Recenzia CD: Marcus Miller a jeho veľká cesta za koreňmi
Poeticky povedané, na novom v poradí 19. sólovom albume sa jedna z najväčších jazzových hviezd súčasnosti Marcus Miller vybral na dlhú cestu po stopách afro-americkej hudobnej tradície. Basista, basklarinesta a producent kvôli novinke Afrodeezia precestoval pol sveta, spolupracoval s desiatkami svetových i lokálnych hudobníkov a importoval do svojej hudby mnoho pestrých prejavov černošskej hudobnej tradície vo svojich podobách od západnej Afriky, cez Karibik až po severnú Ameriku. Výsledok je ako ináč monumentálny, exotický, remeselne virtuózny, poslucháčsky prístupný a marketingovo veľmi perspektívny.
O Afrodeezii sa toho popísalo nemálo, určite ide o jednu z najsledovanejších udalostí jazzovej jari. S veľkou pompou Marcus Miller nedávno prestúpil do newyorského labelu Blue Note Records, ktorý umožnil basistovi realizovať neskromnú víziu. Samozrejme, Miller nie je zďaleka prvým jazzmanom, ktorý sa otáča k afro-americkému folklóru v snahe o obohatenie svojej hudby, no v pozadí vzniku albumu Afrodeezia je toho ešte o čosi viac. Inšpirovaný svojou funkciou UNESCO umelca za mier a hovorcu projektu Slave Route, Marcus Miller ušiel dlhú cestu po miestach silno spojených s putovaním a životom afrických otrokov, pričom všade sa snaží poodhaliť čosi z ich pôvodnej hudby. V tejto jazzovej osvete mu okrem stabilnej zostavy Alex Han (sax), Lee Hogans (trúbka), Brett Williams (piano), Adam Agati (gitara) a Louis Cato (bicie) pomáhajú aj lokálni hudobníci z Maroka, Mali, Ria de Janeira, Karibiku či amerického juhu ale i elitné mená ako klávesista Robert Glasper, gitarová funky legenda Wah Wah Watson, populárny čelista Ben Hong či čelista trubkár Etienne Charles. To všetko sa vošlo do 11 skladieb – vyše hodina hudby teda nemá čas nudiť ani ponúkať vatu.
Album otvára skladba ´Hylife´, ktorá približuje rovnomenný štýl z Ghany. Hrejivá melodická basa, africké vokály a nevtieravý tanečný charakter, dobrý výber na úvod. Napokon niet divu, skladba ´Hylife´ bola vôbec prvým komerčným singlom z Afrodeezie, ktorý vyšiel už pred vydaním dosky. Druhú v poradí ´B´s River´ odštartuje Cherif Soumano hráč na kora (nástroj podobný harfe rozšírený najmä po západnej Afrike), ku ktorému sa neskôr pridáva i Millerova basa a smooth trúbka Etienne Charlesa. Treba povedať, že v sólach dáva okrem basy Miller prednosť najmä jazzovým hráčom, africké nástroje ostávajú skôr zasadené v pozadí, v témach a intermezzách, takže skôr len vkusne dotvárajú veľmi sofistikovaný moderný jazz Millerovej kapely. ´Preacher´s Kid (Song for William H.)´ začína nefalšovaným gospelovým zborom, ktorý sa neskôr rozbehne do silnej balady so soulovým hammond organom a Millerovým basklarinetom. ´We Were There´ je zase návratom k modernému jazzu s rýchlejším groovom v pozadí a brazilským akcentom vo vokáloch a živelných perkusiách. Dominantný Miller i Robert Glasper na Fender Rhodes si tu vystrihnú zemité funky sóla. Nasleduje legendárny Mo-Town hit ´Papa Was a Rolling Stone´. Miller si v soulovej klasike schuti zaslapuje, hosťujúci gitaristi Keb´Mo´ a Wah Wah Watson zatiaľ dávajú skladbe jej potrebný psychadelický bluesový drive. Trúbkou tu prispel Slovákom známy Patches Stewart, ktorý sa pred časom objavil i v kapele Nikolaja Nikitina či Juraja Grigláka. Úplná zmena nálad prichádza v ďalšej skladbe ´I Still Belive I Hear´ - pomalej, miestami možno až trocha uťahanej balade s romantickým čelom Ben Honga a silnou latino príchuťou v sentimentálnej melodike. ´Son of Macbeth´ je už ale opäť v dobrom tempe s melódiou výborne rozpísanou pre dychy a rockovú elektrickú gitaru a s netradičným sólom na marimbu. Po krátkom interludiu ´Prism´ už ostávajú len tri posledné skladby na albume - ´Xtraordinary´ žiaľ nie úplne dostála svojmu názvu, príjemný down-tempo smooth-jazz v podaní kapely neurazí ale ani nevyčnieva. Lenže, ako to už býva, Miller následne opäť zase zošliapne pedál k podlahe – predposlednú ´Water Dancer´ zdobia drsné bopové sóla trúbky a saxofónu no a v záverečnej ´I Can´t Breathe´ sa dočká aj fanúšik hip-hopu vďaka hosťujúcemu raperovi Moceanovi Workerovi.
Ako sme povedali, Millerova Afrodeezia je vskutku megalomanský projekt. Jedenásť skladieb ponúka pestrú hudobnú paletu, zjednotenú Millerovým producentským rukopisom – dominantná basa, skvele aranžované skladby, príjemná melodika. Folklórne vplyvy Marcus Miller umne zakomponoval do celkovej jazzovej textúry – všetky tie africké vokály, perkusívne polyrytmy a africké nástroje dotvárajú charakteristický smooth-jazzový kolorit jeho hudby. Možno, že na môj vkus je album miestami až príliš smooth, ale samozrejme, Miller sám veľmi dobre rozumie súčasným jazzovým trendom, rozumie zvukovým predstavám Blue Note Records a rozumie i obrovskému dosahu, ktorý on osobne na hudbu v Amerike má. Napokon, o veľkom potenciáli skladieb z Afrodeezie Miller Slovákov presvedčil i nedávnym vypredaným koncertom v Bratislave.
Miro Bachura
