Od prvých momentov nahrávky nemeckej speváčky Laury Kipp je jasné, že tak producent, ako aj zvukár robili čo mali. Detaily sú priezračné, na akustických nástrojoch cítiť dotyk, vokál stojí elegantne pred kapelou, výšky necinkajú, stredy sú zamatové a basové spektrum telesné, makrodynamika má zmysel a mikrodynamika existuje. Zvuk je teda na výbornú. A čo hudba? Tá nezaostáva.
Nezabudnem na záznam koncertu Holly Cole Tria z ich vystúpenia na Festival International de Jazz de Montreal z roku 1992, ktorý som ale videl oneskorene niekedy koncom dekády. Šarmantná Holly Cole ma svojim vystúpením v komornom obsadení bez bicích úplne očarila, a to som nemal ešte asi ani desať rokov. Jej čaro vtedy pôsobilo aj napriek na dnešné pomery príšerne neostrému obrazu televízora. Nevtieravo sebavedomý, no zato príťažlivo zmyselný prejav bol na dlhé obdobie pre mňa referenčným rámcom ženského vokálu. Hoci vo vyššom mezzosopránovom spektre, ale farbou a tou znamenitou sebaistotou mi Laura Kipp pripomenula ten spomenutý zážitok s o viac ako generáciu staršou kanadskou speváčkou.
Album Quiet Land je defilé jej technických schopností, a to na rôznorodých žánrových pódiách. Hudobný diapazón ale zostáva prehľadný. V niektorých tlačových správach k novo vydanému CD sa objavujú zmienky o jeho niekedy popovom charaktere. Neviem, či ide o stratégiu nalákať na jeho obsah aj menej náročné publikum, ale s týmto tvrdením nesúhlasím. Laura Kipp ani v tých najpriamočiarejších situáciách nie je tak popová ako Norah Jones. Keby aj bola, nemyslím si, že destilovať hudbu do uzavretých nádob je udržateľné a či to vypovedá niečo viac o jej kvalitách. Ako som spomínal, defilé tejto svetaskúsenej jazzovej vokalistky je v pravom slova zmysle slávnostnou prehliadkou.
Na ploche 14 skladieb nám Laura Kipp v správnom pomere dávkuje svoje názory na rhythm and bluesové, soulové, swingové, šansónové a juhoamerické tradície. Na tejto jej sebaprezentačnej misii ju výborne sprevádzajú Jens Loh na kontrabas, William Lecomte na klavír a Eckhard Stromer na bicie. Fungujúca základná bunka je v niektorých kompozíciách, zodpovedajúc práve zvolenej tradícii, obohatená o dychové, sláčikové alebo gitarové party. Zohratosť sprievodného tria je príkladná, ich všadeprítomná súhra dodáva naprieč rozdielnym náladám skladieb celému počinu homogénny ráz. Vo vypätých polohách cítiť, ako sa môže speváčka na svoju kapelu spoľahnúť, ako sa o nich môže oprieť, a to je dobré, výsledok tak získava na autenticite. Ako bolo v úvode konštatované, kvalita hudby v tomto prípade nijako nezaostáva za kvalitou nahrávky. Ak hľadáte pre seba nové a inšpiratívne vokálne dielo, môžem Vám Quiet Land vrelo odporučiť, zaručene ho nebudete chcieť počúvať len potichu.
www.laura-sings.com
Miroslav Haľák
