Top 5: Skvelé albumy basgitaristov, ktorých zrejme poznáte
Svoj prvý "top 5" rebríček nemôžem nevenovať svojmu milovanému domovskému nástroju, basgitare. Zrejme aj vďaka tomu, že ide o jeden z najmladších reálne etablovaných hudobných nástrojov, sú jej možnosti a portfólio zvukov, podôb a úloh stále rozširované. Každý významnejší basgitarista hrá a znie na prvé počutie odlišne a každé desaťročie prináša do konceptu basgitary ako takej nové, často radikálne a inovatívne prvky. Tvorí groove a ukotvuje skladbu, zafarbuje rytmické nástroje, obohacuje zvuk elektrickej gitary, supluje perkusie, rytmizuje, dotvára či dokonca vytvára harmóniu, sóluje, bubnuje, spieva. Prstami, palcom, brnkátkom, oboma rukami na hmatníku, s pražcami aj bez, na štyroch či jedenástich strunách, na sto spôsobov. A to nepočítam efekty a pomocnú elektroniku. Len málo hudobných nástrojov sa dokáže pýšiť takým hudobným inventárom, variabilitou, otvorenosťou a interpretačnou slobodou a pritom tak spokojne, vyrovnane, funkčne, zrelo a neochvejne zostávať v spoločenskom a percepčnom (no zároveň hudobne nepostrádateľnom) úzadí ako basgitara. Vskutku, basgitaristi sú skutoční hudobní zen majstri.
Tú sú albumy najlepších z najlepších, ktorých mená zrejme poznáte. Základným kritériom pri výbere bolo, že basgitarista musel na albume vystupovať v pozícií lídra projektu. Vyberal som podľa osobnej preferencie, no snažil som sa vyhnúť výberu, ktorý by som považoval za predvídateľný. Zároveň som sa zameral na tvorbu nie staršiu ako desať rokov.
S.M.V.: Thunder
Nedalo mi začať inak ako albumom, v ktorom nájdete tri žijúce basgitarové legendy pokope. Tento rebríček by sa ostatne dal zaplniť len albumami týchto pánov a o to radšej som, že vďaka projektu S.M.V. môžem zabiť tri muchy jednou ranou. Keď si Stanley Clarke preberal cenu za celoživotné dielo na podujatí časopisu Bass Player, súčasťou programu bola aj jam session s kolegami, ktorí mu cenu predávali. Tými kolegami boli Marcus Miller a Victor Wooten. Z vydarenej akcie vznikol nápad spoločného projektu, ktorého výsledkom sa stal album "Thunder" a sprievodné turné (jeho súčasťou bolo aj vystúpenie na Bratislavských jazzových dňoch v roku 2008). Čím je "Thunder" unikátny? Je to kompaktná prehliadka troch basgitarových zvukov, ktoré koncom 20. storočia výrazným spôsobom formovali vývoj tohto nástroja ako takého. Ich súhra je nenásilná a prirodzená, čo je pri troch basgitarách s obmedzeným (a z hľadiska ich potenciálnej vzájomnej harmonizácie nevýhodne položeným) rozsahom úctyhodný úspech). Skladby sú postavené na silnom groove a nepríliš komplikovanej kompozícií, ktorá dáva vyniknúť osobnostiam troch majstrov. Virtuózne prvky sú prítomné, no vkusne a zrelo použité, skladby dýchajú.
Hadrien Feraud: Hadrien Feraud
Reprezentant Francúzska. Ako sám tvrdí, Hadrien Feraud hudobne vyrástol na Jacovi Pastoriovi. Sú to práve jeho nahrávky, vďaka ktorým Francúz vzal basgitaru do rúk a už ju nikdy nepustil. Album "Hadrien Feraud" je, ako už názov naznačuje, jeho prvým sólovým počinom. Jeho zvuk pripomína Jacovu hru svojou nazálnou charakteristikou, no zďaleka nejde o jeho kópiu. Hadrien obľubuje (miestami ohurujúco) rýchle bebopove behy v kontexte agresívneho moderného fusion plného energických bicí a synth zvukov klávesov. Jeho zvuk je tlmenejší a "stlačenejší" ako u Jaca, znie čisto a moderne. Basgitarista doňho občas primiešava ďalšie modulačné efekty ako autowah, oktáver, či synth.
Tony Grey: Chasing Shadows
Tonyho Greya hudobná verejnosť pozná najmä vďaka jeho vynikajúcej práci s japonskou klaviristkou Hiromi. Ak si vybavujete zvuk basgitary na jej prvých albumoch, budete si vedieť predstaviť "Chasing Shadows". Zvuk a prístup Tonyho Greya k hre je blízko jeho vyššie spomínanému francúzskemu kolegovi, no Angličanova hra je spravidla o čosi lyrickejšia a spevavejšia a hudba ako celok o čosi menej agresívna a výbušná. Tonyho zvuku dominujú efekty ako delay a reverb, mäkkučká basa prakticky bez akéhokoľvek náznaku kovu a "špiny" tak dostáva priestor a mohutnosť. Vďaka šiestim strunám je basgitarista schopný pohodlne sa zhostiť úlohy melodického nástroja, možnosť, ktorú často na albume využíva.
Tal Wilkenfeld: Transformation
Táto mladá Austrálčanka všetkým vyrazila dych svojou precíznou, zrelou a nápaditou hrou. Jej sólový počin je ovplyvnený jazz rockom a dominantné postavenie v ňom má aj elektrická gitara. Nečudo, veď patrí Waynovi Krantzovi. Talin jazz bass sa zvuku Jaca Pastoria približuje tiež, je nazálny a správne "špinavý". Rada využíva nepravidelné rytmy a do basgitarových groovov veľmi šikovne vkladá aj harmóniu rozkladaním akordov vo vyšších registroch.
Esperanza Spalding: Radio Music Society
Záverečný album je dôkazom, že basgitara nepotrebuje ani sólovať, ani hrať rýchlo, ani slapovať, ani si vypomáhať efektami, aby vynikla. Americká basistka, skladateľka a speváčka Esperanza Spalding totiž jednoducho úžasne komponuje. Jej bezpražcový groove je rovnako úderný a spevavý ako ona sama. Nepúta na seba pozornosť technickou virtuozitou ani výrazne unikátnym zvukom, no prehliadnuť sa nedá a zostane vám v hlave ešte veľmi dlho. Pritom oňho v podstate vôbec nejde, "Radio Music Society" je najmä o piesni v tom najčistejšom slova zmysle. On tam prosto zhodou okolností je a je úžasný.
Figurujú tieto albumy aj vo vašom rebríčku? Aký by ste odporučili vy? Aký rebríček by ste chceli na našich stránkach vidieť nabudúce? Napíšte nám do komentárov, budeme radi, ak sa o svoje podnety podelíte.
