz spolu. Vydanie albumu sa oneskorilo kvôli problémom s nahrávacou spoločnosťou. A teraz som veľmi rád, že sa mi podarilo dať dokopy túto partiu, s ktorou som nahral pred rokmi Heavy Metal Bebop. Toto je naše tretie vystúpenie, nehrali sme spolu od roku 1978. Napriek tomu každý z hudobníkov znie stále úžasne. Je to neuveriteľné. Každý z nás má cez šesťdesiat rokov. Publikum dnes napriek tomu dostane svoju dávku energickej hudby. Zahráme staré skladby z pôvodného albumu a tiež nejaký novší materiál. Na saxofóne môjho brata nahradila moja žena Ada (Rovatti). Nie je len náhradou za Michael ale má pre skupinu vlastný prínos. Ostatní sú presne tí istí členovia ako v roku 1978. Už vtedy dávno sme sa veľmi zblížili a veľa rokov sme si hovorili, že to ešte niekedy musíme dať dokopy.

Hrali ste s Terry Bozziom u Zappu obaja v tom istom období?

U Franka Zappu sme sa spoznali. Hrali sme s ním dva-tri mesiace pred našou vlastnou šnúrou. Šnúra „Bebop“ trvala len týždeň. Posledné tri dni sme nahrávali a tak vznikla Heavy Metal Bebop.

Videl som Terry Bozzia, zhodou okolností práve vo Viedni, pred pár rokmi hrať s Tony Levinom a javisko bolo plné jeho biciej súpravy.

S nami teraz hrá s úplne minimálnou zostavou bicích. Bicie na ktoré hrá sú jeho vlastným vynálezom, majú úplne špecifický zvuk. Viem si predstaviť, že s Tonym to musel byť úžasný koncert. Tony je jedným z mojich obľúbených basgitaristov. Žil som v New Yorku štyridsaťšesť rokov, od roku 1966 a odvtedy som s Tonym párkrát koncertoval. Hrali sme spolu aj v skupine White Elephant, ktorú založil Mark Mainieri. V tom čase bol jej členom aj Steve Gadd.

Určite sa vás veľa ľudí pýtalo a stále pýta na Jaca Pastoria s ktorým ste hrávali. Videl som na youtube záznam z roku 1982, kde ste s ním hrali na Montrealskom Jazzovom Festivale. Ďalšími členmi boli Don Alias, Peter Erskin, Bob Mintzer. Jaco bude navždy legendou, ale počul som už aj názory, že jeho význam a prínos je zbytočne preceňovaný. Čo si o tom myslíte vy?

Hrával som s ním v 70-tych rokoch. Účinkoval som aj na jeho prvom albume, hrával som s ním na turné. Takže som ho poznal veľmi dobre. Až kým nezomrel. Bol ako mladý Mozart. Čohokoľvek sa dotkol, vedel na tom hrať. Klávesy, bicie, lesný roh. Mal jedinečný koncept. Takže nesúhlasím s názormi o preceňovaní Jacovho prínosu. Nikto iný pred ním nehral na basgitaru tak ako na ňu hral on. Dnes má veľa ľudí v sebe kúsok z Jaca. Nanešťastie mal v rodine veľa alkoholikov a iných neduhov, ktoré mu v posledných rokoch života neprospievali. Ale to čo dosiahol vo svojom mladom veku bolo mimoriadne.  Tak ako skladateľ, aj ako basista.

Ak by ste mali menovať päť vašich obľúbených jazzových albumov, ktoré by to boli? Nemusia byť zoradené v poradí podľa obľúbenosti.

Vyberiem päť, ktoré ma ako prvé napadnú vďaka dnešným youtubom a i-tunes. Sú tam trilióny albumov, ktoré može človek denne počúvať. Ja by som si vybral Kind of Blue Milesa Davisa, Coltranovu Love Supreme alebo Live at Village Vanguard, Milesove Sketches of Spain, od Art Blakeyho asi Free for All. Piatym albumom by bol asi Brubeckov Jazz Impressions of Eurasia pretože to bolo moje prvé zoznámenie sa s jazzom. Počul som ju už ako dieťa. Môj otec hral na klavír, tak platne som počúval už ako veľmi mladý. Musím spomenúť Clifforda Browna, korého hudbu mal otec obzvlášť v obľube. Mal všetky jeho platne.

Presuňme sa do prítomnosti. Ktorí zo súčasných trubkárov vás v poslednom období najviac oslovili? Môžu to byť aj mladí, noví hráči.

Priznám sa, že nepočúvam mladých hudobníkov toľko koľko by som mal. Nie preto, že by ma nedokázali zaujať, ale preto, že som veľmi vyťažený. Ale mohol by som spomenúť zopár tých, s ktorými som hral v posledných mesiacoch alebo rokoch. Jeremy Pelt, Alexander Sipiagin z Ruska, Avishai Cohen (nie Avishai Cohen kontrabasista). Je milión mladých úžasných hudobníkov, aj vďaka vynikajúcim programom na školách v niektorých krajinách. Jazz je na tom veľmi dobre, na celom svete. Či pôjdete na Slovensko alebo na Sibír, určite tam nájdete nejakú fantastickú jazzovú kapelu.

Jedno z vašich CD má názov Randy in Brazil. Máte k Brazílii nejaký zvláštny vzťah? Teda okrem toho, že z Brazílie pochádzala vaša prvá manželka?

 Tak to bol jeden z dôvodov. Prvé kontakty s brazílskou hudbou som mal koncom 60-tych rokov, keď sa do popredia dostávala Bosa nova. Bolo to ešte predtyým ako som sa zoznámil s prvou manželkou. Počul som niekedy v tom čase interview s Herbie Mannom, ktorý stále rozprával o brazílskej hudbe a púšťal v rozhlase brazílske skladby. Akordy boli nádherné, piesne prekrásne. V roku 1979 som absolvoval prvú cestu do Brazílie, s Mingus Dynasty. Hrali sme v Sao Paulo. Potom sme hrali jeden deň v Riu. Nejak sa nám nechcelo odtiaľ naspäť a tak som si pobyt predĺžil o tri týždne. Stretol som sa s úžasnými hudobníkmi ako Ricardo Silveira,  ktorým som neskôr dost intenzívne hral.  Stále sme v kontakte. Spoznal som fantastických hudobníkov, dodnes mám tú hudbu rád. Do Brazílie idem aj v auguste s podobnou skupinou, na dva a pol týždňa na turné do Ria. Už sa na to teším, bude sranda.

Učíte hudbu?

Nie oficiálne. Ľudia sa občas u mňa doma zastavia a stane sa, že im nejakú lekciu dám. Ja som asi jedným z mála muzikantov, ktorí sú stále na turné a nikdy sa nedostali do pozície učiteľa.

Posledná otázka – prečo názov Heavy Metal Bebop?

Môj brat bol uchvátený zvukom heavy metalu. A vyvetľuje akou naša skupina je. Je to Rock&Roll a bebop. Na rozdiel od nás bolo veľa skupín funkovo orientovaných. Naša hudba je Rock&Roll, heavy metal a bebop. A tak si dnes večer radšej dobre držte vaše klobúky (smiech).

Ďakujeme za rozhovor.

Marián Pavlík