Soundtrack k môjmu životu – John Patitucci: Mistura Fina
Číra esencialita Brazílie a vrcholného hudobného majstrovstva. Dokonalé prepojenie zdanlivo nesúvisiacich elementov a osobností z rozličných hudobných sfér. A najmä neskutočne dobre vyprodukovaná nahrávka, ktorá opantá ako milovníkov brazílskych rytmov, tak ortodoxných jazzmanov. Toto všetko predznamenáva pozoruhodný album „Mistura Fina“ (GRP Records 1995), ktorým špičkový basgitarista, kontrabasista a skladateľ John Patitucci presiahol snáď všetko, čo dovtedy (a snáď aj potom) vytvoril.
V predchádzajúcich epizódach série Soundtrack k môjmu životu som sa snažil aspoň čiastočne odosobniť od spomienok či zážitkov, ktoré formovali moje hudobné po(d)vedomie, no v tomto prípade urobím výnimku a prenesiem sa do polovice 90. rokov, keď som sa ako gymnazista (ľudsky, osobnostne, umelecky) hľadal a formoval. Nesmierne dôležitá časť mojej formácie prebiehala u Saleziánov don Bosca, ku ktorým som sa vyšším riadením dostal ešte na sklonku totalitnej éry. Bratom saleziánom vďačím skutočne za veľa: u nich som sa začiatkom roka 1989 dostal nielen k pozoruhodnej (vtedy zakázanej) literatúre (zaujímavé, že taký Školák Kája Mařík rovnako ako mňa fascinuje aj moje potomstvo v roku 2024), náboženským filmom, ale mohol som si napríklad po prvýkrát ohmatať akustickú gitaru (španielku), ktorá ma potom sprevádzala dlhé roky a jeden z ich bratov (ďakujem, Giuzo!) mi v 90. rokoch sprístupňoval poklady folku (Vladimír Merta, Karel Kryl, Wabi Daněk, Spirituál kvintet…), ako aj jazzu (Oscar Peterson, Masahiro Sayama, John McLaughlin, František Uhlíř, Peter Lipa...).
A bol to práve spomínaný Giuzo, ktorý medzi nás v roku 1996 priniesol Patitucciho skvost „Mistura Fina“. Netuším, kde naň naďabil, no vlastníctvo CD bolo v tých časoch pokladom a nahrávku sme si hneď viacerí skopírovali na magnetofónové kazety. (V mojom prípade to bola Maxell XL II Chrome – snáď to najlepšie, čo sa v tých časoch objavilo na trhu – pamätníci a znalci vedia o čom píšem…). Teraz preskočím takmer tri desaťročia: leto 2024, tržnica v mojom rodnom meste Michalovce. Zaujal ma chlapík, ktorý rozpredával pozostalosť po bratovi. Medzi kolekciou CD (Weather Report, Diana Krall, Joe Zawinul...) sa vyníma Patitucciho „Mistura Fina“, ktorá sa vzápätí dostáva na čestné miesto mojej CD kolekcie. A nastáva deja vue... Opäť sa môžem dostať do polovice 90. rokov minulého storočia… Ale vlastne ani nepotrebujem, pretože Patitucciho album je rovnako svieži a aktuálny, akoby vyšiel len prednedávnom. (Zaregistroval som snáď jedinú zmenu: pri desiatom tracku Varadero nemusím otáčať kazetu na druhú stranu – pamätníci vedia…).
Inak je všetko po starom, tak aspoň telegraficky: obsadenie je skutočne hviezdne – popri lídrovi napríklad klavirista John Beasley, saxofonista Steve Tavaglione, bubeníci Peter Erskine, Michael Shapiro a Dave Weckl, perkusionista Alex Acuña, speváci João Bosco, Cathy Brandolino, Ivan Lins a niekoľko ďalších. Johna Patitucciho som poznal vďaka Elektric Bandu Chicka Coreu, mená spoluhráčov mi v tých (analógových) dobách veľa nehovorili. Čo ma však na prvé počutie ohúrilo bola živelnosť, neustále pnutie, energia. Počul som dovtedy mnohých exhibujúcich basgitaristov, no ani jeden z nich nedokázal vystavať svoje sóla natoľko logicky a pritom spevne, ako sa to podarilo Patituccimu. (Jeho nástrojom bola v tých časoch šesťstrunová Yamaha John Patitucci TRB Signature Bass Guitar, s ktorou dokázal neuveriteľné veci.)
Vynikajúcou voľbou Patitucciho ako producenta bolo angažovanie viacerých brazílskych vokalistov (popri zboristoch exceloval najmä precízne frázujúci João Bosco, ktorý bol aj autorom viacerých skvostných popevkov – napríklad Bate Balaio alebo Agua Mae Agua). A spevnosť sólových kúskov (kontrabasovej Long Story a basgitarovej Samba School) museli presvedčiť všetkých o tom, že John Patitucci je nielen excelentným inštrumentalistom, ale aj o tom, že prišiel so skutočne s prelomovým konceptom. Ten v ďalších rokoch ovplyvnil a poznamenal mnohých (v našich končinách napríklad projekt Brazil Jazz Unit kontrabasistu/basgitaristu Štefana „Pištu“ Bartuša). Ďakujeme John, ďakujem Giuzo!
Autor: Peter Motyčka
