Jan Garbarek & Band– Konzerthaus Viedeň, 13.5.2015
Prv než sa hlavným kultúrnym exportným artiklom Nórska stal slávny spisovateľ (a hudobník) Jo Nesbo, mnohým pri vyslovení slova Nórsko ako prvé prišlo na myseľ meno saxofonistu Jana Garbareka. Garbarek sa narodil v roku 1947 v Nórsku ako syn poľského vojnového zajatca. V roku 1962 vyhral súťaž amatérskych jazzových hudobníkov a v 70-tych rokoch sa stal jedným z najvýznamejších koní zo stajne renomovaného hudobného vydavateľstva ECM. U ECM nahral viac než tridsať albumov, ako líder alebo spoluhráč iných, dnes už legendárnych hudobníkov, akými boli Keith Jarrett, Egberto Gismondi alebo Terje Rypdal. V nedávnej minulosti sme mali možnosť vidieť Garbareka koncertovať aj v Bratislave, a to hneď dvakrát. Obe vystúpenia sa konali v roku 2010 - prvé odohral Garbarek v PKO, kde vystúpil so svojim kvartetom, druhé v Klariskách, s britským vokálnym kvartetom Hilliard Ensemble.
Viedenský koncert v priestoroch pompézneho Konzerthausu sa konal s identickým scénickým prevedením a rovnakou zostavou hudobníkov ako prvý bratislavský koncert. Za klávesy zasadol Garbarekov dlhoročný dvorný klavirista Rainer Brüninghaus, na basgitare hral brazílsky basista Yuri Daniel, ktorý v posledných rokoch (zo zdravotných dôvodov) vystriedal Garbarekovho dlhoročného spoluhráča Eberharda Webera. Bicie a perkusie po celý večer obsluhoval renomovaný indický hudobník Trilok Gurtu (spoluhráč Johna McLaughlina, Joe Zawinula, Garyho Moora alebo Terje Rypdala).
Garbarek, známy predovšetkým svojou ihneď rozoznateľnou hrou na sopránsaxofóne, otvoril koncert sólom na tenorsaxofón, ku ktorému sa po pár taktoch pridala celá kapela. Hneď po úvodnej skladbe, bez akéhokoľvek príhovoru, zaznela notoricky známa The Creek z albumu Visible World (ECM 1996). The Creek patrí ku Garbarekovým najväčším hitom a nechýba na playliste jžiadneho z jeho koncertov. Viedenskú verziu The Creek odohral Jan Garbarek v nezvyčajne rýchlom tempe. Aj to je jeden zo spôsobov ako predísť tomu, aby sa poslucháčom zunovali najchytľavejšie a najčastejšie hrané skladby repertoáru.
Perkusný guru Trilok Gurtu si nikdy nenechá ujsť príležitosť predviesť svoje nenapodobniteľné umenie, ktoré predvádza na širokej škále všetkých možných i nemožných zvukov. Vo svojej rytmickej sekcii sa Trilok Gurtu u Garbareka historicky striedal s ďalším notoricky známym bubeníkom, Manu Katchém. Trilok však inklinuje k širšej škále perkusií, zatiaľ čo Manu Katché sa cíti doma s klasickou súpravou bicích. V prípade, že na bicie hrá Manu Katché, na perkusiách s ním hráva Marilyn Mazur. Vo Viedni však mal kompletnú rytmiku na starosti Trilok Gurtu sám. Tak ako v Bratislave, aj vo Viedni dostal široký priestor na dlhé sólo. Svoj exotický pôvod nezaprie a tak v priebehu svojho viac než desaťmínútového sóla predviedol strhujúcu hru na tabla, spieval indické, rytmicky chytľavé vokály, dokonale imitoval parnú lokomotívu. V zápätí sa venoval svojim známym zvukovým pokusom s ponáraním perkusií do vedra s vodou. Zdanlivo jednoduché, no zároveň veľmi pôsobivé. K indickému Archimedovi sa v závere sóla pridal na píšťale Jan Garbarek a v rytmickom závere „sóla“ obaja roztlieskali nadšenú koncertnú sálu.
Samotný protagonista Garbarek počas večera striedal sopránsaxofón s tenorsaxofónom. V častiach skladieb, v ktorých nehral, poskytol dostatočný priestor svojim spoluhráčom. Vtedy Garbarek ustúpil do úzadia alebo doslova zmizol za koncertným krídlom. Rainer Brüninghaus vždy využil šancu ako prvý. Striedavo na klávesoch Roland a na krídle, s citom, či s nezadržateľnou energiou, spustil svoje technicky dokonalé exhibície. K vrcholom vystúpenia patrilo jeho strhujúce akustické sólo. Vehementnými údermi do spodnej časti klávesnice vyvrcholilo sólo do fortissima, čo určite narobilo vrásky ladičovi klavírov Konzerthausu. Basgitarista Yuri Daniel veľmi nevytŕčal z radu, keď však nastal čas na jeho sólo, bezpražcovou basgitarou dokázal vplniť jemu určený priestor. Hoci štýl a celkové aranžmány Garbarekovej hudby neposkytovali Yurimu neobmedzené možnosti na strhujúce dynamické sóla, do celkovej atmosféry jeho technicky precízna hra (oprostená od zbytočných samoľúbych exhibícií) zapadla dokonale.
Jan Garbarek, ktorý vydal svoj prvý live album (Dresden, 2009, ECM) až štyridsať rokov po svojom debute, predviedol vo Viedni prierez svojou doterajšou tvorbou. Záverečnou skladbou koncertu bola It’s High Time z albumu Rites (ECM, 1998). Po nej prídavok, standing ovations a behom štvrťhodiny vyľudnený Konzerhaus.
Snáď ako jedinú výhradu voči inak dokonalému koncertu by som mal absenciu akejkoľvek verbálnej komunikácie Jana Garbareka s publikom. Žeby dokonalá ukážka severského chladu? Alebo len potreba stopercentnej koncentrácie od prvej skladby až po prídavok?
Ten, kto má rád predovšetkým Garbarekovu tvorbu z obdobia 90-tych rokov, však určite počas dvoch hodín využil príležitosť a vychutnal si záplavu nádherných melódií v priamom prenose. Jazzoví puristi by mohli namietať, že Garbarek nie je dostatočne jazzový, jeho melódie a harmónie sú až priveľmi ľúbivé, absentujú typicky jazzové saxofónové sóla atď. V jednej recenzii na Garbarekovo CD som sa stretol dokonca so snahou autora prirovnať ho ku Kennymu G. Koľko ľudí, toľko chutí. Garbarek však asi navždy bude, a to nielen pre svojich skalných fanúšikov, predstavovať mimoriadny zjav na hudobnej scéne. Možno práve on je tým, kto svojimi typicky dlhými tónmi, slobodou využívania priestoru a stieraním rozdielov medzi žánrami prebudí v mnohých poslucháčoch záujem o inú hudbu, ako tú, ktorú dokola omieľajú komerčné rozhlasové stanice.
foto: Ľubomír Duban
