One Day Jazz Festival: Úžasné umelecké výkony a jedinečné hudobné koncepcie

Po krásnom prvom dni One Day Jazz Festivalu som sa nevedel dočkať štvrtkového maratónu špičkovej inštrumentálnej jazzovej hudby. Koncert sa začal už o 18:00 opať na nádvorí Bratislavského hradu. Počasie nesklamalo ani v druhý deň festivalu. Druhú polovicu festivalu opäť otvoril organizátor Martin Valihora svojim úvodným príhovorom. Po slovách vďaky za vydarený prvý deň privítal na pódiu úvodný ansámbel. Večer sa začal vo veľkom štýle - otvoril ho totiž Matúš Jakabčic so svojim CZ-SK Big Bandom. 

Ako úvodná zaznela Jakabčicova kompozícia s názvom For M.M., ktorú venoval svojmu basovému trombónistovi Michalovi Motýľovi. Už pri prvých tónoch bol počuť zvukový problém, ktorý bohužiaľ nebol odstránený počas celého večera. Narozdiel od prvého dňa kedy sme boli všetci príjemne prekvapení z toho ako fantasticky bola nazvučená Slovenská filharmónia, celá kapela a všetci vystupujúci speváci, sa tento krásny zvuk na druhý deň nezachoval. Nazvučiť celý big band je bezpochyby veľmi náročné, otázka však znie ako je možné v jeden deň výborne nazvučiť celú Slovenskú filharmóniu, ale 14 členný big band na druhý deň už nie. Zvuk nebol vyslovene príšerný - všetky nástroje boli počuteľné, problém však nastal v intenzite zvuku jednotlivých nástrojov. Už pri prvom sóle Ondreja Jurašiho bol zvuk jeho trúbky priveľmi ostrý a preplnený výškami. Sekciové vyhrávky svojou intenzitou prekričali zvuk soprán saxofónu Rostislava Fraša pri jeho sóle. Celkovo bol zvuk nekonkrétny a plochý. Tento fakt znemožnil publiku naplno si vychutnať krásnu hudbu a výborné výkony jednotlivých sólistov, čo je veľká škoda. CZ-SK Big Band hral však napriek tomu vynikajúco. Teleso je zložené z tých najlepších československých hudobníkov, ktorí dokázali svoju profesionalitu aj na štvrtkovom koncerte - nenechali sa zaskočiť okolnosťou zlého nazvučenia a všetky skladby odohrali výborne. Hrali sa autorské kompozície Matúša Jakabčica ako napríklad Košice song 2 či jeho nová bossa nova On the Birght Day. Jakabčic mal výbornú dramaturgiu. Citlivo striedal swingujúce hardbopové skladby s groovujúcimi. Na záver odznela stará kompozícia One For EM. Ako sólisti sa predstavili Marián Ševčík a Ondřej Štveráček, ktorí hrali ako vždy výborne. Svoje improvizčné umenie predviedli počas koncertu aj Miroslav Poprádi na alt saxofóne, Luboš Šrámek a Tomáš Baroš. Pravda je taká, že keby som nebol nabudený stredajším večerom kde sme všetci zúčastnení zažívali pastvu pre uši, tak by ten veľky zvukový rozdiel nebol natoľko zreteľný.

Po krátkej prestávke sa pokračovalo v programe ďalej. Štvrtkový večer už nebol natoľko úspešný ani z hľadiska návštevnosti, ktorá sa oproti stredajšiemu večeru veľmi znižila, čo je škoda pretože program bol zložený z fantastických formácií. Pokračovalo sa medzinárodným triom nášho bubeníka a organizátora celého festivalu Martina Valihoru. Spolu s ním hral arménsky klavirista Vardan Ovsepian a taliansky basgitarista Daniele Camarda. Hudobníci boli spolužiaci na Bostonskej Berklee College of Music.

Hudba, ktorú toto trio prezentovalo bola veľmi moderná a experimentálna. Išlo vplyv jazzu, kombinácie párnych a nepárnch rytmov, world music a najrôznejšich zvukov prírody, ktoré vytváral basgitarista Camarda pomocou počítaču. Okrem toho hral na sedem strunovej basgitare. Hudba bola založená na rozsiahlych plochách plných farieb, dynamiky a kontrastov. Išlo o lyrický prístup, ktorý však v sebe zahrňoval aj koncepcie tradičného bopu a west coastu. Výkony boli vynikajúce a treba povedať, že sa o niečo zlepšil aj zvuk. Problém bol pre mňa v tom, že sa kapela v podstate nezastavila - hralo sa viacmenej v jednom kuse, iba s malými niekoľko sekundovými pretávkami počas ktorých sa hráči dohodli na ďalšej skladbe. Valihora neoddelil náročné hudobné vstupy konferovaním, čo spôsobilo moju klesajúcu sústredenosť a pozornosť. Veľmi podobné dojmy z toho mali aj moji kolegovia hudobníci a kamaráti, s ktorými som sa o tom rozprával. Taktiež mi chýbalo vysvetlenie celkového konceptu tejto hudby, inšpirácia jednotlivých kompozícií a určitý všeobecný backround. Toto všetko sa v krátkosti zvykne povedať v hovorených vstupoch lídra projektu čo sa však žiaľ nestalo.

Po trištvrťhodine krásnej a technicky dokonalej hudby prišiel čas na prestávku. Večer pokračoval umelcami svetového formátu. Pre mnohých poslucháčov to bol vrchol večera. Valihora privítal na pódiu Eric Harland Trio v zložení Eric Harland - bicie nástroje, James Francies - klavír a Linley Marthe - basgitara. Už úvodné tóny tohto tria naznačovali súčasný fusionový prístup k jazzu, ktorý bol založený na kombinácii jazzových princípov s prvkami r and b a hip hopu či soulovej hudby. Celkový charkater mi veľmi pripomínal štýl hudby Robeta Glaspera z jeho projektu Experiment. Na Slovensku poznáme tento koncept z CD klaviristu Tomáša Gajlíka a bubeníka Dávida Hodeka s názvom Puttin´ Together.

Klavirista James Francias striedal zvuk koncertného krídla so zvukom elektrického klavíra a syntetizátora čím pekne obmieňal "feeling" a náladu. Basgitarista Marthe používal rôzne zvukové efekty čím výborne dotváral farbu celého tria. Eric Harland hral nekompromisne presne. Fantastické boli jeho prechody a rytmické delenie jednotlivých dôb. Hudba bola opäť experimentálna s prvkami voľného prístupu k improvizácii. Rubátové časti striedali presné groovy. Jednoduché soulové motívy boli obohacované rytmickými a melodickými ozdobami, ktoré na seba nadväzovali a následne prechádzali k novým nápadom. Jednotlivé skladby boli veľmi dlhé - väčšinou presiahli čas desiatich minút. Opäť bol problém v tom, že koncert sa hral v kuse bez hovoreného slova, ktoré by publiku priblížilo tento koncept. Hudba bola však napriek tomu krásna. Koncert sa niesol v duchu jam sessionového hrania, čo prispelo k uvoľneniu a ku zvýšenej interakcii jednotlivých členov tohto tria. Raz som sa cítil ako na funkovom koncerte, inokedy ako na jazzovom. Miestami som si nebol istý či práve počujem jazz, alebo soul a hip hop. Brilantné virtuózne výkony sólistov boli kontrastom ku jednoduchým melódiám a riffom, na ktorých boli založené hlavné témy. Prekvapením bola záverečná skladba Rihanny Diamonds, ktorá sa opakovala ako slučka. Eric Harland sa skrze nej prihovoril publiku ako rapper, ktorému predstavil svoju kapelu a ďakoval za pozornosť. Eric Harland Trio hralo černošskú hudbu inšpirovanú rôznymi afro-americkými hudobnými štýlmi na najvyššej interpretačnej, koncepčnej aj umeleckej úrovni.

Prišiel čas na headlinera večera, ktorým bola kapela absolútnej svetovej špičky, gitaristu Kurta Rosenwinkela. Na Bratislavskom nádvorí sa predstavil so svojim najnovším projektom Caipi. Na pódium prišla šestica mladých hudobníkov, ktorí hrali skladby lídra. Išlo o hudbu inšpirovanú brazílskou sambou a bossa novou.

Zaujímavý bol opäť fusionový prístup keďže v niektorých skladbách bolo cítiť vplyv tradičnej rockovej hudby zo 70. rokov minulého storočia, inokedy išlo "methenyovský" sound. Niektoré kompozície Rosenwinkel koncipoval v štýle Larryho Coryella. Pri miešaní bossa novy s rockovým zvukom jeho gitary pripomínal Carlosa Santanu či Allana Holdswortha. Rosenwinkel pekne striedal dravé jazz-rockové skladby s jemnými popovými až psychodelickými pieňami. Hudba bola veľmi pestrá. Opäť bol problém s klasifikáciou a jednoznačne sa táto hudba ani zaradiť nedá. Intepretačná a umelecká úroveň jeho kapely bola taktiež bezchybná. Problémový bol však zvuk, vďaka ktorému sme sa ocitli jednoznačne na rockovom koncerte. Sympatické boli Rosenwinkelove hovorené vstupy a texty skladieb, ktoré hlásali pokoj a mier. Kurt sa predstavil aj v roli výborného speváka, ktorý striedal klasický brazílsky štýl s rockovým a miestami britpopovým prístupom ku frázovaniu a celkovému výrazu.

Musím sa priznať, že mám zo štvrtkového večera veľmi zmiešané pocity. Na jednej strane sme mali tú česť počuť naživo umelcov svetového a európskeho formátu, ktorí nás svojimi výbornými výkonmi potešili, no na strane druhej nám zvukári nedopriali ten zážitok, ktorý sme mali počas stredajšieho večera. Vystúpenie Valihorovho a Harlandovho Tria malo veľmi "vlečúci sa" charakter z vyššie spomínaných dôvodov. Napriek týmto nedostatkom to bol večer plný inšpirácií a zážitkov na ktoré budeme dlho spomínať.

Dávid Oláh

Foto: Peter Ťapaj