Po dlhoročnom putovaní neľahkou cestou progresívneho rockera sa klávesista Matej Mikloš so svojou značkou Sisterhood of Klangpedal zdarne dopracoval k profesionálnemu štúdiovému debutu. V zostave s rytmikou Mário Polónyi (basa) a Ján Šteno (bicie) sa sesterstvo minulý rok predstavilo okrem iného aj v súťaži Jazz Start Up či na pódiu mladých talentov Bratislavských jazzových dní, no a košický label Hevhetia napokon doprial inštrumentálnemu triu i vydanie albumu.
Sisterhood of Klangpedal sa už od vzniku v roku 2005 ortodoxne hlásili k odkazu progresívneho roku či art-rocku, no a inak tomu pochopiteľne nie je ani na rovnomennom debute. Dosku tvorí päť skladieb so všetkým tým, čo komunita vyznávačov tohto štýlu tak žerie – kopa technicky brilantných kúskov, rytmických anomálií, závratné minutáže vyšperkovaných kompozícií a v tom všetkom trocha nadhľadu a svojského zmyslu pre humor. Ťažiskom hudby SoK sú samozrejme klávesové party. Matej Mikloš je technicky zdatný klávesák, zjavne nie zbytočne učený klavírom, pocitovo skôr rocker na štýl takého Jordana Rudessa z Dream Theater. Má nadnesenú, až vtipne neoklasicistickú melodiku plnú technických chytákov a silnú záľubu prekomponovávať skladby do najmenších detailov, ktorú zdieľa s mnohými ďalšími prog-rockermi. Neviem, či je to zámer, ale celkový zvuk nahrávky znie tak trochu retro, ako nostalgický ohľad za časmi, keď boli synťáky a dlhotrvajúce inštrumentálne pasáže na rockových rytmoch skutočne vzrušujúce. Dvojica Mário Polónyi - Ján Šteno po celý čas poctivo pracuje pre Mikloša a vytvára mu miestami jazzovejšiu, no najmä stabilnú rockovú zem pre jeho hru.
Sisterhood of Klangpedal teda úspešne zvládli dlhú cestu k prvej profesionálnej štúdiovke. Pokiaľ Vám prog-rock netreba opisovať, určite si nájdite čas na Sisterhood, nakoľko slovenská scéna v tomto odbore nie je široká. Kapela znie spolu zohrane, každý z členov je technicky na úrovni, album má viacero silných melodických aj skladateľských momentov. Mne osobne by pri niektorých skladbách stačila polovičná minutáž, nakoľko po istom čase sa hádam už môže poslucháč vo všetkých tých témach, prechodoch, návratoch, behoch a sólach hádam aj trocha strácať a skladba sa mu rozmazáva v ušiach. Tým ale nechcem nikomu hovoriť do kompozičného chlebíčka, napokon k tomuto štýlu hudby to asi patrí. Uvidíme, kam povedú kroky kapely do budúcna.
Miro Bachura
