2 hodiny? 4 hodiny? 6 hodín? 8 hodín? 12 hodín? Koľko hodín je dostatok? Existuje vôbec niečo také ako cvičiť priveľa? Dá sa určiť priemerný počet hodín cvičenia, ktorý je pre človeka optimálny? Skutočne je nutné cvičiť 8 - 12 hodín denne podobne ako Coltrane a Parker?
Čo hovoria interpreti?
Zopár geniálnych umelcov 20. storočia zdieľalo svoje názory. V jednom rozhovore sa Rubinstein vyjadril, že nikto by nemal cvičiť viac ako štyri hodiny denne. Pretože ak niekto cvičí viac ako štyri hodiny denne, asi necvičí správnym spôsobom.
Mnohí ďalší majstri vyjadrili podobné úvahy. Huslista Nathan Milstein sa opýtal svojho učiteľa Leopolda Hauera, koľko hodín denne by mal cvičiť. Hauer odpovedal: „Keď budeš cvičiť pomocou svojich prstov, tak budeš musieť cvičiť celý deň. Ak budeš cvičiť pomocou svojho rozumu, tak to isté, čo si cvičil celý deň prstami, nacvičíš za hodinu a pol.“
Jascha Heifetz taktiež hovoril, že pridlhé cvičenie nie je správna cesta. Cvičiť priveľa hodín je podľa neho rovnako neefektívne ako keď cvičíme veľmi krátko. Ďalej hovoril, že v priemere cvičil tri hodiny denne s tým, že v nedeľu necvičil vôbec.
Čo hovoria psychológovia?
Psychológ Dr. K. Anders Ericsson je svetovou autoritou, ktorý sa zaoberá problematikou chápania expertízy a produkcie. Ericsson je autorom výskumu, ktorý hovorí o tzv. „pravidle desiatich rokov“ alebo o pravidle 10 000 hodín.“ Tieto pravidlá hovoria, že je nutné stráviť aspoň desať rokov (alebo 10 000 hodín) systematického cvičenia v akejkoľvek oblasti (v prípade hudobníkov dokonca 25 rokov) na to, aby sme sa dostali na elitnú úroveň. Ericsson vo svojej práci prízvukuje, že najdôležitejšie je mať správny systém a prístup k cvičeniu a počet hodín sa môže mierne obmieňať. Jednoducho povedané, nesystematické a chaotické cvičenie nič nezmení napriek tomu, že cvičíme veľa.
Nepozorné cvičenie
Počúvali ste niekedy niekoho pri cvičení? Počúvali ste samého seba pri cvičení? Skúste sa pri cvičení nahrať , alebo si vypočujte mladších kolegov pri cvičení a je pravdepodobné, že vo väčšine prípadov si všimnete, že ich spôsob cvičenia je neproduktívny, keďže sa väčšinou zamerajú iba na repetíciu (precvičovanie si určitej časti 30-krát za sebou, alebo precvičovanie danej časti polhodinu v kuse). Psychológovia hovoria aj o cvičení v režime „autopilota“, kedy hráme určité dielo až dovtedy kým nenatrafíme na časť, s ktorou nie sme spokojní, zastavíme, zahráme tú časť správne a opäť začneme hrať celú skladbu od začiatku až kým znova nenarazíme na problémovú časť. Tento proces potom opakujeme znova a znova.
Rozlišujú sa tri základné problémy pri nesústredenom cvičení.
1. Strácame ním čas
Prečo? Takéto cvičenie je veľmi neproduktívne. Týmto spôsobom môžeme kľudne cvičiť hodiny, dni, týždne aj mesiace, ale stále nebudeme pociťovať náš pokrok. Práve naopak, hrozí, že si takýmto prístupom kopeme sami pod sebou jamu, keďže takýmto cvičením zdokonaľujeme naše zlozvyky a chyby. Doslova zvyšujeme pravdepodobnosť, že si naše chyby a zlozvyky osvojíme a budeme ich stále viac a viac opakovať. Najhoršie je to, že tieto zlozvyky sa nesmierne ťažko odstraňujú, čo znamená, že si neustále sťažujeme a zhoršujeme našu situáciu. Spolupracoval som s jedným učiteľom saxofónu, ktorý hovoril, že: „Cvičenie nerobí majstra, cvičenie vytvára permanencie.“
2. Znižuje naše sebavedomie
Navyše, toto nesústredené cvičenie ubližuje nášmu prirodzenému sebavedomiu, keďže existuje určitá časť v nás, ktorá si uvedomuje, že nevieme dosiahnuť také výsledky, aké by sme chceli. Aj keby sa nám podarilo správne zahrať nejakú ťažkú pasáž pri nesústredenom cvičení, napríklad tri, alebo štyrikrát z piatich pokusov, napriek tomu by sme nedosiahli zvýšenie nášho sebavedomia. Skutočné sebavedomie, ktoré chceme mať aj na pódiu, pochádza z istoty. To znamená, že ťažkú pasáž sme schopní správne zahrať desať krát z desiatich pokusov, a čo je dôležité, musíme si byť vedomí toho, že to nie je náhoda, ale že to vieme zahrať správne kedykoľvek. Pretože čo je najdôležitejšie, presne vieme, prečo sme danú pasáž nevedeli správne zahrať – to znamená, že sme si vedomí toho, čo musíme z technického hľadiska urobiť preto, aby sme to zahrali pri každom pokuse správne.
Je prirodzené, že sa môžeme viac krát pomýliť. Preto je dôležitá repetícia a trpezlivosť, pomocou ktorých si posilníme správne návyky až pokým neprebijú staré zlozvyky. Tento proces sa dá prirovnať k tomu, keď chceme vypestovať na záhrade pekný trávnik. Namiesto toho, aby sme donekonečna bojovali s burinou, sústredíme sa na kultiváciu trávy, ktorá časom prebije burinu.
Máme tendenciu cvičiť podvedome a na pódiu hrať vedome, čo nie je najlepší spôsob. Pri tom, ako vkročíme na pódium, sa zo psychologického hľadiska stáva aktívnejšia ľavá – analytická časť mozgovej hemisféry. Pri výslednom hraní na pódiu spanikárime, keďže náš mozog sa prepne do režimu plného vedomia, ale my sme cvičili iba podvedome a dielo nevieme zahrať bez chyby. Čo spôsobí, že sa dostaneme do stresovej situácie, spanikárime, a nevieme aké pokyny máme dávať mozgu.
3. Je zdĺhavé a nudné
Nekoncentrované cvičenie je neefektívne. Hudba je jedna z mála aktivít, ktorá je založená na zručnosti. Výsledky, ktoré chceme dosiahnuť cvičením, meriame časovými jednotkami. Všetci sme určite zažili, keď nám učitelia prikazovali, aby sme doma nejakú problémovú časť cvičili niekoľko krát za sebou, alebo niekoľko minút v kuse atď. Čo je však dôležitejšie, ako zamerať sa na čas strávený cvičením problémových miest, sú konkrétne výsledné ciele – ako napríklad, precvičovanie určitej časti až kým nebude znieť tak ako má. Alebo precvičovanie si určitej pasáže až kým neprídeme na techniku, pomocou ktorej docielime taký zvuk, aký máme mať.
Koniec koncov, nezáleží na počte hodín strávených cvičením, ale na tom, či vieme, akým spôsobom sa máme dopracovať k výsledku, ktorý chceme, či si ho vieme osvojiť a bez problémov zopakovať.
Autor: Dávid Oláh
Zdroj: bulletproofmusician
