Moje prvé zoznámenie s vydavateľstvom ECM bolo prostredníctvom legendárnej nahrávky Pat Metheny Group z roku 1978. Nie, ešte som vtedy nebol na svete, ale pamätám si, ako som si niekedy pred asi pätnástimi rokmi kúpil túto vychytávku na blšáku v Mníchove. Odvtedy šli ceny platní neslušne vysoko a úmerne uplynutému času pribudlo aj nahrávok, o ktorých som si už vedomý, že sú v jurisdikcii hudobného producenta, alebo lepšie povedané šedej eminencie minimálne európskeho jazzu, Manfreda Eichera.
Estetika tohto labelu je rozpoznateľná a hudba klaviristu Kita Downesa neomylne spadá do jej intencií. Ide o hudobne nadaného a albumovo produktívneho britského klaviristu a organistu, laureáta prestížnej ceny BBC Jazz Award, ktorý pre ECM už natočil projekt s kvintetom (Dreamlife Of Debris, 2019) ale aj sólo s organom (Obsidian, 2018). Nemusíte byť jazzovým kritikom, aby ste od prvého tónu albumu Vermilion konštatovali, že ide o projekt hĺbavý, citlivý, plný jemných, vyvážených a dôkladne premyslených kompozícií. Áno, ide o materiál, z ktorého je vyskladané DNA značky ECM. A nebolo by to to mníchovské a jedno z najprestížnejších vydavateľstiev, keby v tej dôkladne pripravenej nahrávke nebola prítomná aj istá miera experimentu.
V prípade tria tvoreného okrem klavíra Kita Downesa aj kontrabasom Pettera Eldha a bicími Jamesa Maddrena to nie je experiment s obsadením, to je klasické, ani s improvizáciou, respektíve komprovizáciou, ale skôr na úrovni veľmi subtílnych zvukových vrstiev. Tak vyvážené a plnohodnotne kvalitné ticho, aké ľubozvučne opanovávalo moju obývačku počas posluchov tohto albumu, sa len tak často nepočuje. Väčšinou ma prehnané dynamiky a melancholické tichá iritujú, ale tu ani náhodou. Vo Vermilione je každý úder na činel, každý dotyk basových strún a každé dýchnutie do útrob klavíra prejavom priam až pietnej úcty k hudbe a úprimnej bázne pred jej blahodarnými účinkami. Čitateľov chcem po týchto vyznaniach ale ubezpečiť, že hudba albumu napriek nadšeniu z pokoja, aký z neho sála, nie je len mozaikou ticha alebo fragilných záchvevov.
Celá plocha jedenástich skladieb je vyvážená, pretkaná vynaliezavými postupmi a správnymi kontrapunktmi s mimoriadnou zvukovou kvalitou. Dokonca máte v niektorých pasážach pocit, že tie koberce, ktoré Kit Downes na svojich klavírnych krosnách tká, sú vám povedomé, že si ich vzory vypožičal z iných predlôh. Pre mňa bol takým milým objavom motív druhej skladby Sister, Sister, ktorý sa mi náramne ponáša na nádhernú kompozíciu Cape Town od Yellowjackets z ich albumu Blue Hats z roku 1997. To, že by sa v tomto prípade mohlo jednať o výpožičku z úplne iného žánrového spektra, teda z fusion, ktoré pre akustické triá nebýva práve najčastejším zdrojom nápadov, mi príde o to sympatickejšie. Vermilion je pestrý počin s krásnym zvukom, koniec koncov aj to slovo je výrazom pre červenkastý pigment cinabaritového pôvodu, hoci je vizualita obalu ladená výhradne do modra. Lenže aj táto hra kontrastov a vnútorných, nevypovedaných, iba tušených dynamík je súčasťou tejto zvukovej mozaiky, v ktorej je „Ver-mi-“ odtieňov „-milión“.
Autor: Miroslav Haľák
