Shannon, Brantigan, Rózsa a Valihora v Divadle Aréna: Hudba, ktorá prekračuje hranice
V Divadle Aréna sa už niekoľko rokov pravidelne konajú raz v mesiaci jazzové koncerty. Nebolo tomu inak ani v prvý jesenný mesiac. Predstavil sa nám unikátny projekt nášho fenomenálneho bubeníka Martina Valihoru. Išlo o prvý koncert z následnej šnúry po Slovensku.
Koncert sa uskutočnil v predposledný septembrový štvrtok. Úvodné slovo mal Valihora, ktorý sa najprv poďakoval všetkým partnerom bez ktorých by sa tieto koncerty nemohli uskutočňovať. Ďalej nás upozornil na najbližší koncert - bude to Trio Depart rakúskeho saxofonistu Harryho Sokala. Máme sa teda na čo tešiť. Následne predstavil svoju medzinárodnú kapelu. Na basgitare hral jeho dlhoročný kolega, priateľ, skladateľ, aranžér a dirigent Oskar Rózsa. Na gitare to bol John Shannon, a na trúbke to bol taktiež americký hudobník Dan Brantigan.
Valihora nám vysvetlil, že sa s týmito hudobníkmi stretli ešte počas svojich štúdií na Bostonskej Berklee College of Music kde boli spolužiakmi. Od tej doby spolu spolupracujú a koncertujú. Dramaturgia koncertu bola zložená z autorských kompozícií členov tohto zoskupenia. Konkrétne išlo o skladby z projektu Johna Shannona Waking Vision, hudbu Dan Brantigan Quartet a projekt Oskara Rózsu Universal Cure.
Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že koncert sa bude niesť v modernej fusionovej podobe. Na pódiu totiž nechýbal okrem hudobných nástrojov ani počítač, ktorý ovládal Oskar Rózsa. Úvodná skladba tohto koncertu začala voľným meditatívnym introm. Išlo o hru s farbami jednak cez jednotlivé nástroje, ale hlavne pomocou syntetizátoru v spomínanom počítači. Následne sa začala melódia, ktorú hrala gitara. Zaujímavý bol zvuk, ktorý John Shannon použil. Išlo o otvorený sound plný alikvót a hallu. Po úvodných tónoch sa pridal aj Brantigan na trúbke. Skladba striedala voľný prístup s popovo-rockovou melódiou. Boli sme svedkami farebných a krásne plynúcich melódií.
Pokračovalo sa basgitarovým groovom, ktorý otvoril druhú skladbu večera. Hlavnú tému hrala gitara. Tentokrát sa zvuk Shannonovej gitary podobal na Scofieldovu. Skladba mala zaujímavý melodický hlas zložený z osminových reťazcov. Následne prešla na bridge kde sa posilnil groovový princíp. Opäť išlo o krásny dynamický kontrast. Všetci hráči sa úžasne vyhrávali so zukom, ale aj s rytmom a s harmonickým rytmom. Na sólo nastúpil Shannon, ktorý ukázal, že je nesmierne všestranný hudobník. Sólo malo pekné rockové riffy, bluesové motívy, ale aj doubletimové pasáže. Shannon dokonalo podporil koncepciu danej skladby. Sólo malo jasný spád - išlo sa priamo k veci, čo je pre modernú improvzovanú hudbu veľmi typické.
Pokračovalo sa experimentálnymi zvukmi cez počítač, ktorý obsluhoval Rózsa. K nemu sa pripojil Shannon svojimi polyrytmickými flažoletmi. Následne začal veľmi jemne "podfarbovať" tento priestor Valihora. Hudobníci spolu zreteľne komunikovali a citlivo na seba reagovali. Skladba sa dostala do bodu kedy sa začal hrať zaujímavý polyrytmický groove plný tenzie. Pridala sa trúbka s malými motívmi, čo vyústilo v šlapajúci groove v miernom tempe. Kompozícia striedala úžasné harmonické aj rytmické plochy. Bolo tu cítiť vplyv latina, rockovej hudby či jazzovej synkopácie.
Celý večer sa niesol v podobnom duchu. Hudba v sebe niesla veľmi veľa polôh, ktoré sa výborne dopĺňali. Pri sólach nešlo o žiadne preteky, ale vystihnutie konceptu hudby, čo sa všetkým hráčom úspešne podarilo. Večer plný experimentov, prvkov rocku, jazzu, latina, ale aj modernej vážnej hudby a miestami psychodélie bol pre zaplnené Divadlo Aréna veľkým zážitkom, čo potvrdil aj standing ovations a následný prídavok.
Dávid Oláh
