Gary Burton: Raz príde deň, kedy budem musieť s hraním skončiť

Priekopník fusion jazzu, významná osobnosť hudobného vzdelávania na slávnej Berklee College of Music, sedem ocenení Grammy Awards, slávne duetové albumy s Chickom Coreom. To všetko sa skrýva za menom Gary Burton (1943). So svojim kvartetom vystúpil 9.11.2014 v klube Porgy & Bess vo Viedni. Pri tejto príležitosti sa nám podarilo vyspovedať ho tesne pred koncertom. Distingvovaný pán, na pohľad skôr profesorský typ. Nikto by ho netipoval na jazzového frontmana. Vo veciach má jasno, na naše otázky odpovedal pohotovo a neváhal sa o svoj názor s nami podeliť.  Rozprával nám nielen o svojich ďalších plánoch, ale aj o dlhoročnom pôsobení na Berklee College of Music a aktuálnych trendoch v hudobnom biznise.

Ste hudobník, pedagóg, autor vlastnej životopisnej knihy. Vaše aktivity sú rôznorodé. Čo sa týka vašej činnosti na Berklee, ako ste na tom teraz? Pokiaľ viem, už na škole aktívne nepôsobíte.

Už desať rokov som na dôchodku. Bol som viceprezidentom Berklee, riadil som školu.  Po toľkých rokoch vo funkcii som si povedal, že nastal čas pre pauzu. Odišiel som zo školy z Bostonu na Floridu, založil novú kapelu. Ale koniec-koncov som po čase zas skončil pri učení, pretože Berklee malo veľmi úspešné online štúdium. Prv než som z Berklee odišiel, mojim projektom bolo online štúdium.  Po odchode zo školy som tak dostal nápad nejaký online kurz viesť. Učím online jazzovú improvizáciu. V kurze býva každý semester približne do štyridsať študentov. Táto forma sa mi veľmi páči. Môžem učit prakticky odvšadiaľ, ak mám internet. Mávam týždenné videokonferencie so študentami a podobne. Ide o študentov z rôznych kontinentov a krajín. Hrajú na rôzne nástroje.

Okrem improvizácie ste vyučovali na Berklee aj hru na vibrafón?

Moje pôsobenie v Berklee, malo niekoľko fáz. Prvú dekádu som len učil - vibrafón a improvizácie.  V ďašej dekáde som sa stal dekanom. Bol som zodpovedný za všetky kurzy, knižnicu, proste taká akademická aktivita. Škola mala asi šesťsto kurzov. Mojou úlohou bolo udržiavať aktuálnu dokumentáciu a podobne. Trochu som učil, ale nie veľa. V tretej dekáde som prebral rolu viceprezidenta a prestal som úplne učiť. Riadil som celú školu.

Aký bol váš prínos pre školu? Je o vás známe, že ste zaviedli pod vplyvom fusion music na nej nové študijné smery.

V 40-tych rokoch, v čase keď škola začínala, bolo zopár hudobných žánrov, ktoré sa na žiadnej škole nevyučovali. Hudobné školy mali v osnovách len klasickú hudbu. Keď som skončil strednú školu v roku 1960 a učil sa hrať na vibrafón, neexistovala žiadna škola, kde sa hra na vibrafón dala študovať. Ja som však chcel hrať jazz, ale v celých USA existovali len dve hudobné školy,  ktoré mali otvorenú náruč pre jazzových hudobníkov.  Jedna bola v Bostone, druhá v Texase. Ja som si zvolil Texas. Ale žiadna škola vtedy nemala učiteľa na vibrafón. Pôvodne som mal teda študovať klavír. Škola sa stavali do pozície: ak chces hrať niečo iné ako klasiku, choď do Berklee.

Keď som sa koncom 80-tych rokov stal dekanom, rocková hudba dosť dozrela. Začali sme sa aj na škole zaujímať o iných ako jazzových hudobníkov. Za čias Elvisa nás populárna hudba až tak nezaujímala. Avšak keď sa presadili the Beatles, vznikli v hudbe zaujímavé harmónie.   Vtedy som si všimol, že noví študenti a mladé fakulty sa o túto hudbu začali zaujímať. Počúvali Tower of Power, Chicago a podobné veci. Vtedy som navrhol, že Berklee by mohla do osnov zahrnúť aj rock a pop. Pretože už od začiatku filozofiou školy bolo, že, by mala poskytovať všetko to, čo nevedia poskytnúť konzervatóriá. Bolo to ako my hovoríme v USA - „Nixon ide do Číny“. Čína bola komunistická krajina, Nixon konzervatívny prezident. A práve on musel spraviť prvý ústretový krok. Ísť do Číny a začať budovať s ňou nejaký vzťah. Mne ako jazzovému hudobníkovi Berklee dôverovala v tom, aby som túto zmenu viedol. Priviedol som na stretnutia do Berklee rockových hudobníkov, prezentoval to, čo by mohlo fungovať. Každému sa to pozdávalo a tak sme do osnov zaradili aj rock. To sa stalo pred tridsiatimi rokmi.

Na tomto mieste by som sa rád spýtal, či po toľkých rokoch vidíte posun v hudobnom vnímaní alebo vkuse mladých ľudí. Hudba nás všade obklopuje, je tak ľahko dostupná. Tak ako nikdy predtým nebola.

Vkus sa mení vždy, v každej dobe a hudbe. To platí aj pre jazz. Keď sme začali v Berklee s rockom, také štýly ako rap alebo hip-hop ešte neexistovali. Prišli až neskôr. Takže ano, hudba sa neustále vyvíja. Nepoznám však nikoho, kto má rád úplne každú zmenu. Niektoré veci máme radi, niektoré nie. Ja napríklad vôbec nemám rád rap a hip-hop. Vôbec nič mi nehovoria. Nudia ma. Ale videl som stovky študentov, ktorí nimi boli nadšení. A tak som si povedal: kto som ja, že môžem rozhodovať čo ostatní môžu alebo nemôžu robiť? Každý nasleduje svoju vášeň a inštinkty. Mnohí jazzoví muzikanti mi vtedy hovorili, že to nemôžem spraviť. To nie je dobrá hudba. Vývoj však bude vždy, v každej hudbe, v jazze alebo rocku.

Ako sa vyvíja vaša vlastná hudba? Nemyslím teraz technické zručnosti, skôr mám na mysli štýl. V 70-tych rokoch ste začínali s fusion, jazz-rockom, potom ste prešli ku komornejšiemu vyjadreniu v rámci duo zostáv...

Časť mojej hudby je založená na mojich vzťahoch s ľudmi. S Chickom som hral štyridsaťtri rokov. Hráme spolu každý rok. Sme na turné, každých zopár rokov nahráme album. Toto je jedna zo súčastí mojej hudby. Mám aj svoje skupiny, niekedy je to kvartet alebo kvintet, vždy som mal nejakú vlastnú kapelu. Z času na čas idem do Južnej Ameriky, hrávam tango s hudobníkmi od Astora Piazollu. Hrám hudbu, ktorá ma práve baví. Nemyslím si, že po sedemdesiatke objavím niečo úplne nové do takej miery ako keď som mal dvadsať. Človek je podstatne dobrodružnejší keď je mladý.  Postupne ako starne, stáva sa v tom čo hráva pohodlnejším. Hoci je veľa toho, na čom ešte chcem pracovať, nemyslím si, že to bude veľmi odlišné od toho, čo som robil doteraz. Ale keby som bol vo veku Juliana (pozn: Julian Lage – gitarista Garyho kvarteta), bol by som iný. Julian má dvadsaťšesť rokov. Začali sme spolu hrať keď mal dvanásť. Videl som ho v jednej televíznej show a bol som užasnutý. Zistil som si jeho meno a zavolal k nemu do Kalifornie, jeho rodičom. O pár mesiacov sme už spolu hrali. Rozbehlo sa to tak dobre, že som s ním začal hrávať malé koncerty. A keď mal pätnásť, nahrali sme spolu prvý album a začali sme hrávať pravidelne. Hráme spolu už štrnásť rokov. Je to neuveriteľný hudobník. Pre jazzových hudobníkov je dosť typické, že začínajú veľmi mladí. Ak sa začnete zaujímať o jazz ako sedem-osem ročný, dostanete sa k rôznym príležitostiam. Poznám zopár hudobníkov, ktorí začínali veľmi mladí. Chick bol jedným z nich. Po skončení strednej školy sa hneď presťahoval do New Yorku a o rok už koncertoval s Artom Blakeym.

Do akej miery stíhate sledovať novú hudobnú scénu? vidíte na nej nejaké mimoriadne nové talenty, osobnosti?

Nemám možnosť vidieť každého, pretože nežijem v NY. Ale nedávno som objavil Jasona Colliera, anglického klaviristu, ktorý je neuskutočne nadaný.  Je eštelen v prvom ročníku konzervatória v Londýne, ale myslím, že ho čaká veľký úspech. V USA je vibrafonista Warren Wolf, ktorý je dvadsiatnik a momentálne študuje na Berklee. Je veľa excelentných mladých hráčov.

Poliaľ ide o samotný vibrafón. Mení sa rokmi jeho postavenie v hudbe? Je to veľmi špecifický nástroj.

Každý nástroj podlieha istému vývoju. Tak ako noví hráči prinášajú svoju vlastnú osobnosť. Dalo by sa povedať, že sú v zásade dve vibrafónové školy.  Hráči si vyberú vždy jednu alebo druhú. Prvá vychádza z dedičstva Miltona Jacksona. Dve paličky a silný bluesový melodický štýl. Druhý smer vychádza z môjho štýlu, ktorý je viac klaviristický, so štyrmi paličkami. Hráči vačšinou inklinujú k jednému z týchto dvoch štýlov. Občas sa mi stane, že počujem vibrafonistov, ktorí sú originálnejší, robia také veci, ktoré by mňa nikdy nenapadli. Tak by to malo byť s každým nástrojom. V časoch Colemana Hawkinsa, saxofonistu, si nikto nevedel predstaviť Johna Coltrana, až kým nenastúpil na hudobnú scénu. A vtedy si každý povedal: panebože, kde sa toto vzalo? To sa stávalo aj neskôr. Potom prišiel Michael Brecker, Chris Potter a podobní. U vibranofistov sa to stáva a bude stávať. U menšej skupiny hráčov. Hoci zmeny možno nebudú až také výrazné.

Čo sa týka vašich technických zručností. V jednom interivew ste povedali, že s pribúdajucim vekom sa menia technické kvality hráčov. V staršom veku sa ich hra trochu spomaľuje, čo je logické. Pred rokom som sa rozprával s Paul McCandlessom (pozn: hobojista a saxofonista, zakladateľ skupiny Oregon), ktorý hovoril, že ešte stále na sebe pozoruje ako sa jeho technika zlepšuje. Napriek tomu, že mal vtedy šesťdesiatšesť rokov. Ako je to u Vás?

Je to veľmi zvlášna kombinácia. Na jednej strane pozorujete na sebe, že ste starší a fyzicky už nie ste tak rýchly ako ste bývali kedysi. Na druhej strane však sa zlepšujete v myslení, celkovom chápaní procesu. Čím ste strarší, viete lepšie vykryť slabiny, chyby. Viete ich vykompenzovať.  Vidím to aj na sebe. Ja hrám viac ako päťdesiat rokov. Posledných päť rokov nevidím už tak dobre ako kedysi. Moje hranie sa mení. Na druhej strane sa dokážem s niektorými vecami ľahšie vysporiadať.  Stále mám na pamäti, že raz príde deň, kedy budem musieť skončiť s hraním. Muzikanti však nedokážu len tak ľahko skončiť s hraním. Často vidieť u starších hráčov ako hrajú až do svojich deväťdesiatich rokov. Hoci už nevedia moc dobre hrať. Keď sa spätne pozriem na Oscara Petersona, Dave Brubecka či Lionela Hamptona. Stále sa snažili hrať, napriek tomu, že už im tak nefungovali ruky alebo mozog. Nedokázali však zostať sedieť doma. Nevedeli si rozkázať kedy prestať s hraním. To asi nebude môj prípad. Nebudem sa silou-mocou snažiť dostať za bod, keď už to so mnou pôjde dolu z kopca. Neviem v akom veku to príde, či budem mať sedemdesiatpäť  alebo osemdesiatpäť. Vidím však ľudí, ktorí zápasia  s tým aby zahrali jednoduchú skladbu. Hovorím si: panebože, prečo toto všetko robíš? A to sú hudobníci, ktorí majú dosť peňazí, nemusia pracovať.

Zvyknete si dať nejakú dlhšiu prestávku v koncertovaní? Viem, že Chick Corea koncertuje v približne polročných cykloch.

Samozrejme, už to robím aj ja. Obaja žijeme na Floride. Začal som s tým pred piatimi rokmi. Toto turné  je momentálne na ďalší polrok posledné. Dokončíme ho a do apríla-mája nebudem robiť žiadne turné. V zime je všetko zložitejšie. Kvôli počasiu sa často rušia lety, koncerty, zostanete niekde visieť na letisku a podobne. Ideálny čas dať si pauzu. Pracovať v kľude na svojej hudbe, plánovať si ďalšie obdobie a podobne. Chick robí presne to isté. Jednoznačne už nehrávam toľko ako som hrával kedysi. Takto sa mi to páči. O to viac si potom vychutnávam koncerty, kedže nie som vyčerpaný. Keď sa pozriem na program Billa Frisella, ktorý momentálne tiež hrá v Európe, hráva dvadsať-tridsať koncertov. Je to šialený plán. Tiež som to tak dakedy robil, ale už to nerobím. Musím si trochu sledovať zdravotný stav.

Videl som na youtube jedno vaše vystúpenie, prednášku pre Business Forum, kde ste sa vyjadrovali k súčasnému stavu hudobného priemyslu, jeho trendom. To bolo v roku 2010. Doba je rýchla, zmeny sa deju čím ďalej, tým rýchlejšie. Zmenilo sa niečo na vašém vnímaní trendov za tie štyri roky?

Zdá sa, že sa to stále uberá tý istým smerom. Muzikanti si svoju kariéru podporujú cez Facebook, každý má vlastnú facebookovú stránku. Je to pre ich najväčší kontakt s fanúšikmi. Pred desiatimi rokmi to neexistovalo. Dnes je Facebook hlavným spôsobom komunikácie hudobníkov s okolím. Nahrávacie spoločnosti zápasia o prežitie, hudobníci si vydávajú nahrávky sami. Predávajú si ich sami na koncertoch. Sme stále v tomto prechodnom období.  Obchodný model sa ešte stále mení. Taká zmena môže kľudne trvať päť-desať rokov, kym sa usadí natrvalo. Ľudia si na ňu zvyknú a prispôsobia sa. Pat Metheny mi povedal, že si myslí, že všetok náš príjem v budúcnosti bude len zo živého hrania. Predaj albumov bude len niečo, čo nám pomôže zvyšovať našu publicitu. Viac a viac ľudí si hudbu sťahuje. Uvediem príklad. Poznáte Spotify. Dostávam z neho tantiémy. Dostávam ich aj z predaja platní, z rozhlasu. Z rádií dostávam pomerne slušne zaplatené. Každý mesiac alebo dva dostanem platbu od nejakej takejto „organizácie“. Niekedy je to tisíc dolárov, tisícpäťsto, osemsto a podobne. Spotify? Dostanem tri centy, alebo dva, päť! Mesačne! Najväčšia čiastka, ktorú som od nich dostal, bola štrnásť centov. To isté platí aj pre muzikantov z oblasti populárnej hudby. Zarábajú takýmto spôsobom síce viac ako ja, ale ani zďaleka nie toľko, koľko by mali. Niektorí z nich sa už aj stiahli zo Spotify. Zrovna včera som čítal, že Taylor Swift už stiahla svoje albumy zo Spotify.  Veľa rockových hdobníkov nikdy svoju hudbu na Spotify ani nezverejnilo. Nemôžeme prežiť, ak nedostaneme vôbec zaplatené. Potrebujeme predsa dostať nejakú férovú kompenzáciu. A to sa momentálne nedeje. Hlavným zdrojom príjmovhudobníkov tak sú živé vystúpenia.

My to však vnímame ako úžasnú možnosť, vidieť tak často hudobníkov hrať naživo. Obzvlášť pre nás, ktorí sme v mladosti nemali také možnosti v rokoch totality v Československu, keď k nám svetoví hudobníci prišli koncertovať len veľmi ojedinele.

Chápem. Ja som veľmi rád, že hudba je pre ľudí dostupná. Môžu tak vidieť na youtube historické záznamy, staré koncerty, napríklad aj moje koncerty z roku 1968. Proti tomu nič nemám. Avšak keď nahráme nový album, potrebujeme aby si na seba zarobil. V opačnom prípade nemá nahrávacia spoločnosť  žiadnu motiváciu na to, aby nám s albumom pomohla. Niečo sa proste v tomto smere musí napraviť.

Posledná otázka. Pred rokov vyšla vaša vlastná knižná biografia „Learning To Listen“. Už je vypredaná, počul som, že pracujete na druhom vydaní. Čím sa bude líšiť od prvého?

Vyjde druhá dotlač. Spravil som nejaké editorksé úpravy. Avšak len úpravy detailov, ako napríklad korekcie nepresností, faktov, nesprávne napísaných mien a podobne. Len takéto maličkosti. Nič som nepridával ani neuberal.

Vaše plány? Albumy? Koncerty?

Pred rokom som nahral s kvartetom album Guided Tour. Pred pár mesiacmi som nahral album Time Thread - duet s japonským klaviristom Makoto Ozonem.  CD vyšlo pred pár mesiacmi v Japonsku a čoskoro by malo vyjsť aj v USA. Ďalšie plány zatiaľ nemám, ale pracujem na nich. Pokiaľ ide o koncerty, v januári (pozn: 23. a 24.1.2015) sa účastním v Stuttgarte špeciálneho jubilejného koncertu na počesť nemeckého basistu Eberhardta Webera. Má zdravotné problémy a už nemôže hrať. Na koncerte zahrá veľa špičkových jazzmanov, napríklad Pat Metheny, Jan Garbarek, Ralph Towner, Scot Colley, Danny Gottlieb.

Tak veľa šťastia, ďakujeme za rozhovor.

Marián Pavlík
Foto: Ľubomír Duban