Mária Reháková: Neskôr prídu tie praktické otázky ako - dá sa to s flautou? Uživím sa tým?

Dohodol som si rozhovor s mladou jazzovou flautistkou Máriou Rehákovou. Mária študuje na prestížnej londýnskej Guildhall School of Music jazzovú flautu, aranžovanie a kompozíciu. Rozprávali sme sa o jej hudobných začiatkoch, o zážitkoch a skúsenostiach, ktoré nadobudla počas štúdia v Londýne, a o jej najbližších hudobných plánoch a víziách.

 

 

Mária, prezraď nám svoje hudobné začiatky – ako si sa dostala k hudbe, k jazzu a ku flaute?

 

Na flaute som začala hrať ako 10-ročná u vychýrenej pani učiteľky Bánovskej, ktorej vďačím za naozaj silné flautové základy. U nej som sa venovala klasickej hudbe. Zhodou okolností na našej ZUŠ Jozefa Kresánka učil jazzový barytón saxofonista Erik Rothenstein. Jemu som sa priplietla do cesty úplne náhodou. Neviem či si to bola iniciatíva pani Bánovskej alebo Erika, ale Erik napísal skladbu pre flautu a ja som sa zrazu ocitla v jeho triede, kde mi vysvetľoval ako hrať jazz a improvizovať. Do toho sa priplietla moja dlhoročná kamarátka Lenka Molčányiová, ktorá ma presvedčila ísť s ňou na jazzovú dielňu do Frýdlantu. A potom už stačila posledná kvapka - vypočuť si pár albumov Cheta Bakera, ktorý je mojou naozaj veľkou inšpiráciou a už som bola v tom až po uši!

 

Aký máš pocit z hrania jazzu a príbuzných žánrov na flaute – väčšina jazzových flautistov sú saxofonisti a flautu majú ako obligát. Musí byť pre teba náročné nájsť si svojich obľúbených hráčov. Darí sa ti to?

 

V prvom rade, nikdy som nelipla na tom, aby som našla "originál" jazzového flautistu, aspoň nie z hudobných dôvodov. Hudba je hudba a keď ma nejaký hráč osloví, nie je to kvôli nástroju ktorý hrá, ale ako hrá a či to so mnou rezonuje. Taktiež, každý nástoj má niečo špecifické a možno práve čerpaním inšpirácie zo všetkých možných smerov tvoríme nové veci. Predstavte si flautu s atakom saxofonistu v spodnom registry, s prenikavým ale oblým tónom ako krídlovka a glismi trombonistu - no neznie to zaujímavo?

Na druhej strane, kvôli nejakým technickým záležitostiam je fajn počúvať flautistov a keď začneš hľadať, je ich tam viac než dosť. A nemusia byť 100 percent iba flauta. Z mojich obľúbených Hubert Laws, Eric Dolphy, Lew Tabackin, Joe Farrell…

 

A potom prídu tie praktické otázky ako - dá sa to s flautou? Uživím sa s tým? Avšak toto bolo pre mňa veľmi uľahčené, lebo ako náhle som prišla do Londýna dostala som hodiny s neskutočným anglickým jazzovým flautistom Gareth Lockrane. On je naozaj vychýrený jazzový hudobník z ktorého jednoznačne bude veľká jazzová legenda - a hrá iba na flautu. Je pre mňa naozaj veľkou inšpiráciou aj pomocou.

 

Hráš okrem flauty aj na inom nástroji? Na niektorých nahrávkach som si všimol, že sa venuješ aj spevu. Ako ti napadlo spievať? – spievaš ako samouk, alebo máš aj hodiny spevu?

 

Ja som vždy rada spievala, ale nikdy som to neštudovala. Čo ma inšpirovalo sa tomu začať aktívne venovať bol Chet Baker - a zas sme pri ňom… On hrá presne tak isto ako spieva a spieva tak ako hrá. A to by som chcela docieliť aj ja. Jednak ma to baví a taktiež je to výborný sluchový tréning!  Každý kto chce improvizovať naozaj a od srdca to musí najprv počuť a potom zahrať a vedieť spievať tak ako hrať je najlepšia kontrolka. Keď som bola ešte na Slovensku mala som zopár hodín spevu súkromne a ako obligát na Cirkevnom konzervatóriu, a tu v Londýne ma občas učí kamoška speváčka. Ale celkovo sa tomu skôr venujem ako samouk a potom v praxi - hrám aj spievam v duu s gitaristom Jamesom Maltbym. Je to celkom výhoda, lebo sme ako jazzové trio v dvoch osobách.

 

Okrem toho na našom jazzovom kurze v Londýne musia všetci saxofonisti, klarinetisti a flautisti hrať tie druhé dva nástroje, takže som sa posledných pár rokov učila aj na klarinet a saxofón. Čosi na nich zahrám, ale na to, aby som sa technicky dostala na profesionálny level by som potrebovala hodiny cvičenia, ktoré momentálne investujem do flauty.  A potom ako veľké percento jazzových hudobníkov hrám aj na klavíri, ktorý používam hlavne pri komponovaní.

 

Študuješ na londýnskej Guildhall School of Music. Ako si spokojná so štúdiom po organizačnej a hudobnej stránke? Čo sa ti najviac páči?

 

Štúdium je vynikajúce. Vedúci našej jazzovej katedry Malcolm Edmonstone je veľmi inšpiratívny hudobník, ktorý sa naozaj snaží okrem vedomostí nás aj pripraviť do brandže. Taktiež je na tejto pozícií celkom nový (2 roky), takže počas môjho času na škole sa náš jazzový kurz celkom zmenil, a musím povedať že teraz máme oveľa rozmanitejšie možnosti. Toľko impulzov zo všetkých strán, špičkový učitelia, zaujímavé projekty, veľa hrania a počúvania a všetko toto len umocňuje tá koncentrácia talentu a vedomostí študentov okolo mňa. Takéto prostredie ťa potlačí aj keby si nechcel. Ale zozačiatku to bol aj celkom tlak, keď som prišla a nevedela poriadne čo je II-V-I! Z čoho sa ale teším asi najviac je, že mám pocit že po nasledujúcom roku (keď ukončím bakalárske štúdium) budem potrebovať ešte aspoň ďalších 10 rokov, ak nie viac, na spracovanie a prenesenie do praxe všetkého, čo som sa tu naučila.

 

Nie je tajomstvom, že štúdium na takejto prestížnej univerzite je finančne veľmi náročné – ako sa ti podarilo pokryť všetky náklady spojené so štúdiom?

 

Musím povedať že naozaj zázračne, s Božou pomocou a pomocou dobrých ľudí. Čo sa školného týka, na to som mala študetskú pôžičku z Anglicka, ktorá je veľmi výhodná, lebo musíš začať splácať až keď zarábaš nad určitú sumu, to koľko splácaš vždy záleží od tvojich príjmov a ak to nesplatíš do určitého času, pôžička sa ti odputí. Takto to rieši veľká väčšina Angličanov.

 

Napriek tomu, život v Londýne je naozaj finančne nákladný, ubytovanie, doprava, strava a mesačne potrebuješ minimálne takých £900-£1000 na vyžitie. A ja som zo štyroch detí, a takéto sumy boli pre našu rodinu nepredstaviteľné ťahať dlhodobo. Preto som pred začiatkom prvého ročníka urobila fundraisingovú kampaň, pri ktorej mi pomohlo veľmi veľa dobrých ľudí a rozšírená rodina. Spolu so štipentiom zo školy a inými grantmi sa mi podarilo takto vyžiť  celý prvý ročník.

 

Na začiatku druhého ročníka to opäť bolo veľmi napínavé, ale okrem externej pomoci som začala aj pracovať - učiť flautu a robiť v školskej knižnici. V tomto pokračujem doteraz a spolu s koncertami, štipendiom a pomocou rodičov sa držím nad vodou. Ale musím povedať, že je to naozaj náročné takto žonglovať medzi školou, prácou a cvičením. Avšak napriek tomu mi to jednoznačne stojí za to.

 

Nakoľko je pre teba akademická pôda dôležitá – plánuješ pokračovať v ďalšom štúdiu? Čo ťa dostávalo počas štúdia na vyššiu úroveň – neustále cvičenie, prednášky a hodiny s majstrami, alebo prax – pódium, muzicírovanie, jamovanie a neustály kontakt s komunitou?

 

To čo ma najviac posunulo bolo jednoznačne prostredie, v ktorom som sa tu ocitla. Asi kombinácia všetkých vecí, ktoré si spomenul - hodiny s profi jazz hudobníkmi, prax, cvičenie, jamovanie… a kamaráti, ktorí vedeli o hudbe oveľa viac ako ja, a ja som medzi nimi sedela, počúvala a nasávala ako taká špongia! To mám pocit, že pre mňa osobne bolo dôležitejšie ako akademické záležitosti. Byť okolo ľudí, ktorí milujú jazz, či už učitelia alebo spolužiaci, odkukávať ako hrajú, čo cvičia, počúvajú, ako rozmýšľajú o hudbe. A tak pomaly sama nachádzam, aká je moja motivácia, čo mi hudba dáva a čo chcem v nej dať ja ľuďom okolo.

 

Čo sa týka ďalšieho štúdia, po tomto školskom roku skončím bakalára a neplánujem pokračovať v štúdiu hneď. Naozaj som načerpala toľko informácií, ktoré by som veľmi rada preniesla do praxe a keďže máme iba 24 hodín denne, myslím že ďalšie štúdium bude musieť počkať pár rokov. Ale o pár rokov by som chcela pokračovať a možno to aj využiť ako prostiedok dostať sa do inej krajiny, rozšíriť si obzory a načerpať inú hudobnú tradíciu.

 

Čo by si poradila mladým začínajúcim hudobníkom, ktorí sa zaujímajú o jazz?

 

Počúvajte hudbu, ktorá sa vám páči, nájdite to, prečo sa vám páči a potom sa naučte tak hrať. A pomaličky. Nenechajte sa zahltiť všetkým naraz. Malé krôčiky. A keď hráte s ľuďmi, či už je to jam alebo koncert…tam ste na to, aby ste si to užili. A podelili sa o to, čo vo vás je. A žiadne rozmýšľanie o akordoch a stupniciach! Iba hudba.

 

Aké sú tvoje ďalšie hudobné plány, aktivity a ciele? Na čo sa môžeme tešiť?

 

Plány sú veľké a je ich neúrekom a času málo. Taktiež som momentálne v štádiu keď budem čoskoro končiť školu a to bude celkom životná zmena, tak veľa vecí je celkom otvorených. Ale v prvom rade je to jednoznačne hrať, hrať, hrať. Mám pár projektov, ktorým sa momentálne venujem - duo ‘Maria & James’, kvintet s ktorým hráme moje kompozície, tradičnejší oktet, pre ktorí aranžujem jazzové štandardy a kde spievam. Všetky tieto projekty sú však v štádiu rozbehu a najprv s nimi chcem poriadne pokoncertovať a až potom myslieť na nahrávanie.

 

Čo sa týka Slovenska, chcela by som postupne rozšítiť sériu koncertov ‘From London to Bratislava’, ktorú robím už určitý čas o viac vystúpení hudobníkov z Londýna. Postupne by som to chcela vyvinúť na hudobný festival, a urobiť niečo podobné opačným smerom z Bratislavy do Londýna a tak rozprúdiť pohyb hudobníkov medzi Londýnom a Bratislavou.

 

 

Dávid Oláh