Záverečný koncert ODJF 2019: Kenny Garrett – geniálny umelec a zabávač v jednej osobe

V utorok 2. júla sa v krásnych priestoroch divadla Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave uskutočnil posledný koncert z tohtoročnej edície One Day Jazz Festivalu. S pokojným svedomím môžem povedať, že ide o jeden z najlepších, ak nie najlepší jazzový festival na Slovensku. Minimálne z hľadiska dramaturgie, ktorá k nám už dlhé roky prináša tých najlepších súčasných jazzových umelcov. Nebolo tomu inak ani v tento deň. Na pódiu vystúpili lektori tohtoročnej Letnej jazzovej dielne a nestarnúci saxofónový fenomén, ktorého meno hovorí za všetko - Kenny Garrett.

All Stars Band Letnej jazzovej dielne 2019

Koncert otvoril svojim úvodným slovom Martin Valihora, ktorý sa po príhovore posadil za bicie nástroje a tvoril band vyskladaný zo špičiek našej domácej scény. Na kontrabase a basgitare mu sekundoval Juraj Griglák, na gitare hral Michal Bugala, klaviristom bol Ľuboš Šrámek a sólistom bol saxofonista Radovan Tariška. Zaujímavé bolo, že v zostave tejto kapely nechýbal ani gitarista a skladateľ Matúš Jakabčic, ktorý spolu s Bugalom vytvoril veľmi kompaktnú gitarovú dvojicu.

Repertoár tohto koncertu bol veľmi pekný a pestrý. Odzneli autorské skladby vybraných protagonistov. Úvodná Jakabčicova bossa nova má lyrickú melódiu podporenú sofistikovaným rytmicko-harmonickým pódorysom. Kapela hrala a znela výborne. Zvukový problém žiaľ nastal až pri nadchádzajúcom headlinerovi večera, ktorému sa podrobnejšie budem venovať neskôr.

Pokračovalo sa zaujímavou a chytľavou kompozíciou (v hudobníckom zmysle slova) "Room#5". Na svoje si ale paradoxne prišli aj „bigbeatovejší“ nadšenci, keďže táto téma má groovujúci rytmus a funkový štýl. Ako sólista tu vynikol najmä Radovan Tariška, ktorý svoju improvizáciu výborne vygradoval. Koncepčne pripomínal najmä Canonballa Adderleyho. Tandem Valihora-Griglák-(na basgitare) Šrámek odviedli veľmi dobrý výkon v rámci sprievodu a podpory sólistov. Pokračovalo sa dvomi skladbami z Tariškovho projektu „Folklore to Jazz“. Konkrétne zazneli skladby „Čo to za veselie“ a „Červené jabĺčko“. Dané témy nás priviedli k mainstreamovému modálnemu jazzu 50. a 60. rokov minulého storočia. Na pódium sa vrátil Michal Bugala, ktorý si sólisticky veľmi dobre rozumel s Tariškom. Zvukovo odkazoval na Johna Scofielda, čo sa hlavne do prvej skladby „Čo to za veselie“ hodilo najviac, ako mohlo. Ľuboš Šrámek predviedol svoj jedinečný prístup k farbe, dynamike a postupnému budovaniu improvizácie. Tariška sa v poslednej čisto inštrumentálnej skladbe predviedol ako moderný newyorský lev. Jeho linkám nechýbala nápaditosť a harmonicko-rytmická sofistikovanosť vychádzajúca z patternov Johna Coltranea, Kennyho Garretta či Garyho Bartza.

V poslednej časti privítal Tariška na pódiu chorvátskeho speváka Daniela Čačiju. Svoj vstup začal hovoreným slovom o texte k "beatlesovke" „Norwegian Wood“, ktorá sa stala populárnou aj v jazzových kruhoch. Známa je verzia z albumu „The New Standard“ Herbieho Hancocka. Ako Tariška veľmi správne podotkol, Čačija má krásnu farbu hlasu, s ktorou vie bezchybne pracovať. Okrem toho sa tu však prejavil aj ako vynikajúci „scatman“ a improvizátor.

Čas pre kapelu zloženú z našich najlepších a najskúsenejších jazzmanov sa naplnil. Išlo o excelentný začiatok večera. Jedinou chybičkou krásy bolo pre mňa to, že sme od Čačiju počuli iba jednu skladbu. Hádam si niekedy nabudúce budeme môcť vychutnať jeho umenie vo väčšej dávke.

Nestarnúci génius moderného jazzu - umelec a entertainer Kenny Garrett

Po krátkej pauze nastúpil na pódium človek, ktorého hudba sa stala štandardom pre súčasnú generáciu jazzových hudobníkov po celom svete. Ako povedal Martin Valihora pri jeho uvádzaní: „Na hudbe Kennyho Garretta sme mnohí z nás vyrastali, milujeme ju, a stále nás inšpiruje.“

Garrettovo kvinteto som mal možnosť počuť v Novom Meste nad Váhom v klube Blue Note. Program koncertu bol veľmi podobný, čo ale vôbec nevadilo. Hrali sa skladby z albumov „Seeds From The Underground“, „Do Your Dance“, ale aj jeho staršie „klasiky“. Kenny Garrett je umelec v najlepších rokoch, je vyzretý, pokojný a neustále prítomný tu a teraz. Možno to znie vágne a abstraktne, ale myslím si, že práve toto z neho robí už dlhé roky absolútnu svetovú špičku. Jeho tón, „drive“, virtuozita a celkové nasadenie je nákazlivé. Ako interpret už veľmi dávno dokázal vo svojej hre obsiahnuť celú jazzovú históriu - od Charlieho Parkera a Sonnyho Stitta cez Johna Coltranea, Sonnyho Rollinsa, Jackieho McCleana, Garyho Bartza, až po hudobné vplyvy z východných kultúr a hip-hopu. Toto všetko predviedol aj na tomto koncerte.

Prvú tretinu jeho vystúpenia išlo o čisto jazzový koncert – skladby ako „Haynes Here“, „Sing a Song of a Song“ a „Chasing The Wind“ v sebe obsahovali vyššie spomenuté vplyvy z tradičného postbopového amerického jazzu. Kapela vystupuje s Garrettom už zopár rokov, čo sa odráža na perfektnej súhre a vzájomnej interakcii jednotlivých hráčov. Garrett nezatienil svojou osobnosťou kolegov, ktorým nechal náležitý priestor. Práve tu nastávali problémy pre poslucháčov, ktoré vyplynuli zo zlého ozvučenia kapely. Klavírne  a kontrabasové sóla sme si bohužiaľ museli do značnej miery domýšľať. Nedokonalý zvuk bol jedinou chybou tohto inak dokonalého koncertu. Po smršti bopových liniek, „coltrane changes“, chromatických a kvartových postupov, až po avantgardné „multiphonics“, altissimá a alikvóty, nás Garrett dokázal neustále prekvapovať a zaujať niečím novým. Jeho slovná zásoba a práca s rytmom je priam nekonečná, a veľakrát som mal pocit, akoby išlo čisto iba o jeho slobodné rozhodnutie, kedy svoje sólo ukončí. O deň na to mi túto myšlienku potvrdil samotný Garrett na workshope, kde nám vysvetlil, že saxofón si už dlhšiu dobu na masterclassy neberie  práve preto, aby nezabudol prestať hrať, čo sa mu na workshopoch veľakrát stávalo.

V polovici koncertu sa pokračovalo témou „Backyard Groove“, pomocou ktorej líder postupne prešiel do komerčnejšej polohy. Nasledovala práca s publikom, scatovanie zadaných melódií, tlieskanie na doby, a spontánny tanec obecenstva. Záverečné „Do Your Dance“, „Happy People“ a „Wayne´s Thang“ privádzalo divákov do ošiaľu. Plným právom. Je zaujímavé, ako sa v osobe geniálneho (jazzového) umelca nenútene a prirodzene prejavuje aj výborný zabávač a „entertainer“.

Záverečný koncert One Day Jazz Festivalu bol krásnou bodkou tohtoročného festivalu. Už tradične mi ostáva poďakovať sa Martinovi Valihorovi a organizátorom za fantastické kapely, workshopy  a koncerty, ktorých môžeme byť všetci súčasťou. Teším sa na ďalší ročník.       

Dávid Oláh

Foto: Rudolf Baranovič