Aaron Parks: Súčasná Amerika je hrozivá reality show

Americký klavirista Aaron Parks pôvodne vyštudoval výpočtovú techniku a klavír. Nakoniec sa rozhodol uplatniť ako klavirista, čím spravil radosť nejednému jazzovému fanúšikovi. Začínal u trúbkára Terenca Blancharda, no veľmi rýchlo sa presadil aj so svojimi vlastnými projektami. V súčasnosti je považovaný za jednu z hviezd nastupujúcej jazzovej generácie. Prednedávnom si Parksa prizval na nahrávanie albumu Diwan of Beauty and Odd známy tuniský skladateľ, spevák a hráč na oud Dhafer Youssef. Parksovi sa u Youssefa zapáčilo, a tak sa stal súčasťou jeho koncertnej zostavy. So skupinou Dhafera Youssefa prišiel Aaron zahrať na festival Trnavský jazzyk, kde sme mu pred koncertom položili niekoľko otázok.

Keď sme sa spolu naposledy rozprávali (8. novembra 2016 na festivale Echoes of JazzFesteBrno) chystal si nahrávať albumu s Terri Lyne Carrington. Ako ďaleko ste s albumom pokročili?

Album sme nahrali v zime 2016, no čaká nás ešte veľa dokončovacích prác. Nahrali sme celú inštrumentálnu časť, ešte musíme nahrať spevákov. V kapele hrá aj Matt Stevens (Matta sme mohli vidieť nedávno v skupine Lindy Oh na Open Jazz Feste na Zelenej vode, pozn. aut.), Morgan Guerin, na niektorých trackoch hrá aj Esperanza Spalding. Od začiatku som vedel, že to vyjde dobre, ale dopadlo to nad moje očakávania

Čo sa skrýva za názvom Social Science?

Projekt sa zameriava na súčasné sociálne problémy USA  - systémový rasizmus, väznice založené za účelom zisku, nehovoriac o bizarnej nočnej more, ktorá nastala v tú noc, ako sme sme sa spolu naposledy rozprávali. Presne vtedy totiž vyhral Donald Trump prezidentské voľby. Dozvedel som sa to až ráno z SMS od svojich priateľov. Je to celé tak trápne. Cítim sa niekedy nepríjemne z toho dôvodu, že sám som Američan. Samozrejme, z Ameriky pochádza aj množstvo dobrých vecí. Súčasná situácia je však na smiech. Nedokážem sa pretvarovať, že všetko je úplne v poriadku.

Ako jazzový muzikant tráviš veľa času mimo USA. Nepomáha ti vzdialenosť od Ameriky odpútať sa od týchto problémov?

Nejde to, denne o tom čítam. Celé mi to pripadá ako reality show, zábavná a zároveň hrozivá. Káblové televízie teraz vďaka tomu zarábajú oveľa viac ako kedysi. Stúpa ich sledovanosť, ľudia sú zvedaví, čo príde ďalej. Je to ešte šialenejšie, ako si dokážete predstaviť. Som pripravený konať, ak budem vedieť ako na to. Keď som na turné zameriavam sa len a len na hudbu.

Ako by mohli umelci pomôcť?

V istom smere nedokážeme spraviť veľa, no na druhej strane sa snažíme hrať hudbu, ktorá nám pomáha spoznávať našu slobodu. Postupne spoznávame, ako sa zachovať v situáciách, ktoré nám niekto nadiktuje. Pokúšame sa nájsť vlastný spôsob vytvárania slobody. Tento proces je veľmi inšpiratívny.  Verím, že aj my inšpirujeme naše publikum a prebudíme v ňom základy ľudskosti. V súčasnosti si pripadáme ako súčasti stroja. Hudba môže ľuďom pomôcť vtedy, ak sa robí účinne a od srdca. Sám poznám pocit, keď sa vrátim z nejakého koncertu a cítim sa ako zmenený. To isté som počúvam aj od iných ľudí a pôsobí to veľmi povzbudivo.

Ako chceš toto posolstvo odovzdávať prostredníctvom nového albumu Social Science?

Na albume sú aj spievané skladby s textom a tiež hovorené slovo. Všetky texty sú veľmi pôsobivé, napísala ich Terri Lyne. Album vyjde pod jej menom – Terri Lyne Carrington & Social Science. Štyri skladby zložila Terri, tri som napísal ja a tri Matt Stevens. Jedna skladba na albume je cover piesne Love od Joni Mitchell. Okrem účinkovania s Terri Lyne, mám aj svoju skupinu Little Big, s ktorou som práve teraz dokončil nahrávanie  albumu. V kapele hrá Tommy Crane na bicie, David „DJ“ Ginyard na basgitare, gitarista Greg Tuohey.

Čím bude sa bude tvoj nový album odlišovať od predchádzajúceho?

Bude v niečom podobný s mojim albumom Invisible Cinema (Blue Note, 2008, pozn.aut.) Je s ním prepojený viac, ako s mojimi ostatnými albumami. Som starší, a dúfam, že aj lepší. Album je usadenejší a sebavedomejší, nesnažím sa o žiadne fúzie. Všetky skladby som zložil ja a spolu s kapelou si postupne budujeme náš vlastný zvuk. Radi by sme s ním vyrazili ďalšie leto na šnúru. Pevne verím, že dovtedy sa nám ho podarí dokončiť.

V ktorom vydavateľstve vyjde?

To zatiaľ netuším, ešte stále som sa nerozhodol. Zatiaľ máme len nahrávku. Milujem ECM (Aaronovi vyšli u ECM predchádzahúce dva albumy, pozn. aut.) Rozprával som o albume aj s Manfredom (Eichlerom, majiteľom ECM, pozn.aut.), no cítim potrebu spraviť si ho po svojom. Rád by som ho Manfredovi predviedol. Kdožvie, ak by sa im zapáčil, prečo to nespraviť s ECM?  V jednom mám však jasno – chcem aby moja hudba bola dostupná na streamovanie. Hoci viem, že streaming je dnes problematický a nie úplne funkčný. Teda v tom zmysle, že hudobníci nedostávaju zaň zodpovedajúce finančné ohodnotenie. Toto všetko si plne uvedomujem. Chcem však, aby sa moja hudba dostala k čo najviac poslucháčom. Streamovanie je jediný spôsob, ako to možno dosiahnuť. Nemám však nič proti tomu, ak sa hudba nestreamuje, čoho príkladom je aj môj nedávny album Find the Way (ECM, 2017,  pozn.aut.)

Formát nahrávky je to v istej miere aj generačná záležitosť. Staršie generácie dokážu stále oceniť hmatateľné nosiče.

Album chcem vydať v dvoch formátoch – streamovať a na vinyle. Kvantum hudby, ktorú som teraz nahral, by bolo ideálne vydať na dvojalbume.

Máš vlastné nahrávacie štúdio?

Nie, prenajal som si brooklynské štúdio Strange Weather. Medzi jazzovými hudobníkmi nie je zatiaľ veľmi známe. Zvukovým režisérom je úžasný Daniel Schlett. Podarilo sa nám dosiahnuť veľmi svojský zvuk, zvlášť u bicích. Ich zvuk ma na tomto albume nesmierne teší. Tommy Crane je veľmi špecifický bubeník, no Danielovi sa podarilo nájsť ideálny spôsob, ako jeho zvuk zachytiť.

Ako by si v skratke opísal hudbu nového albumu?

Sú to piesne bez textov. Jadrom každej z nich je melódia. Každá pieseň má svoje opodstatenie. Sú to skladby, pri ktorých si ľudia môžu pospevovať melódiu. Niekedy sú funky, niekedy snivé, inokedy zas veľmi zvláštne. Z výsledku som naozaj nadšený.

S Dhaferom Youssefom hráš už nejaký čas. Vnímaš vo vašej súhre časom nejaký posun?

Vo všeobecnosti môžem povedať, že sa v súčasnosti cítim v hraní oveľa uvoľnenejší. Uvidíme ako to bude dnes večer. Každé naše turné je iné. Na poslednej šnúre som cítil veľkú pohodu, priam som sa vznášal. Táto šnúra je trochu iná. Minulý rok hral s nami na kontrabase Ben Williams, v súčasnosti sa na base strieda Matt Brewer s Chrisom Jenningsom, takže musíme hudbu zakaždým trochu prispôsobovať. Ešte stále sa necítime v úplne relaxovanej polohe. Na bicích sa tiež striedajú dvaja bubeníci – Justin Faulkner (bubeník Branforda Marsalisa, pozn.aut.) a Ferenc Nemeth. Ešte stále sa hľadáme a učíme vzájomnej dôvere na pódiu.

Aké ďalšie projekty ťa čakajú tento rok?

Chcel by som sa zamerať hlavne na svoju kapelu Little Big. Čaká nás veľa zaujímavých vecí. V decembri som nahral dva albumy, no rád účinkujem aj ako sideman. Hrám v triu bez basistu - s gitaristom Giladom Hekselmanom a bubeníkom Kushom Abadeyom. S Gilladom striedavo suplujeme úlohu basistu. Bol by som tiež rád, keby sa mi podarilo nahrať album s mladou newyorskou speváčkou Emmou Frank. Nie je zatiaľ veľmi známa, no skladá krásne piesne a ja jej pomáham s aranžmánmi. Album sme už nahrali, teším sa naše spoločné koncerty.

Ďakujeme za rozhovor 

Text: Marián Pavlík

Trnava, 4.8.2016

Titulné foto: Antonio Porcar Cano